ako deťom v škôlke, akurát škoda, že vtedy sme to ešte nevedeli a teraz, keď to už vieme, už nás do škôlky nepustia... Teda vás nepustia. Nás pustili. Na jeden celý deň sme sa "nenápadne" zamiešali medzi 2 až 6-ročných škôlkarov v MŠ Ovručská na Furči. A čo sa tam dialo?

Je štvrť na sedem ráno a vonku ešte tma. Práve prišiel do škôlky prvý malý človiečik - Lukáško. Driape sa na parapetu pri okne: "Musím zakývať ockovi."

Druhý, Paťko, sa ihneď po príchode zmocnil drevenej pušky. "Nestrieľaj nám do škôlky," prosí ho pani učiteľka: "Chceš vojnu?" Paťko na to: "Áno, ha ha." Učiteľka: "A pišať nechceš?" Paťko odvetí: "Doma som pišal." Puška sa mu zunovala, tak berie autíčko a havaruje ním do toho Lukáškovho so zvolaním: "Auto havarovalo!" Lukáško podráždene: "Ty nebúchaj do môjho auta!" Paťko: "To sú policajti!"

"Najradšej majú vojnu, havárie a policajtov," vysvetľuje nám učiteľka. Paťko dačo robí s autíčkom a zrazu vykríkne: "Vybuchlo auto!" Chvíľu nič a potom: "Bomby, tanky, bum!" A po ďalšej chvíli: "Ja mám granát!"

Prichádza kamoš Samko, trošku sa poprechádza, podumá a vyhlási: "Chcem pišať." To už malými krôčikmi po koberci prichádza zo šatne aj Adamko. Akurát že bosý - len v pančuškách. Takže hybaj naspäť do šatne po zabudnuté papučky. V škôlke je zatiaľ šesť chlapčekov a Kajka. "Sú tu samí chlapci a len jedno dievčatko," hovorí jej učiteľka. Kajke je z toho smiešno: "Jedno dievčatko, ha ha."

Medzitým sa už dvaja nemenovaní snajperi ostreľujú navzájom puškami a padajú a ležia nehybne akože mŕtvi. Strieľajú i ostatné deti a dokonca aj učiteľku. Ale len akože. Tá to berie s humorom. Adamko poznamenáva: "Ja som videl Matrix a bolo tam veľa agentov a len jeden dobrý."

Chlapci si z domu do škôlky nosia najmä angličáky. Natálka si doniesla zajačika, Vikinka bábiky, Terezka sloníka a Ninka veľké ružové auto a bábiky, ale všetko skryla za klavír a celý deň sa s tým vôbec nehrala.

Sonička s rozkošnými, asi desiatimi malými copíkmi vyzerá ako princeznička: "Urobila mi ich mamka." Je jasné, že po poobedňajšom spánku už jej copíky také dokonalé nebudú.

Z ničoho nič začal Miško pri stavaní domu zo stavebnice nôtiť: "Ma-ia-ííí, ma-ia-ííí..." A zo dvaja ďalší stavbári sa k ma-ia-ííí pridali. Keď už bol dom zo stavebnice taký vysoký ako chlapci, Lukáško povedal: "To sú dvojičky. A teraz bude okamžik pravdy, či spadnú alebo nespadnú." Spadli, lebo Miško ich prestal podopierať. Ten reagoval: "Óóó, sorry."

Pokojné dievčatká si pri stole v jedálni obkresľujú a vymaľúvajú ježkov a medvedíkov a pospevujú si pri tom: "Medveďku, daj labku, pôjdeme na svadbu..." Huncúti Paťko a Samko si pre zmenu jeden druhému čarbú po tvárach pastelkou a ceruzkou. Jurko zas pri stavbe zo stavebnice rozdáva kolegom pokyny: "My sme tu šéfovia, on, on, on, my sme tu šéfovia."

"Mamííí, mamííí!" plače nešťastná Lívijka, ktorú mamka práve nasilu odovzdala učiteľke. Svoje bábiky hodila Lívijka od zlosti na zem a potom 15 minút ťažko vzlykala v jedálni na stoličke preč od ostatných detí, rúčkami si pri tom zakrývala očká a s nikým nekomunikovala, hoci ju utešovali Matúško aj Vikinka, tá jej vravela: "Neplač, lebo ťa budú bolieť očká."

