Názov dostali od prvého dedičného šoltýsa Hanusa. Spočiatku územie patrilo Abovcom a od roku 1346 až do polovice 17. storočia Šóšovcom. Neskoršie sa tam objavili aj iné šľachtické rody, ale v druhej polovici 17. storočia Dessemfyovci, ktorí v mestečku do konca druhej svetovej vojny ovplyvňovali hospodársky a spoločenský život. Na 672-ročnú existenciu sa zachovali písomné kultúrne a technické pamiatky. Jednou z technických je viadukt, po ktorom už viac ako 60 rokov premávajú nákladné a osobné vlaky, na trati Prešov a Vranov a ďalšími mestami na východ republiky.
Viadukt bol postavený pred 61 rokmi a po ročnej prevádzke ho najskôr poškodili partizáni a neskoršie zničili odchádzajúci Nemci v čase druhej svetovej vojny. Skoro tri roky bol nefunkčný a v roku 1947 znova opravený, aby mohol plniť pôvodné poslanie.
Hanušovský viadukt patrí k najhodnotnejším železničným premosteniam na východnom Slovensku a preto je aj mestskou atrakciou. Pozostáva zo štyroch častí, medzi ktorými sú umiestnené piliere a najväčšia klenba premostenia medzi nimi je nad mestom vo výške 40 m o dĺžke 400 metrov.
Považujem za potrebné čitateľom priblížiť výstavbu trate Prešov - Strážske. Proces jej výstavby bol od iných len predsa v niečom odlišný. Poznamenávam, že výstavba ciest v Uhorsku značne zaostávala za okolitými krajinami v Európe a osobitne v hornom Uhorsku, pod ktoré patrilo aj Slovensko. Oveľa progresívnejší bol postup tej istej krajiny pri výstavbe železničných tratí, kde sa presadzovali smery juh - sever. Po spojazdnení trate Prešov - Orlov (1873), Prešov - Bardejov (1893) nastala skoro polstoročná odmlka ďalšej výstavby. Úlohu v tomto procese zohrávala vtedajšia politická situácia, prvá svetová vojna a vznik prvej ČSR.
V roku 1897 bol spracovaný projekt na výstavbu trate Prešov - Vranov n/T, ale k jeho realizácii už za Uhorska nedošlo. Opätovná myšlienka výstavby trate ožila začiatkom 30. rokov 20. storočia. Vtedy v období schvaľovania štátneho rozpočtu sa počítalo s finančnými prostriedkami aj na výstavbu trate Prešov - Strážske. Do popredia sa vtedy dostávala výstavba železníc v smere západ - východ. V Prešove sa v roku 1933 vytrorilo združenie pod názvom: Národohospodársky zbor pre Šariš a susedné okresy. V tom istom roku bol projekt prerokovaný v národnom zhromaždení. Na jeho podporu bola v roku 1936 zorganizovaná v Hanušovciach manifestácia a v roku 1939, keď dochádzalo k rozdeleniu ČSR a vzniku Slovenského štátu, boli ukončené prípravy na výstavbu trate. Ťažisko vlastnej výstavby pripadalo na rok 1940 - 43.
Pre výstavbu sa vytvorilo šesť stavebných stredísk a jedno pre územie Vyšný Žipov - Hanušovce malo svoje sídlo v Hanušovciach a v tom istom meste bolo aj hlavné centrum celej výstavby trate. V máji 1939 prišiel do mesta na čele delegácie aj prezident Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso. Cieľom tejto návštevy bola výstavba trate, ale tiež riešenie otázok súvisiacich so zriaďovaním pracovných táborov pre Rómov, ktorí sa vraj vyhýbali práci a takto ich chceli zapojiť do procesu výstavby. Tábory boli postavené na Petiči, v Bystrom, Hanušovciach a v Nižnom Hrabovci. Sústredilo sa vtedy v nich až 1934 Rómov, z toho v tábore v Hanušovciach ich bolo okolo 800. Bola to čierna škvrna v celom procese výstaby tejto trate. Tábory boli rozpustené v roku 1942 a v Bystrom až v roku 1943.
Výstavba trate prebiehala veľmi rýchlo, počas druhej svetovej vojny. Poskytovala pracovné príležitosti okrem Rómom aj mnohým občanom zo širokého okolia. Začiatkom septembra 1943 sa na otvorení trate znova zúčastnil Dr. Jozef Tiso a so sprievodom aj prvý absolvoval cestu na vlakovej súprave po železnici, Kapušany - Strážske. Vtedy sa tam udiala aj ďalšia významná udalosť. Do prevádzky bola daná autobusová linka Prešov - Hanušovce - Giraltovce - Stropkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
