tomu, že prvý deň, unavený letom a počasím, na rozhovor akosi nemal náladu, druhý deň nás už čakal na minútu presne, sediac podľa dohody na vrátnici divadla. Vždy galantný, trochu zadumaný, na prvý pohľad neprístupný. V každom prípade na hony vzdialený nevypočítateľnému doktorovi Řehořovi z kultovej Nemocnice na okraji mesta. Neprehliadnuteľná tvár neprehliadnuteľných českých filmov. Ale, veď ho všetci poznáte. František Němec.

Poznáte Slovensko?

"Voľakedy som sem jazdieval ako vojak, to som pôsobil v armádnom umeleckom súbore. Prax bola vtedy taká, že chalani zo Slovenska cestovali na vojnu do Čiech a Česi sem. Obišiel som si takto sťa vojak-umelec množstvo posádok, no a tuto na východe, ani neviem ako, som si odslúžil celú vojnu."

Po akom čase ste sa sem opäť vrátili?

"Počkajte, keď dobre počítam...no, skoro sa hanbím povedať, že to je už možno tridsať rokov."

Aké spomienky máte na Košice?

"No práve, Košice... Práve kvôli nim som cítil to ospravedlnenie na jazyku. Bože to už je rokov. Bývali sme tu, ako som už spomínal, ako vojaci, pamätám si na hotel Hutník, v tom období sa v jeho okolí začalo niečo búrať a nanovo stavať. Blízko hotela stáli nejaké zanedbané dvojposchodové domčeky. Myslím, že dnes by som to tam už nespoznal."

Trávite tu víkend, ako ho využijete?

"Myslel som, že budem len tak nečinne sedieť na hoteli, keďže počasie je aké je (v čase rozhovoru výdatne pršalo pozn.red.), ale už dnešok ma veľmi milo prekvapil. Ozvalo sa mi mnoho tunajších priateľov, ktorí si na mňa spomenuli. Stretnutia s nimi ma povzbudili, bolo to ozaj príjemné popoludnie."

Slovenskému divákovi ste sa posledne pripomenuli v Nemocnici po dvadsiatich rokoch, čo máte odvtedy nové?

"No, tak naša televízia teraz vo všeobecnosti menej pracuje, keďže sa rozhodla šetriť. Napriek tomu mám pred sebou od novembra nejakú spoluprácu, tak som zvedavý ako to dopadne. Jedná sa o adaptáciu istej francúzskej poviedky, no zatiaľ nechcem prezrádzať viac, kým nebudem mať v rukách definitívny scenár. Mimo toho sa stále aktívne venujem divadelným doskám v Národnom divadle v Prahe. Nedávno sme odpremiérovali jednu nemeckú hru, ktorú sme naskúšali s istým mladým nemeckým režisérom. Bolo to zaujímavé stretnutie, ako s tou hrou, tak s tým mladým mužom. Teraz budem mať chvíľočku voľno a potom začínam robiť na novej divadelnej inscenácii. A ďalej svoj program nepoznám. Čo bude po novom roku, to naozaj neviem."

Váš doktor Řehoř patril k dôležitým postavám Nemocnice na okraji mesta, ste rád, že ste nechýbali ani v jej opätovnom návrate na obrazovky?

"No, to bol od začiatku veľký otáznik. Človek nevedel, do čoho ide. Všetci čakali, ako to bude napísané, ako sa naplnia osudy ďalej. Myslím, že u niektorých postáv to bol vskutku zaujímavý vývoj."

Boli ste spokojný so svojou postavou?

"Ale áno, áno. Myslím, že celý problém okolo dcéry Dany Královej sa doslova ponúkal a scenáristi ho napokon i veľmi vtipne vyriešili. Celkom som sa pri tom bavil."

Ale uznávate, že Řehoř, nebol pre ženy dvakrát atraktívny charakter...

"Viete, ale... ono sú takí mužskí, čo si budeme hovoriť (smiech). Hoci ja s ním veľa spoločného nemám. Možno len tú muziku. Asi len tá zostane našim spoločným záujmom. Inak, samozrejme, nič."

Je hudba vašou druhou vášňou popri divadle?

"Nepovedal by som, že vášňou, ale potrebou rozhodne. Muzika je pre mňa veľmi dôležitá. Jednak si pri nej veľmi dobre odpočiniem a na druhej strane sa práve vďaka hudbe viem priblížiť k obdobiu, v ktorom vznikalo to ktoré dramatické dielo. Uvedomím si všetky možné súvislosti vzniku dobovej dramatickej literatúry. Napríklad, keď sme študovali práve tohto Moliérovho Lakomca, počúval som hudbu, ktorá vznikla na dvore Ludvika XIV. Pozrel som si dokonca výtvarné obdobie tej doby, v knihách som si našiel architektúru, ktorá sa vtedy v Pariži stavala. Je to pre mňa prirodzená príprava na rolu. Umenie mi pomôže vytvoriť si ucelenejšiu predstavu o konkrétnom období a potom sa v tom celom lepšie orientujem."

