1959 a hoci nastúpila do operetného súboru, po čase presvedčila, že svojim prejavom patrí k mimoriadným talentom aj na činohernej scéne. Počas svojho štyridsaťpäťročného pôsobenia na doskách znamenajúcich svet stvárnila niekoľko desiatok hlavných postáv. Boli medzi nimi Hana Čajková z Hájnikovej ženy, Roxana zo Cyrana z Bergeracu, či Anna Kareninová... V roku 1963 debutovala aj vo filme Tvár v okne. Neskôr stvárnila niekoľko filmových úloh a hrala aj v televíznych inscenáciách. Pred rokom jej prezident dokonca udelil štátne vyznamenanie za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby.

My sme sa s pani Kvetou stretli v Slovenskom rozhlase, kde akurát nahrávali ďalší diel obľúbenej Superšopy. Rozhovor s touto dámou bol mimoriadne príjemný a skrz naskrz prešpikovaný úsmevmi. Stretnutia s ňou sú totiž charakteristické tým, že z nich človek odchádza nakazený dobrou náladou a pohodou. Inak to nebolo ani tentoraz.

Do prešovského divadla ste nastúpili ako veľmi mladučká, iba 17 ročná...

- Bolo to presne 17. novembra 1959. To som ešte netušila, čo sa odohrá 17. novembra o niekoľko rokov neskôr a že potom pomenujú v Prešove na moju počesť aj ulicu, ktorá sa teraz volá Ulica 17. novembra. (smiech)

Prišli ste sem zo stredného Slovenska. Čo nasmerovalo vaše kroky sem, dosť ďaleko od domoviny?

- Nedá sa povedať, že ďaleko od domoviny. Lebo keď som si vymyslela, že pôjdem do divadla a špeciálne do Divadla Jonáša Záborského v Prešove, tak moja maminka, ktorá si veľmi želala, aby som pracovala v divadle, tak prišla do Prešova a vymenila byt Zvolen - Prešov. No a všetci sa sťahovali so mnou, aby som nemusela bývať niekde na priváte. Takže som neostala sama.

Vaša mamička si priala, aby ste boli divadelníčka? V tom období sa predsa toto povolanie netešilo veľkej popularite - bolo to niečo menej seriózne.

- Moja mamička si to veľmi priala. Možno si tým dokonca plnila svoj dávny sen, pretože ona bola z Prahy, no keďže sa narodila v roku 1904, tak to nebolo také jednoduché. A tak, aby bola blízko divadla, tak sa dokonca zamestnala v pražskom Národnom divadle, kde predávala lísky. No potom sa zoznámila s mojím otcom a prišli na Slovensko. No a keď otehotnela so mnou, mala 39 rokov a bola z toho dosť nešťastná, lebo som už mala troch súrodencov. Tak sa chodievala modliť k Panenke Márii, aby mala dcéru, a aby to bola herečka. Ona mi to vlastne vsugerovávala (smiech). Potom sme sa na sedem rokov presťahovali do Prahy, kde ma dala aj na balet a rôzne dramatické krúžky. Naozaj ma nesmierne k tomu viedla.

Napriek tomu, že ste prišli na východ republiky s rodinou, predsa len, na strednom Slovensku ste už mali zázemíčko. Nebolo vám smutno? Alebo to vykompenzovala práve tá splnená túžba po divadle?

- Áno, splnila sa mi túžba. Ale aby som to usmernila, nebola som hneď sólistkou. Ja som bola prijatá do operetného zboru, lebo konkurz, ktorý som robila, bol taký príšerný, že jediné, čo som vedela, bolo na konci sa rozplakať. Moja mama stála vonku na dvore a verila, že stopercentne musím byť prijatá. A takto som ju mala sklamať? Tak keď už to vyzeralo, že ma nepotrebujú, rozplakala som sa. No a zľutoval sa nadomnou šéf operety Janko Šilan, ktorý si ma vzal do operetného zboru. No mne to bolo jedno. Nech robím čokoľvek, hlavne že som tam (smiech). Do činohry som sa potom dostala tak, že v deň premiéry ochorela jedna kolegyňa. A ja som sa chodila na všetky predstavenia pozerať. Vedela som naspamäť toľko hier... Všetko čo bolo v repertoári, a kde bola osoba v mojom veku, tak som to vedela spredu zozadu. Proste, kedykoľvek ma mohli osloviť, že ma potrebujú a ja by som pokojne šla. A tak aj bolo. Kolegyňa dostala akútny zápal slepého čreva, museli ju operovať a večer bola premiéra Na posiedke s čertom. Tak sa ma opýtali, či by som zaskočila za princeznú Dišperandu a či potrebujem skúšku. Povedala som, že nie a večer som už hrala (úsmev)...