Paťko sa dovtedy riskantne preháňal s autíčkom v ruke po zemi, až kým nedostal šmyk. Noštekom kaskadérsky zabrzdil o koberec tak, že si ho oškrel. Celý deň potom vyzeral ako po boxerskom K.O.

Disciplína v nastúpenom rade na rannú hygienu haprovala. Samko žaloval: "Terezka buchla Barborku!" Miško a Kajka do seba strkali. Kajka: "To Mišo!" Miško: "To Kaja!" Miško musel čeliť aj konfliktu s Jurkom: "Šahá mi na šiju!" Učiteľka: "Prečo mu šaháš na šiju?" Jurko: "Nech sa ukľudní!"

Ranná rozcvička. Deti pochodujú, cvičia a skandujú: "Áno, áno, áno, nie, nie, nie, keď to vieš, tak to povieš, jedna ruka, druhá ruka vedia pekne zatlieskať, jedna noha, druhá noha vedia pekne dupotať." Terezka síce pochodovala zanietene, ale úplne mimo ostatných, vyzerala však, že je so sebou spokojná.

Potom hrali hru Oli oli Janko. Jeden stál v strede kruhu a z obvodu kruhu vyberal toho, kto ho v kruhu nahradí. "Oli oli Janko, kľakni na kolienko, umývaj sa, utieraj sa, podopri si bôčky, chyť sa za vrkôčky a vyber si, koho chceš, koho najviac miluješ." Ninka si vybrala Matúša, Matúš Filipka, Filipko Natálku atď. Paťko hru ignoroval, lebo bol zaujatý kopaním do domu zo stavebnice (on ho nestaval), zjavne bol zvedavý, ako silno treba kopnúť, aby stavba spadla.

Nasledovala desiata. Chlebík s redkvičkou a biela káva. Barborka protestovala: "Ja nechcem chlebík..." Kuchárka apelovala na detičky: "Aj redkvičku chrustáme, nevyberáme z chlebíka." Konverzácia chrústajúcich detí medzi sebou pri stole plynula prirodzene: "Vraj keď nebudeme jesť kôrku, môžeme aj zomrieť... Keď si dakto odgrgne, mal by povedať pardon... Alebo silno stisnúť pusu..." Kajka zas "taktne" upozornila Paťka: "Tebe ide sopeľ, ha ha!"

Potom učiteľka čítala deťom rozprávku o krtkovi, na ktorej sa im najviac páčilo, že keď im ukazovala obrázky a museli niekoľkokrát opakovane podísť k nej a potom si sadnúť naspäť na koberec, tak sa pri tom mohli váľať jeden po druhom, akože na seba "neúmyselne" padali. Úžasne sa na tom chichotali.

Ďalšia hra. Jeden stojí v kruhu akože kohútik a musí nájsť medzeru medzi deťmi držiacimi sa za ruky, aby z kruhu vyletel. "Chytili sme kohútika, zavreli ho do košíka, dajte pozor na košíček, uletí nám kohútiček, kikirikí, uleť!" Niektoré deti podvádzali, lebo naznačovali kohútikovi, kadiaľ ho pustia, aby uletel, čo bolo v rozpore s pravidlami. Učiteľka si to všimla a zasiahla.

Ide sa na vychádzku vonku. V šatni sa strhla masová bitka, ale nie vážna, len taká rozkekešená. Keď prišla učiteľka, každý tvrdil, že on sa nebil, aj keď sa bili skoro všetci. Jurko: "Bitka tu je!" Matúško: "Bili sa tu!" Vikinka: "Lukáš, Matúš, Mišo boli zlí, ja som im hovorila, že buďte dobrí, a oni nič." Len tak mimochodom - aj Vikinka sa bila.

Cesta do lesa vedie okolo rodinných domov. Psy brechali na deti, takže následne aj deti brechali na psov. Brechanie skončilo nerozhodne. Učiteľka musela priebežne riešiť drobné problémy. Mirka si nevedela zapnúť zips, lebo jej do seba zle zapadli zúbky zipsu. Aj šnúrku na topánočke mala rozviazanú a sama by to nebola zvládla. Barborke zas v kuse padala do očí čiapočka a tiekol jej soplík.