Čomu sa venujete, keď zídete z divadelných dosák?

"K počudovaniu zase divadlu. Je to raz moja profesia a zaujíma ma to tej miery, že sa jej nedokážem zbaviť. Ale, samozrejme, nepreháňam to, nájdem si čas aj na seba. Ale to tu už nepatrí. Nechcem sa veľmi odhaľovať takto pred ľuďmi (smiech)."

Staré dobré české komédie sú prirodzeným ventilom od problémov dneška. V mnohých ste účinkovali. Ste rovnako aj ich vďačným divákom?

"No, niečo už predsalen pamätám, teda práve túto potrebu nemám (smiech)."

Nemáte ani potrebu sa sem tam v myšlienkach vrátiť do nejakého obdobia svojho života? Alebo skôr hľadíte dopredu?

"To viete, že spomínam. Veľmi rád spomínam na ľudí, ktorí ma nejako pozitívne ovplyvnili. Ale úplne najradšej spomínam na detstvo, keďže som mal úplne báječné detstvo. Ale viete čo je zvlášte? Uvedomujem si, že k tým myšlienkovým návratom sa nemusím nútiť. Oni prichádzajú samé. Odrazu sa mi z podvedomia vynárajú obrazy z obdobia, keď som bol dieťa. Nerozumiem prečo. Nie sú to vedomé návraty do detstva. V mojom prípade sa to detstvo akoby vracia za mnou. Je to zvláštne, no veľmi príjemné."

Patríte k silnej hereckej generácii, ktorá mala a stále má na verejnosť silný vplyv. Ako by ste ju charakterizovali?

"Myslím si, že sa nám možno niečo podarilo. Ak by som mal celú tú generáciu pochváliť, tak asi takto. Keď sa občas vzájomne s kolegami rozprávame, tak len trochu ľutujeme, že sa v tej dobe medzi nami nenašiel nejaký výrazný režisér. Viete, každá herecká generácia má nejakú ústrednú režisérsku osobnosť, cez ktorú sa prezentuje a vyjadruje. V našom prípade však taká osobnosť absentovala..."

Napriek tomu, že máte za sebou toľko podarených filmov?

"Viete, keď je človek mladý, vždy začína pod vedením starších režisérov. Aj keď v poslednej dobe sa mi to začína obracať a dnes už spolupracujem s ľuďmi omnoho mladšími. Tak to je. Nikde medzi týmito dvoma tábormi nám však nevyrástol žiaden vekovo rovnaký režisérsky súputník."

Ako vnímate dnešných mladých hercov?

"Sú talentovaní. Medzi nimi sa dajú nájsť ozaj veľmi zaujímavé herecké talenty."

Súčasná doba veľmi umeniu nepraje. Dali by ste sa na túto dráhu aj dnes?

"Keby to nutkanie bolo tak silné, ako to bolo pred tými x-rokmi, asi by som to celé podstúpil opäť. Mne bolo vždy od začiatku jasné, že môj život pôjde týmto smerom. Bola to veľmi silná potreba."

Máte vôbec ešte nejaké profesionálne sny?

"Nie, nie. Viete, časom príde zistenie, že človek jednoducho nestihne odohrať za svoj život všetky veľké role. To sa nedá stihnúť. Keď na to prídete, akosi vás to upokojí. Uzemní. Preto som nikdy nemal veľké sny. Keď som aj nejakú tajnú túžbu mal, postavu dostal niekto iný. No na druhej strane to vyvážili prekvapivé ponuky, výzvy, ktoré prišli. Hoci by ste ich vôbec nečakali, oni naraz stáli pred vami. A tieto situácie som mal radšej. Odjakživa som sa akoby podvedome bránil sklamaniu, tak som si radšej nič neželal. Celý život na niečo čakať a potom z toho mať traumu? Nie, o tom ja naozaj nie som."

Existuje nejaká rola, ktorá vás v života výrazne ovplyvnila?

"To sa tak nedá povedať, že práve "tá" rola, "tá" postava. To skôr "ten" človek, pod ktorého vedením sa tá postava vytvorila. Je to stále o ľuďoch. Spomínam si takto na režiséra Macháčka, s ktorým som robil na Hamletovi, alebo na režiséra Krejčíra, pracovať s ním bolo úžasné."

Dokážete držať krok s technologickým progresom dneška?

"Nie. Pozrite, ja som zatiaľ nezaregistroval, že by som vo svojej profesii všetky, ako sa dnes hovorí, nevyhnutné technické prostriedky, naozaj bezpodmienečne potreboval. Nepoužívam ich a ani mi nechýbajú. Myslím, že by mi také surfovanie internetom aj zabralo kopec času. Možno by ma to bavilo tak týždeň a potom by som aj tak prišiel na to, že kniha je kniha. To je dobrý vynález."

Tak akú literatúru by ste nám odporučil?

"Ja momentálne potrebujem trošku zrelaxovať a tak siaham po obyčajnej detektívke. Mám rád McBaina, toho vždy s chuťou zhltnem. Myslím, že vytvoriť dobrý detektívny príbeh je ozaj kumšt."