Myslíte, že to bola náhoda, ale veríte, že veci riadi viac-menej osud?

- Ja verím, že máme svoj osud. Aj dnes sme akurát debatovali s mojím mužom o tom, koľko mal človek ponúk ísť do iných divadiel a nikdy som to neurobila. Jednak preto, že som bola vďačná mojej mame, že sa sem kvôli mne presťahovala, takže keď už boli rodičia starí, nechcela som ich nechať samých. Dalo by sa povedať, že sú to také náhody. A ja verím, že to tak malo byť. Dokonca som si k tomu vymyslela rozprávku o troch sudičkách, ktoré boli pri mojom narodení. Jedna mi zaželala, aby som bola pekná, druhá, aby som bola talentovaná a tretiu môj otec zabudol pozvať a tak naštvaná rozrazila dvere a povedala: ´Dobre, nech je pekná aj talentovaná, ale za trest ostane celý život v divadle v malom mestečku.´ No a tak aj je. (úsmev)

Veľmi veľa partnerských dvojíc ste na javisku stvárnili so svojím manželom. Je vaším obľúbeným hereckým partnerom?

- Človek má za tie roky aj iných hereckých partnerov, ale mne sa s Jožom hrá veľmi dobre. Mám rada hercov, ktorí vás počúvajú, ktorí sa vám pozerajú do očí, a ktorí vedia o čom sa hrá, o čom sa hovorí. A on presne taký herec je. Nie je to nekritický obdiv, že je to môj muž. Skutočne sa mi s ním veľmi dobre hrá.

Stalo sa vám, že ste sa deň predtým, než ste hrali, pohádali?

- My sa nehádame. To sa len niečo zaiskrí, ale načo by sme sa hádali? Veď sme dospelí ľudia, ktorí si môžu aj sadnúť a vydiskutovať si to. A u nás to tak funguje. Keď sa nám niečo jeden na druhom nepáči, povieme si to. Možno sa aj trošku zvýši hlas, ale také, že by sme sa hádali, to nepripadá do úvahy. Škoda energie. Lebo čo sa nebudem rozprávať, hodinu, deň? Veď to je strašné. Moja mamka ma dokonca učila, že si nesmiem ísť ľahnúť pohnevaná. Lebo to by potom človek ráno nahnevaný vstával a to je hriech. A čo mám držať v hlave, že sa musím tváriť, že sa hnevám? To je hlúposť. Na to sme dostali reč, aby sme si to vydiskutovali.

Užijete si s manželom veľa zábavy aj doma alebo sa vyblbnete na javisku?

- Celý náš život je plný smiechu a dobrej nálady. To je úplne šialené, keď si pomyslím, že sme dennodenne spolu a vôbec si nelezieme na nervy. Naopak, keď môj muž, ktorý je vášnivý hubár, odíde z domu, musí mi povedať, kedy sa vráti. A keď trošku mešká, už som nervózna, či sa mu niečo nestalo. Sme na seba strašne naviazaní a mne to tak vyhovuje, je mi tak veľmi dobre.

Ako ste boli najdlhšie odlúčení?

- Asi deň alebo dva. Keď bol Jožo náhodou robiť niečo sám v Bratislave. Ale to bolo potom také horúce telefonovanie, že mobil bol večne napojený na nabíjačke (smiech).

Takže by ste ho za nič na svete nemenili?

- Môjho muža? To neexistuje, kdeže.

Vedeli ste od začiatku, že ste spriaznené duše?

- Jožo nastúpil do divadla rok po mne a bol mojím veľkým kamarátom. Boli sme ako súrodenci, vedeli sme o sebe všetko - kto má akého frajera, frajerku... Takže mne keby dnes chcel niekto povedať niečo o ňom, nemá šancu. Ja o ňom všetko viem - až dodnes.

Herci často hrávajú s inými partnermi opačného pohlavia. Nežiarlili ste na seba?

- Och. Viete aký bol niekedy Jožo žiarlivý? Príšerne žiarlivý. Ani nie tak na partnerov na javisku, ale keď sme sa zobrali, bol nekonečne žiarlivý a to mi dosť vadilo, lebo táto vlastnosť je príšerná. No, nehovorím, ale môže to niekedy človeka doviesť až samovražde (smiech). Ja som, myslím, nikdy žiarlivá nebola. Keď sa mi niečo také nepozdávalo, som za diskusiu. Ale také že žiarliť, to je blbosť. Lebo keď si vás človek prestane vážiť, tak aj tak odíde. A ja som za to, aby sa ľudia rozišli, keď to nefunguje. Ale Jožo sa napokon z tej žiarlivosti vyliečil. Ja sa oňho totiž veľmi starám.

