Korzár logo Korzár
Štvrtok, 3. december, 2020 | Meniny má OldrichKrížovkyKrížovky

V Mníchove a Montreale východniari trikrát krok od medaily

Ani sedemdesiate roky 20. storočia na olympijských hrách neboli bez medailovej "korunovácie" východoslovenských športovcov. Lepšie vyzneli OH roku

1972 v Mníchove s účasťou siedmich olympionikov, z nich dvaja boli členmi "strieborného" celku hádzanárov. Na OH roku 1976 v Montreale štartovalo tiež sedem športovcov, no nikto z nich nestál na čestnom piedestály. Chýbal im povestný krok k medaile, keď skončili na štvrtom mieste. Obe olympiády boli poznamenané negatívnymi javmi: v bavorskej metropole teroristickým útokom Palestínčanov na olympionikov Izraela, v kanadskom meste bojkotom agrických krajín. Bola to však len predohra k ešte väčšiemu bojkotu vinou politikov na ďalších dvoch olympiádach...

OH MNÍCHOV 1972

Treťou olympijskou účasťou zavŕšila svoju vynikajúcu kariéru športová gymnastka Marianna Némethová-Krajčírová (nar. 1. 6. 1948 v Košiciach), ktorej medailón sme už v seriáli publikovali. V Mníchove obsadila 10. miesto vo viacboji a bola členkou družstva ČSSR na 5. mieste.

V celku hádzanárov ČSSR, ktorý získal strieborné medaily, hrali traja Slováci: z Tatrana Prešov Vincent Lafko (nar. 7. 6. 1945 v Hranovnici), Andrej Lukošík (nar. 5. 10. 1947 v Levoči) a dopĺňal ich Bratislavčan Peter Pospíšil, brankár tamojšej ČH, ako športový fotoreportér účastník ďalších jedenástich OH. O hádzanároch osobitný text.

Najbližšie k medaile mal atlét Juraj Demeč (nar. 29. 1. 1945 v Užhorode), ktorý bol členom čs. štafety na 4 x 100 m, finišujúcej na 4. mieste. O ňom píšeme tiež osobitne. Po druhý raz boli olympionikmi atlét Jozef Plachý (nar. 28. 2. 1949 v Košiciach) v behu na 800 m v semifinále a volejbalistka Hilda Mazúrová-Pisarčíková (nar. 17. 8. 1943 v Spišských Tomášovciach), vtedy členka Slávie UK Bratislava, ktorá hrala v čs. družstve siedmom v poradí. Premiéru mala šermiarka Katarína Ráczová (nar. 3. 10. 1950 v Košiciach), ktorá bola členkou TJ Žižka Bratislava a vo fleurete sa delila v konečnom poradí o 11. - 12. miesto.

OH MONTREAL 1976

Kúsok od medaily skončila v súťaži skokaniek do výšky Mária Mračnová-Faithová (nar. 24. 9. 1946 v Košiciach), vtedy členka Slávie SVŠT Bratislava. Obsadila 4. miesto výkonom 189 cm. Neskôr bola aktívna v olympijskom hnutí, v súčasnosti je pracovníčkou Slovenského olympijského výboru a predsedníčkou Slovenského atletického zväzu. Držiteľka ocenení Olympic Movement Unity Award (1995) a Trofeje Jeana Borotru (2003).

Obdobný výsledok dosiahla aj basketbalistka Yvetta Paulovičová-Polláková (nar. 4. 5. 1953 v Prešove), vtedy hráčka Slávie Strojstav Prešov, členka kolektívu, ktorý obsadil 4. miesto za ZSSR, USA Bulharskom. Táto učiteľka zemepisu a telesnej výchovy patrila k oporám reprezentácie, o čom svedčí päť medailí z vrcholných podujatí: majstrovstvá sveta 1971 v Brazílii (2. miesto) a 1975 v Kolumbii (3.), majstrovstvá Európy 1972 v Bulharsku (3.), 1974 v Taliansku (2.) a 1976 vo Francúzsku(2.).

Medzi basketbalistami, ktorí obsadili 6. miesto, bol aj Ing. Gustáv Hraška (nar. 5. 1. 1953 v Spišskej Sobote), ktorý najlepšie roky pod deravými košmi hral za Sláviu VŠ Praha. Pri svojom treťom štarte na OH bol vyradený v rozbehu na 800 m Jozef Plachý, vtedy člen pražskej Dukly. Šermiarka Katarína Ráczová bola vyradená v semifinále fleuretu.

V družstve hádzanárov, ktoré obsadilo 7. miesto, hrali dvaja hráči: Štefan Katušák (nar. 26. 10. 1949 v Poproči) vtedy člen ČH Bratislava a Jaroslav Papiernik (14. 2. 1952 v Hriňovej - 26. 4. 2002 v Považskej Bystrici), v olympijskom roku prestupujúci z Dukly Praha späť do VSŽ Košice, kde ešte predtým začínal svoju bohatú kariéru. Bol najlepším čs. hádzanárom v anketách roku 1982 a 1983, zvolený do All stars tímu Slovenska 20. storočia. Ako hráč končil v nemeckých kluboch a potom pokračoval ako tréner. Po titule majstrov Slovenska so Sečovcami (2000) získal titul aj s MŠK Považská Bystrica (2002), avšak už len "In memoriam", keď pred posledným zápasom finálovej série spáchal samovraždu.

