darkyňu šťastia. Bola tiež miláčikom proroka Muhammada i stavovským symbolom mnohých významných európskych rodín. Celý rad svetových kultúr videl v nej symbol plodnosti a nezávislosti.
Na druhej strane prišli obdobia, keď mačku zatracovali a trpela kvôli nevedomosti ľudí. Všetko, čo bolo na tomto zvierati obdivuhodné - pružné telo, tichá chôdza, nevyspytateľná povaha, túžba po nespútanosti a slobode, ako aj iné vlastnosti sa jej neraz stali osudnými. Podľa pochybných teórií - toto neobyčajné stvorenie muselo byť posadnuté zlými duchmi, nečistými silami alebo dokonca samotným diablom. V stredoveku sa mnohí ľudia začali mačky báť. Pápež Inocent VIII. vydal v roku 1404 nariadenie, že spolu s čarodejnicami musia byť upálené aj ich mačky ako pomocníčky pri kúzlach a čaroch. Verilo sa totiž, že sa prevteľujú do svojich majiteliek.
Táto šelma sa stala symbolom záhadnosti a tajomnosti, jej stavy v Európe preto prudko poklesli. Následne sa rozmáhala populácia potkanov, ktorá prinášala ľudstvu morové epidémie. Ale vtedy obyvatelia netušili súvislosť medzi likvidáciu mačiek a šírením nákaza, naďalej ich potláčali, najmä v mestách. Ešte v XVII. storočí bolo pre osamelú ženu nebezpečné vlastniť mačku, lebo išlo o "usvedčujúci dôkaz, že čaruje a že je v spojení s tajnou mocou".
Zatiaľ čo na európskom kontinente šírila hrôzu inkvizícia, v Novom svete - v Amerike si mačky vysoko vážili a ich cena tam bola závratná. Proti prvým kolonistom stálo totiž nespočetné množstvo nenásytných hlodavcov a dovážané potraviny sa dali zachrániť len s pomocou mačiek. Kult mačky na tomto svetadieli pretrváva dodnes, preto ju vídavame vo veľkomestách oveľa častejšie ako psov. Stredovek bol teda pre mačky a ich majiteľky mimoriadne ťažkým obdobím. Nenávisť, najmä cirkevných kruhov sa preniesla aj do myslenia ľudí. A tak neprekvapuje, že i taký významný učenec a bádateľ ako bol Buffon (1707 až 1788) sa vo svojom prírodovedeckom diele vyjadril o mačkách nelichotivo. Trvalo pomerne dlho, kým zlú mienku o mačkách rehabilitoval Alfréd Bréhm v diele Svet zvierat. Napísal, že "mačka domáca je výnimočné pekné, čistotné stvorenie, každý jeho pohyb je milý a obratnosť skutočne obdivuhodná."
Ani počas ďalších desaťročí neprestalo negatívne vnímanie mačky. Spájali sa s ňou povery a fenomény, ktoré zostávali v povedomí ľudstva hlboko zakorenené. Aj dnes sa preto stretávame s výhradami voči čiernym mačkám, ktoré vraj prinášajú nešťastie. Úslovie „falošný ako mačka„ v mysliach ľudí rezonuje a existujú celé geografické oblasti, v ktorých toto zviera nemajú radi.
Na rozdiel od Európy, v Oriente a v Anglicku sa mačky vždy tešili veľkej obľube. V japonskom Tokiu majú dokonca chrám, kam pravoverní budhisti prichádzajú vzdať hold svojim zosnulým miláčikom, no i pre uspokojenie vlastnej duše.
Pre niektorých hendikepovaných a osamelých ľudí je mačka viac ako príslušník rodiny. Občas sa stanú bohatými "dedičkami", alebo aspoň nájdu miesto posledného odpočinku na zvieracom cintoríne. Určite je len otázkou času, kedy aj u nás príde niekto podnikavý s myšlienku zriadiť mačací cintorín. Pri dodržaní hygienických opatrení je to rozhodne prijateľnejšie, ako nachádzať mŕtve telá mačiek popri cestách, v pivniciach, hodené do kontajnerov alebo zahrabané na verejných priestranstvách či v záhradách.
Autor: po
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