Ako?

- Veľmi (úsmev). On sa síce oblieka tak, že to vyzerá, že sa oňho nestarám vôbec, ale on má takú lajdácku ležérnu módu. No ráno mu pripravím raňaky, ponožky... Mám ho rada, tak sa starám, aby mu a potom nám bolo dobre.

Čo neznášate?

- Klamstvo, podrazáctvo, intrigy. Keď sa s tým stretnem, strašne trpím. Kým sa toho zbavím, trvá mi to strašne dlho. To ma až rozčuľuje, že nedokážem povedať ále čo. Tvárim sa tak, ale trvá mi týždne aj mesiace, kým to zo seba veľmi pracne dostanem.

No šoubiznis je živná pôda na intrigy...

- Také intrigy, že ako to zahrala, to sa ma nedotýka. Ale také hnusné, ktoré sa človeka dotýkajú, také by ani divadlo nemuselo mať.

Stretávali ste sa s tým často?

- V poslednej dobe dosť často. Povedala som si, že sa to nejako musí utriasť. V takej chvíli človeku najviac pomáha pevné rodinné zázemie.

V čo veríte?

- Verím v to, že tam, kde je Veľký voz a ako má také oje, tak prvá, druhá hviezdička a vedľa nej je taká malinká hviezdička. A ja verím, že tam býva moja nebohá mama, môj nebohý otec a moja nebohá sestra a brat a že je to budúca adresa celej mojej rodiny.

Okresal alebo naplnil život vaše ideály z mladosti?

- Neokresal. Ja som totiž veľmi chcela, aby zo mňa niečo bolo. Hrozne som na sebe drela, chodila som pozerať na skúšky, na režisérov, učila som sa, čo všetko sa dá so sebou robiť. Veľmi som chcela prekročiť prešovský región. Takže ideály sa mi naplnili.

Ale bolo to spojené s tvrdou drinou, však?

- Niečo je dané, no je to hlavne poctivá práca, neodlajdačené veci. Ja som totiž perfekcionalista. Neznášam spojenie ľavou zadnou. Ľavou zadnou neurobíte nič.

Čo je pre vás na živote zaujímavé?

- Že nás je tak strašne veľa, že sme rôznych farieb, krása prírody... Ja som vôbec fascinovaná tým, že človek vôbec žije, má možnosť spoznávať ľudí, spoznávať iné krajiny, to ma fascinuje. Som taká všeobecne šťastná.

Podchvíľou však šťastie rozčeria rany osudu...

- Najväčšie rany sú, ak vám niekto z blízkych odíde. Lebo človek, keď je mladší, myslí si, že jeho rodičia sú nesmrteľní a vôbec si nepripúšťa myšlienku, že by mohli jeho rodičia odísť. A stalo sa to. To bola taká hrozná bolesť v hrudi a bolelo to strašne dlho. O osem mesiacov po mamke navyše zomrel otec a o ďalších osem mesiacov zavraždil jeden maniak moju švagrinú, po ktorej ostali tri deti. Tie sme si zobrali s mojím mužom a vychovali ich.

O hercoch sa hovorí ako o večných deťoch...

- Jój, dospelí, to sú otravní ľudia, seriózni, nevedia sa ani zasmiať a tvária sa akože: "Joj, tak toto hádam nie." To je veľmi otravné.

Stáva sa vám, že idete na stretnutia a tam s takými otravnými ľuďmi musíte komunikovať?

- (smiech) Teraz som mala stretnutie po 45. rokoch. Ja som tam tak naletela a bola som úplne vyvalená, keď mi spolužiačka hovorí: ´A ty si ako prišla? Autom? Ty šoféruješ? Mne sa ani nechcelo prísť.´ A to býva len päť kilometrov od Banskej Bystrice, ja som prešla celú štreku. Možno je to aj tým, že odišli do dôchodku a už ich zaujíma len tá záhradôčka.

Viete si predstaviť, že by sa niečo také stalo vám?

- Nie. To sa nemôže stať. Viem, že teraz som tu, potom príde chvíľa a už tu nebudem. Ale do poslednej chvíle, kým mi bude zdravie slúžiť, si to budem užívať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.