dačo robiť. O potrebe výstavby priemyselného parku sa zhodujú komunálni politici naprieč celým politickým spektrom. Iste, niektorí zvýrazňujú, že priemyselný park nie je posvätná krava, ale v zásade nikto nespochybňuje potrebu jeho výstavby. Nestavia sa však nič. Prečo?
Mesto Prešov sa nachádza v začarovanom kruhu. Všetko je začaté, ale nič dokončené. Nemá totiž ani peniaze, ani pozemky, ani investora. Respektíve, pozemky má, ale potrebuje ich vysporiadať, dotáciu od štátu dostať môže, ale na to potrebuje investora a potenciálni investori sa cez SARIO aj hlásia, ale záujem nie je záväzný, a to možno aj preto, že Prešov nemá isté pozemky a zdroje. Rozťať tento gordický uzol je ťažké. Prvým problémom je, že vedenie samosprávy je politicky iného razenia než vedenie štátu. Síce je pri moci aj vládne KDH, ale aj samotný poslanec NR SR a bývalý zástupca primátora Stanislav Kahanec upozorňuje na to, že treba konať, lebo na vláde sa za prioritu tohto regiónu považuje park Lemešany, Ličartovce, Drienov a nie prešovská lokalita - či už hon Grófske (smer na Fintice), alebo lokalita Lominová (pri ZVL, na Hanisku).
Druhý problém je práve v rozdvojení lokalít. Radnica dôvodí, že kým Grófske pojme strategického investora, Lominová je vhodná pre drobné investície, preto zatiaľ udržiava v hre obe možnosti. Viacerí však tvrdia, že sa môže veľmi ľahko stať, že kto sedí na dvoch stoličkách, spadne medzi ne.
Reči, ktoré sa hovoria o výhodách jednotlivých lokalít, sú pravdivé. Avšak iba čiastočne. Problém Grófskeho je, že pre naozaj veľký park je to stále dosť malá lokalita (260 ha), a hlavne náročná na infraštruktúru. Stále nie sú vykúpené pozemky, no existujúci vlastníci ich podľa našich vedomostí sú ochotní predať za rozumnú cenu. Na výkup pozemkov ale potrebuje radnica peniaze od štátu, štát ich dá až keď bude prísľub investora... Problém s pozemkami je pri Lominovej podobný.
Ďalšia vec je tá, že táto plocha nie je vhodná pre strategického investora, skôr pre tých menších. A tým prekáža nevybavenosť infraštruktúrou - starosta Hanisky Ladislav Jambrich by o tom vedel povedať svoje, ako od neho odišli investori s dlhým nosom, hoci pozemky mal vysporiadané. A žiadna tutovka nie je ani park v Lemešanoch. Okrem toho, že kto mal tú česť rokovať so zástupcami samosprávy v tejto obci, vie, že je s nimi ťažká reč, je hlavným problémom fakt, že lokalita sa nachádza v povodňovej oblasti. Odhliadnuc od ekologického biotopu, ktorý sa tam údajne nachádza, je pravdepodobné, že o pár rokov park (ak bude) zaleje voda. Z toho celého vyplýva, že situácia nie je ružová - a ani jeden z trojice navrhovaných priemyselných parkov v (pri) Prešove sa nezdá byť v dohľadnej dobe realitou.
Čo ďalej? Jedno je isté. Treba konať. V prvom rade dokončiť pasportizáciu mestských plôch a určenie vhodných pozemkov na odkúpenie (aj formou zmlúv o budúcich zmluvách). Primátor Milan Benč síce tvrdí, že niektorí občania pýtajú horibilných tisíc až dvetisíc korún za meter štvorcový, kým on môže dať nanajvýš 130 korún. Avšak už nepovie, že jediné rokovanie o cene s občanmi bolo to, že im radnica poslala list s tým, že môže odkúpiť pozemky za zákonom stanovenú cenu 3 až 10 korún.
Kľúč k úspechu je (asi) práve v pozemkoch. Vidieť to pri ťahaniciach pri Žiline, ale aj vo Veľkom Šariši, kde sa na túto tému pohádal dokonca primátor so svojím zástupcom. Iste, pôda na daných lokalitách má možno cenu 10 Sk, po oznámení, že tam bude priemyselný park, stúpne. No keď sa chce nájsť riešenie, tak sa nájsť dá, na to však treba dvoch. A hlavne sa o dohodu treba pokúsiť. Ruskova taktika "kvičania" cez médiá sa ukázala byť ako nezmysel, akurát na seba privolal Kočnera. Vyhrážanie sa vyvlastnením (neviem si predstaviť, že by akýkoľvek súd uznal, že investícia súkromnej firmy je prednejšia než právo na súkromný majetok) nezaberá. Ešte raz však opakujem, na dohodu treba dvoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