Dotýka sa vás jesenná melanchólia?

"Nie, nie, to určite nie. Samozrejme, že počasie vás do istej miery ovplyvní, ale to musíte mať predsa pod kontrolou, nesmiete sa poddávať. No a čo, že dnes prší? Podľa mňa je práve preto dnešný deň ako stvorený na stretnutia s dobrými priateľmi niekde pri čaji."

Vyskytnú sa ešte vašom živote situácie, kedy vám tréma zovrie hrdlo?

"To viete, že áno. Je to úplne nevypočítateľný jav. Tréma vás zaskočí, keď to najmenej čakáte. Z ničoho nič. Pred predstavením, ktoré poznáte, máte ho odohrané, všetko by malo byť v poriadku, nič by sa nemalo stať a buch! Dostaví sa ten pocit, ktorému sa hovorí tréma. Chémia vášho tela nejako zvláštne zareaguje na podnet, o ktorom ani netušíte. A nič s tým nenarobíte. Ani po rokoch praxe. Vylieči vás z toho až javisko. Samotná povinnosť, ktorá pred vami stojí. Ak sa začnete potiť a nemôžete dýchať, stačí len vyliezť na javisko a staré návyky hereckého remesla sa dostavia. No pomôžu vám na počudovanie až vo chvíli, keď stojíte pred ľuďmi vo svetle reflektorov."

Hovorí sa, že vekom si človek vybuduje nadhľad, predsa len, vyskytnú sa ešte nejaké okolnosti, ktoré vás dokážu vyviesť z miery?

"Hovoríte o ľahostajnosti? Taká tá rezignácia ma ešte neprepadla. Možno preto, že to, čo robím ma ešte baví. Živo sa zaujímam o veci okolo seba. Až ma to prestane baviť, vtedy mi to už bude určite všetko jedno. Dúfam, že vystihnem tú správnu dobu. Aby som nemučil ani seba ani divákov. A čo so mnou robí doba ako s človekom? Starnem. Slabnem. Doba rovná sa čas. Len toľko. Žiaden spokojný nadhľad na sebe nepozorujem."

Hovorí sa, že každé obdobie života je niečim krásne...

"No ja sa obávam, že to takto nefunguje (smiech). Neviem, či je to niečím aj krásne. To budem vedieť povedať tak za desať rokov."

Ste typ človeka, ktorý sa vždy opiera o seba, alebo potrebuje okolo seba zázemie ľudí?

"Čím som starší, tým je pre mňa to zázemie dôležitejšie. Ale v konečnom dôsledku budete vždy so všetkým len sám. Aj keď sa môžete niekomu s problémom zveriť, ste to len vy, kto s tým chodí spať a ráno vstáva."

Nakoľko je vo vás zastúpené vedomie pokory a nakoľko vo vás drieme taká tá správna herecká ješitnosť? Viete si povedať - som dobrý?

"To by som tiež chcel vedieť. Lebo akonáhle prestávate mať pochybnosť - koniec. Ako keď stupíte na mokré linoleum. Letíte dolu. Pochybnosť je dobrá. Človek sa musí neustále korigovať a sám seba pýtať či to, čo robí, je dobré. Samozrejhme, pochybnosti vám nesmú zabrániť pracovať, ale ak vás raz opustia, následne vás opustí všetko. Ale nemyslite si, tiež som mal také tie sebaisté obdobia. Bože, ako hlúpo som vtedy vyzeral."

Známi ľudia vraj majú neznáme idoly, je to tak i u vás?

"Pravdou je, že mnoho obyčajných ľudí, ktorých stretávam, sú ľudia úplne neobyčajní a ojedinelí. Aj keď ja si myslím, že neobyčajný je každý človek. Neexistujú obyčajní ľudia. Každý sme neopakovateľný. Len to o sebe nevieme."

Lakomec sa nevedel vzdať svojich peňazí. Čoho by ste sa nevedeli vzdať vy?

"Tiež by mi chýbali tie peniaze. Aj keď im ľudia dávajú hnusné prívlastky, ony nie sú hnusné. Dá sa s nimi len hnusne nakladať a to je rozdiel. A ešte by mi chýbal život. Pocit vitality, ktorý vás nesmie opustiť. Akonáhle vás opustí, ste mŕtvy. Ďalej sa nejde."

Slovo je základným výrazovým prvkom herca. Nakoľko dôležitá je pre vás verbálna komunikácia?

"Dokáže ma potešiť, keď hovorím s ľuďmi, ktorí majú vycibrenú slovnú zásobu a dokážu zachádzať s jazykom. To doslova milujem. Rovnako ako krásnu literatúru, ktorá dokáže používať slová a ich význam."

Čo príroda?

"Tam som nebol ani nepamätám (smiech). Ale to samozrejme patrí k životu, Občas príde až fyzická potreba, kedy proste musím medzi stromy. Nechovám ani zvieratá. V meste sa to nedá. Veľkomestský život mi zatiaľ vyhovuje. Už som si zvykol. Za tie roky."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.