autentičnosť obdobia spred 20. rokov 20. storočia podľa ústneho podania nie je dostatočne vierohodná, archívne materiály sú viacmenej záznamy a štatistiky. Našťastie sa mi dostala do rúk ručne v zemplínčine písaná rodinná kronika niekdajšieho richtára obce Lažín v okrese Michalovce Juraja Varkandu. Dopísal ju ako 93-ročný v roku 1989 v troch zošitoch diára (každý po sto stranách) a doplnil rozprávaním tento statný múdry muž, ktorý ešte ako 96-ročný jazdil na bicykli.
Podľa jeho zápiskov, ale aj údajov o hrade Vinné sa meno Varkanda vyskytovalo v jeho dejinách, aj v dokladoch o Bielej hore v Michalovciach. Práve na nej bol majer, ktorý volali Varkandi. Okrem toho predok prababičky pisateľa tejto rodinnej kroniky bol na hrade Vinné kastelánom a pochádzal zo šľachtického rodu, ktorý celý prešiel ku protestantom.
"Ja som našiel v matrike zápis svojho starého otca na kalvínskej fare. Jeho deti boli všetky rímski katolíci a keď dedo zomieral, chcel sa dať prekrstiť na túto vieru aj on. Synovia zavolali kňaza - volal sa Kapaši - ale ten ho odmietol prekrstiť s tým, že aj tak bude spasený."
Starý otec Juraja Varkandu z matkinej strany Michal Vasiľko bol vojak a trinásť rokov slúžil v Toskánsku. Bol rotmajster a vedel čítať aj písať. V armáde mal na starosti sklady ako zásobovač. Po vojne prišiel domov a gróf ho dal ako vzdelaného človeka do svojich skladov, takže mal sa dosť dobre. Kúpil polia a mal aj v hotovosti grajciare.
"Mal som uja, ktorý odišiel veľmi mladý do Ameriky, hneď potom, ako sa oženil. Mňa ako malého chlapca na jeho svadbe dali mladej neveste na ruky. Taký bol vtedy zvyk, aby aj ona mala syna." Prečo mladoženáč odišiel do Ameriky, Juraj Varkanda zapísal takto: "Niektorí ľudia mali kone. Kôň stále žerie, málo spí, trošku podrieme, a zase je hladný. Preto chodievali v noci kone pásť. Na pasienku ujo kone spútal - mal na to ‚upleceny putnar'. Ním spútal obom dve nohy a sám si ľahol na guľatinu. Noci boli veľmi teplé a ráno už mohol kone rovno zapriahať, lebo boli sýte. Kým sa kone pásli, zaspal ujo ďaleko od obce na mieste, ktoré sme volali Pod lúkami. Boli tam husté topole aj vŕby. V noci prišiel taki čudo blisk, burka, hromi bili a on sa prebudzel, co už až strom lamalo. Toto taki mladi tam prežil". Keď sa búrka skončila, išli ho hľadať s lampášom - bol drevený a bola v ňom iba sviečka. Našli ho plačúceho a vtedy sa rozhodol, že už nebude pásť kone, pôjde do Ameriky a nikdy sa domov nevráti. Tak sa aj stalo, odišiel a tam aj zomrel.
Z Lažína, Bánoviec nad Ondavou, Budkoviec a zo širokého okolia odchádzalo veľa ľudí do Ameriky. Odišiel aj otec Juraja Varkandu, ba aj on, ako malý chlapec, na čo spomína takto: "Otec išiel do Jana, chtori každomu, kto chcel isc za more, bez švetkov, bez šickeho - dam ci, ale pojdeš a cestu zdupluješ. Šífkarta stoji sto zlatych, ty vratiš dvesto zlatych." Otca v Amerike už čakal spomínaný ujo, ktorý odišiel, kvôli koňom. Mal pre neho prácu v bani, lenže ten išiel radšej pracovať na železničnú stanicu pri Pittsburgu. "O rok sme už išli za ním s mamou aj sestrou Eržičkou šifom (loďou). Agenti vychvaľovali, aká je to dobrá loď. Bola na polovicu drevená. Agenci najimali ľudzi na šifi tak, že sme išli do Talianska a do Rieky. Tam sa nič nestalo, až keď sme boli na šírom mori, nastala veľká búrka. Pamätám sa, ako behali námorníci a nestačili z lode vylievať. Docestovali sme s veľkým strachom. Otec nás už čakal a odviedol nás do nášho amerického domova. Prenajal pre nás ‚havz', bol poschodový a mal aj balkón. Mama zohnala podnájomníkov, štyroch chlapov na byt. Varila im, prala, ale to nebolo, ako u nás. Každý chlap mal ‚dinerku' (obedár) a ráno si v nej niesol do roboty obed čo mama pripravila. Stále som s mamou chodil do ‚staru' (obchodu) nakupovať. Obchodník mi dal občas zadarmo nejakú sladkosť a mame dovolil nabrať zadarmo zo suda melasu na medovníky. Ujo mal už farmu neďaleko Pittsburgu. tam som prišli vlakom, aj druhí rodáci a on nás k sebe vozil na koču. Mal som šesť roki a vrátili sme sa do kraju, aj keď mama hvarila, že už na šife nepôjde. Doma, v Lažíne mama začala stavjac dom a ja som začal chodiť do školy, mal som griflik aj tabličku na pisanje, aj kobuločku do školi. Hutori učitelka: dzeci, budeme sa učic po maďarski, lebo my šme Maďare. U Amerikaj sme boli Slovaci. Pisal som po zemplinski. Slovenčinu pisac neovladam, lebo som učil lem maďarčinu. Otec náš už nigda neprišli do kraja."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