V lese je dobre. Je sychravo, lístie je vlhké a zablatené. Deti sa ním navzájom ohadzujú s pokrikom: "Veľa šťastia, zdravia, veľa šťastia, zdravia..." Naháňajú sa a padajú, lebo malé nôžky ešte nevedia dlho utekať bez spadnutia, ale kým pády nebolia, tak sa z nich smejú. Na zemi je blato, takže topánočky sú rýchlo zablatené a nohavice a bundičky skoro špinavé. Rodičia budú mať radosť. Od lístia, blata, kríkov, mláky, palíc, stromov, na zemi nájdených keksíkových obalov či drevenej lavičky majú rýchlo čierne aj rúčky, takže vzápätí aj tvár... V mláke sa dobre špliecha palicami a srandovné sú aj také malé slizké lepkavé bobule zo zeme, ktoré sa dajú hodiť na kamaráta a ostanú mu pricapené na bunde. V lese je fakt dosť dobre...

Malinká Terezka sa tam z lavičky prekoprcla chrbtom dozadu do lístia ako potápač z člnu chrbtom dozadu do mora, ale s úsmevom na tvári sa z nehody rýchlo otriasla. Strom ležiaci na zemi bol akože vlak: "Rýchlo nastupujte." A lístie, malé divé huby a kvietky na stole boli akože koláčiky a hostina: "Nech sa páči, papajte." Niečo z toho si aj napchali do vreciek, aby si to vzali so sebou domov. Deti sa navzájom informovali o svojich objavoch: "Mám lienku, mám lienku! Ale vykakala sa mi na ruku, be... Ja som našiel slimáka bez domčeka!" Keď ponad les preletela helikoptéra, deti boli nadšené: "Jéééj, helikoptééér!"

Na spiatočnej ceste deti stretli starého uja s fúrikom, ktorý im vyrozprával zábavnú príhodu zo svojho detstva, ktorú deti v žiadnom prípade nemali šancu pochopiť, ale aspoň ujo sa na nej výborne pobavil.

Po návrate do škôlky za zistilo, že jedno dievčatko sa popišalo, tak mu učiteľka prezliekla, čo bolo treba, a už bolo dobre.

Na rade je obed. Paradajková polievočka, rezeň, zemiačky. Deti sa síce umyli, ale Terezka mala stále na tvári čierne šmuhy a jej brat Kamko tiež jednu pod okom, Lukáško to učiteľke vysvetlil: "Bojovali sme v lese." Učiteľka musí byť v strehu: "Barborka, nesmieš biť Vikinku lyžicou."

K druhému jedlu je cvikla, takže deti majú cviklové fúzy, no niektoré cviklu nechcú. "Ešte trošku, za dedka, za babku, za mamku, za ocka, za sestričku, ešte päťkrát," skúša staré finty kuchárka.

Ide sa spinkať. Niektoré rýchlo zaľahli do svojich postieľok (na vankúšiku mal každý svoj obrázok), iné ešte dlho pobehovali hore-dole úplne nahé a hľadali pyžamko. Niektoré rýchlo zaspinkali, iné sa dlho vrteli, prevaľovali a cmúľali si palce, podaktoré nespali vôbec, len si dve hodinky poležali, hrali sa so svojimi rukami a prstami alebo hľadeli do stropu.

Budíček. Prezliekanie z pyžamka do šiat. Barborke vidno na holom brušku nejaké haky-baky. Učiteľka: "Čo si si písala po brušku?" Barborka: "Fixku, ha ha." Učiteľka má plné ruky práce: "Paťko, veď ty si si všetko obliekol naopak, musíš sa zase vyzliecť... Terezka, to si si ako zauzlila?"

Na olovrant je chlebík s mrkvovou pomazánkou. "Veľkú pusu," menežuje detičky kuchárka. Deti majú od pomazánky mrkvové fúzy, niektoré aj celú tvár.

Kým si po deti prídu rodičia, dievčatká si ešte kreslia. Vikinka: "Nakreslím, čo by som chcela na Vianoce, a doma to ukážem! Nakreslím vílový oblek (šatôčky pre vílu)." Natálka namaľovala psíka (nie živého, ale na baterky) a prišla za učiteľkou s prosbou: "Pani učiteľka, napíšete mi ku psíkovi, aby brechal a aby behal, aby mamka vedela, akého chcem?" Učiteľka jej teda k obrázku psíka napísala: Aby brechal, a aby behal. Sofia si chcela s deťmi pri stole lepiť farebné papieriky, ale nešťastná prišla za učiteľkou: "Kajka ma dala preč." Učiteľka: "Nemôže ťa dať preč. Poď, povieme jej..."

Postupne už prichádzali rodičia a detičiek ubúdalo, až nakoniec o piatej popoludní náš rozprávkový deň so škôlkarmi skončil. Škoda...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.