A hoci František Mikloško ešte v utorok rozprával, že "koalícia je rozbitá a prežíva spôsobom, aký za 15 rokov v politike ešte nevidel", Béla Bugár a Pavol Hrušovský v stredu dobromyseľne konštatovali, že ak Dzurinda tvrdí, že žiadna dohoda medzi SDKÚ a HZDS neexistuje, tak im zostáva len mu veriť. (Majú komu - pravdovravnejšieho nenájdu.) Smiať sa alebo sa rehotať? A tak ďalej - stalo sa v Papierničke.
Na čo to bolo dobré? Posledná schôdza NR SR končila temer totálnym koaličným kolapsom. Zrazilo sa naraz viac tém, v ktorých páni neboli schopní dialógu. Kľúčovou kauzou, na ktoré tie menšie len nadväzujú, je temer s určitosťou spor o transformáciu štátnych lesov. V konflikte medzi koncepciou ministra Simona a kritikou štátneho tajomníka Goliana za SDKÚ nemôžeme byť porotcami; otázka, že či je lepšie mať lesy centralizované alebo rozčlenené na desať či koľko správ, je tuho odborný problém. (Z princípu sa dá odporučiť jedno - všetko sprivatizovať.) Cez zaplatených novinárov či "píár" robotov obe strany lobisticky mesiac obrábali verejnú mienku, že práve ich model je správny a ten druhý priam protištátny či aspoň klientelisticko-lobistický. Zrazu - mier. Alebo čo?
Nevieme, čo je lepšie, absolútne zrejmé je iba jedno: Tu sa hrá o miliardy. Pričom Golian celkom určite a Simon s vysokou pravdepodobnosťou reprezentujú úzke partikulárne záujmy. (To ešte neznamená, že musia byť podplatení a nemôžu byť presvedčení o správnosti práve svojho riešenia.) Takže - papierničkovská dohoda-nedohoda bude asi predčasný happyend. Musíme byť veľmi zvedaví, akú podobu naberie zmierenie SDKÚ-SMK v multimiliardovej kauze. To je iná káva, ako regionálne tzv. "slovenské koalície" proti SMK.
Je evidentné, že parlamentné uznesenie, ktoré ministra za SMK žiada pozastaviť transformáciu lesov až do predloženia zákona do NR SR, síce navrhlo HZDS, ale iniciovala a zariadila SDKÚ, ktorá zaň aj hlasovala. Takže si necháme tiež radi ukázať, aké cestičky zvolí zmierená koalícia na vycúvanie z tejto nepríjemnosti. V lesnej kauze sa ale vrchovatou mierou potvrdilo "podozrenie" Pavla Hrušovského, že "dohody medzi SDKÚ a HZDS sú širšie, než pán premiér hovoril".
Iná vec je osoba sťažovateľa. Predseda NR SR je ten posledný, kto má nárok sa tváriť, že tu existuje nejaké "podozrenie". On veľmi dobre vie, že spolupráca medzi HZDS a SDKÚ fungovala rok a pol. Ikskrát bolo povedané, aj na tomto mieste, že je naivné tolerovať podstolové pakty s Mečiarom dovtedy, kým KDH a SMK priamo nezacláňajú v ich záujmoch, lebo to raz povedie k výbuchu. KDH a SMK pchali pokrytecké hlavy do piesku vtedy, keď sa mali postaviť tomuto vývoju čelom - čiže v priebehu a po kauze skupinka. Nestalo sa; kým tichý pakt Mečiar-Dzurinda paralyzoval predovšetkým opozíciu, celkom im to vyhovovalo. Udržiavali sa pri žriedle bez hrozby, že kolaborácia s HZDS uberie z ich preferencií. Páčilo sa im držať hlavy nad vodou tak, že riziko straty voličov znášala SDKÚ. Zrazu, keď premiér použil HZDS na presadzovanie záujmu SDKÚ aj proti koaličným partnerom, hlasno protestujú. (Vidíme presne ten istý vzorec hlúpeho správania, ktorý predviedli pri schvaľovaní nezávislých klubov: Vo februári 2003, keď im vznik Tkáčovho spolku vyhovoval, lebo oslaboval Mečiara, hlasovali zaň ako jeden muž. Rok a pol neskôr, čiže teraz, zrušili možnosť tvorby nových klubov priamo v rokovacom poriadku. Prečo tak zrazu? Nezávislí im prerástli cez hlavu. Keď ich rozumnejší varovali, že to vezme presne takýto koniec, nepočuli.)
Ani SMK nemá veľa morálneho nároku sa ozývať. Bugár síce nepodpísal s opozíciou tajnú dohodu, aj bez nej ale presadil vytvorenie tzv. environmentálneho fondu. A ani najmenej ho nevyrušovalo, že tým rozbil reformu verejných financií a Mikloš z toho dostal skoro mozgovú porážku. Teraz volá o ratu, lebo sa mu za chrbtom začali SDKÚ s HZDS paktovať v regiónoch. Diskrétne si pritom nevšíma Hrušovského, ktorý dal kádehákom v Nitre a Trnave "voľnú ruku".
Toto nie sú normálne pomery, nech si už v Papierničke pripili na hocičo. V koalícii nefunguje elementárna komunikácia, čo je odrazom hlboko poškodených vzťahov medzi premiérom a Bugárom resp. Hrušovským. Títo dvaja už Dzurindu evidentne nemôžu ani cítiť, ale ani - nič robiť. Sú frustrovaní a spútaní vlastnou bezmocnosťou, keďže každý pohyb hraničí s rizikom odovzdania mocenských pozícií, čo by mohlo byť dôsledkom čelnej zrážky s SDKÚ. Dzurinda to vidí, uvedomuje si obmedzenia "maličkých", takže hoci je sám závislý na moci, ešte sa im aj vyškiera. To by psychicky rozleptalo aj mŕtveho. Preto sa vŕšia naschvály a prieky, ktoré si vzájomne robia. A neskončia, hoci sa budú vŕšiť nové a nové "džentlmenské" dohody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
