človek stal lepším, musí o ňom ako o lepšom uvažovať..."

Naše vnímanie toho druhého nie je objektívne, ale prechádza filtrom našej osobnej skúsenosti. Pri vnímaní druhých je prvým citové stanovisko. Prvý dojem, ktorý vôbec nemusí byť dôkladný, býva však veľmi dôrazný a obyčajne odoláva novším informáciám o človeku. Naše vnímanie je teda výberovo organizované, ale aj výberovo skreslené. Inými slovami, vidíme a počujeme to, čo si želáme.

Z tohto dôvodu sa môžeme mýliť v pochopení toho druhého i celej situácie. Zvlášť, keď nám na druhom človeku záleží, alebo nám záleží na efekte konania, ako by sme boli k určitým prejavom celkom hluchí a slepí. Na človeku, na ktorom nechceme vidieť zlé či dobré vlastnosti, ich jednoducho nevidíme. Nechceme ani počuť negatívne informácie. Vyberieme si z toho, čo nám bolo, často spoločensky zaobalene povedané to, čo je pre nás pozitívne.

Niekedy si pomôžeme "stratou pamäti" a to vtedy, keď celkom zreteľné správanie sa druhého, ktoré sme nechceli vidieť, jednoducho zabudneme. Keď je situácia až príliš jasná a už ju nemôžeme poprieť, pripíšeme druhému úplne inú motiváciu, než v skutočnosti mal. Napríklad, ak niekto urobí čosi dobré a my mu nemôžeme prísť ani na meno, zdôvodníme jeho správanie tým, že to, čo vykonal, urobil iba preto, aby nás zmiatol, pripravil si pôdu, mohol nám ublížiť a pod.

Preto, ak chceme poznať toho druhého ako partnera pre priateľstvo, spoluprácu, manželstvo a pod., mali by sme starostlivo oddeľovať "zrno od pliev". Aj všeobecne kladne hodnotené vlastnosti a schopnosti nemusia byť rozhodujúce pre to, či sa dá s druhým človekom nielen hovoriť, ale aj žiť.

Keď chceme spoznávať iných ľudí, musíme mať síce uši a oči otvorené, ale v prvom rade sa musíme naučiť dobre spoznávať seba. Staroveká Sokratova múdrosť stále nestratila na aktuálnosti a môžeme ju parafrázovať: Ak chceš poznať druhých, poznaj najprv sám seba.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.