publicista Ján Čaplovič v 20. - 30. rokoch 19. storočia a dopĺňal ho až do konca života. Blížia sa sviatky, počas ktorých si pripomíname tých, ktorí už nie sú medzi nami - Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Vďaka práve Jánovi Čaplovičovi môžeme získať predstavu o pochovávaní mŕtvych.
Ak v Gemerskej stolici nejaký chorý človek zomieral, položili ho na zem presne tak, aby ležal na priestore medzi trámami, ktoré boli nad umierajúcim na povale izby. Verilo sa, že tým sa mu uľahčí umieranie a smrť. Ak sviečka, ktorú predtým zapálili pri chorom, nechcela horieť, určite zomrie. A ak sa ozval zo strechy alebo v blízkosti domu hlas nočného vtáka - kuvika, smrť chorého neodíde v žiadnom prípade. Ak niekto v dome zomieral v zimnom období, kedy domáci zapchávali proti zime malé okienko v izbe tak, aby zostala len okrúhla diera, vytiahli z neho handru, aby mohla duša umierajúceho voľne odletieť, alebo je veľmi prchavá a hneď vyletí do výšky. Ak by handru nechali v okienku, mohla by sa pohybovať v izbe a dome, kým by nenašla väčší oblok. Ak sa už rozchýrilo po dedine, že niekto zomrel, zbehli sa hneď ženy mŕtveho pozrieť do domu, kde domáci pozostalí nariekajú zo všetkých síl a vyratávajú prednosti nebohého. Ten zostáva v dome 48 hodín. Mnohé ženy, ktoré nemajú veľký dar výrečnosti, si najímali na vyčitovanie a oplakávanie iné ženy, vyčitovačky, plačky, čo už treba považovať za druh profesionálneho remesla. Profesionálne plačky sa pred pohrebom museli oboznámiť so životom nebohého. Ovládali spoločenské pravidlá a priebeh pohrebného obradu. Po smútočných obradoch sa všetci odobrali do smútočného domu na hostinu zvanú kar alebo pohrebník, v Gemeri ju volali cenkas.
Na vidieku bola často veľkým problémom rakva. Obstarávali ju u miestneho stolára. Medzitým sa u nebohého v niektorých stoliciach ako v Nitrianskej a Trenčianskej zišli žobráci z dediny, aby ho strážili a modlili sa, teda aby dostali jesť a piť. Mŕtveho umyli, obliekli, uložili do truhly a pod hlavu mu dali vankúšik so stružlinami z rakvy, mužom na hlavu klobúk, aby mal čím vzdávať poctu na druhom svete. Vždy bolo zvykom položiť do rakvy po troške zo všetkých druhov obilnín.
Ak bola rodina chudobná, bola nútená po dedine aj okolí vyžobrať dosky na truhlu. Keď už mali dosky, chýbali klince.
Rimavskobanský kazateľ Holko opísal v Salemniách malohontskej knižnice z roku 1820 tieto peripetie: "Videl som, ako dosky na truhlu aj z domu povytŕhali. Starosť o truhlu znepokojovala aj samotného umierajúceho, ako v roku 1819, keď vo Vyšnom Skálniku zomierala chudobná vdova. Prišiel farár, aby jej poskytol útechu. Povedala, že sa nebojí smrti, len toho, že nemá dosky na truhlu. Niektorí susedia, čo sa prišli s chorou rozlúčiť pred smrťou, jej zo súcitu obstarali dosky. Chorá sa nahnevala, že ju už pochovávajú a kričala, že natruc im bude žiť. Vyzdravela a žila ďalej." Kazateľ Holko túto príhodu označil ako domáci prostriedok proti smrti.
Takmer všade truhlu s mŕtvym vyvážali z domu muži. Avšak Čabania dávali slobodných mládencov vyniesť mladým dievčatám a slobodné dievčatá zas vynášali mládenci. Pri hrobe sa každý chcel pozrieť na okraj jamy a pozerať sa do nej. Pred spustením rakvy do jamy ju u katolíkov posvätil kňaz a prítomní hádzali na truhlu hrsť hliny s povzdychnutím za mŕtvym. Po obrade na cintoríne sa smútoční hostia zhromaždili v kostole. Tam hral rechtor (organista) tremulu (veľmi rýchle opakovanie dvoch tónov po sebe), čo znamená, ž aj organ vzlyká za mŕtvym, ktorého pochovali, hoci by bol aj za života nepoctivý a darebák. Potom nasledovala parentácia (rozlúčka so zosnulým pri pochovávaní). Výraz je odvodení od slova parens - rodič), v ktorej sa vykrikujú rôzne cnosti a kladné vlastnosti a činy nebohého podľa toho, koľko kazateľovi zaplatia. Na dedinách zvykli učitelia čítať smútočnú pohrebnú báseň valedikciu, za ktorú dostávali aj zlatku. Po prečítaní životopisu kazateľom a jeho odchode spred oltára, rechtor sa neďaleko oltára začal lúčiť veršami v mene zosnulého od pozostalých. Bolo to zvyčajne veľmi emotívne lúčenie, vyvolávajúce nariekanie. Po skončení rozlúčky (posledného vale) všetci odišli na kar.
Pri pochovávaní boli aj povery, napríklad: mŕtvym dávali do hrobu píly, aby vraj po smrti neblúdili a našli cestu. Mŕtveho pochovávali ležiaceho horeznačky, lebo v inej polohe by určite začal strašiť. Ak zomrela šestonedieľka, musela posteľ, na ktorej ležala mŕtva, celý rok dennodenne postieľať jedná a tá istá vdova, lebo nebohá by nemala v hrobe pokoj. Hrebeň, ktorým česali vlasy mŕtvej žene, odložili alebo spálili, pretože ten, kto by ho použil, dostal by vši a vypadali by mu vlasy. Dlho pretrvávala v Gemeri povera a to najmä v Čiernej Lehote a okolitých dedinách, že ak mladucha - nevesta skoná deň pre svadbou, stane sa z nej poludnica. V Jitřenke (1840) sa píše: vždy na poludnie vraj vstane z hrobu, blúdi po okolí, najmä v lese a v horách dovtedy, kým nestretne chlapa. Tak dlho s ním tancuje, kým sa mu nohy po kolená nezoderú. Blúdi v noci aj v zime, v snehu a metelici, kedy narieka za svojim ženíchom. V lete cez obed spieva v lesoch a na okolí hôr.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