Dvaja prešovskí hádzanári s olympijským "striebrom"

Česko-slovenská hádzaná mala vždy vynikajúci kredit, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch čo šampionát - to medaila, napokon zavŕšenie skvelej éry titulom majstrov sveta roku 1967. Mimochodom aj zásluhou Prešovčanov A. Frola a M. Gregora. Škoda, že hádzaná vtedy nebola na programe OH. Stalo sa tak od premiéry v Berlíne roku 1936 až po 34. rokoch v Mníchove. Pri generačnej výmene vtedy boli nielen hráči, novými trénermi reprezentácie sa stali Jiří Vícha a Prešovčan Ladislav Šesták. Svoj kumšt dokázali aj tým, že dokormidlovali "loď" so zverencami až do olympijského finále. Ako hrali hádzanári ČSSR na OH 1972: v skupine - Tunisko 25:7 (10:3), - Island 19:19 (8:10), - NDR 12:14 (4:5), v semifinálovej skupine - Švédsko 15:12 (7:6), - ZSSR 15:12 (7:7), vo finále s Juhosláviou 16:21 (5:12). Tretie skončilo Rumunsko po víťazstve nad NDR 19:16.

JEDEN Z BRATSKÉHO TRIA LUKOŠÍKOVCOV

Známejší vtedy bol najstarší z bratov Lukošíkovcov. Keď dvojčatá Andreja a Jozefa zaúčal v rodnej Levoči do hádzanárskej abecedy učiteľ Mihalič, ich o desať rokov starší brat Karol už obliekal reprezentačný dres. Po presťahovaní do Prešova logicky ich športové kroky viedli do Tatrana. A to bol pojem, napokon aj ďalšie výsledky aj čerstvé úspechy hráčov v zeleno-bielych dresoch svedčia o nadviazaní na veľkú tradíciu. V majstrovskom celku Tatrana z rokov 1969 a 1971 hral pravák Jozef na ľavej spojke a ľavák Andrej na pravej spojke a medzi opory patril aj obor Vincent Lafko.

"Mali sme nesmierne ťažkú kvalifikačnú skupinu, v ktorej sme skončili druhí, hneď za vtedajšou NDR. Do finále sme sa prebojovali cez silné Švédsko a ZSSR, čo bolo skvelé a nečakané. Dovtedy sme mali s týmto súperom vyrovnanú bilanciu 3:3. Juhoslovania však boli lepší. Treba povedať, že sme mali aj dosť smoly a málo športového šťastia. Vynikajúci brankár, svetový pojem v tom čase Arslanagič, nám zneškodnil päť zo šiestich sedmičiek. A práve tie nám možno v konečnom účtovaní chýbali. Nevadí, človeka i dnes teší, že hral s takými osobnosťami."

Tak spomínal na olympiádu Andrej Lukošík v roku 1997 pri príležitosti benefičného stretnutia k 25. výročiu "strieborného" mužstva olympionik z Mníchova a 30. výročiu titulu majstrov sveta z Västerasu. Vtedy sa obe staré gardy stretli práve v metropole Šariša s bývalými hráčmi Tatrana Prešov. Aj dnes si bratia Lukošíkovci dobre rozumejú v podnikaní v stavebníctve ako voľakedy medzi sedmičkami na hádzanárskom ihrisku.

NAJVÄČŠÍ ÚSPECH KARIÉRY VINCENTA LAFKA

Vysokoškolský pedagóg, svojho času aj reprezentačný tréner Slovenska, predseda Olympijského klubu v Prešove Dr. Vincent Lafko, prispel k olympijskému úspechu teiž niekoľkými gólmi. Na najväčší úspech svojej športovej kariéry na turnaji OH 1972, ktorý sa hral v Augsburgu, Ulme, Göppingene a Mníchove, spomínal pri jednej príležitosti takto:

"Ak by mi niekto pred olympiádou povedal, že získame medailu, neveril by som mu... Bolo jasné, e NDR odprevadí ďalej ten, kto zdolá vyššie vtedy slabé Tunisko. My sme mu dali o osemnásť a museli sme čakať, ako si s ním poradí Island. Ušli sme z haly a vrátili sme sa nervózni až tesne pred koncom. Pri pohľade na ukazovateľ skóre sme sa roztancovali radosťou. Islanďania totiž viedli len o jedenásť gólov a my sme si už boli istí, že postupujeme medzi ôsmich najlepších."

Kľúčové k postupu do finále bolo stretnutie s vtedajším Sovietskym zväzom. Aj na tento duel mu ostali živé spomienky: "Všetci, ktorí nastúpili, podali výborný výkon, no asi najlepší brankár Peter Pospíšil. najskôr len striedal dnes už nebohého Králika pri sedemmetrových hodoch súpera, no keď chytil Rusom už tretí v rade, tréner Vícha ho v bránke nechal až do konca, aby v nesmierne dramatickom závere zneškodnil aj štvrtú sedmičku. Vyhrali sme o tri góly, po jednom som dal aj s Lukošíkom, a boli sme vo finále."

Plná olympijská hala, v ktorej bolo viac ako oficiálnych 12 tisíc miest, sledovala finále. Favorizovaní Juhoslovania, vedení trénerským mágom Stenzelom a zväzovým kapitánom Snojom, potvrdili výkonom svoju rolu. Vincent Lafko na finálový duel spomína takto: "Prvý polčas, ktorý sme nezvládli najmä psychicky, sme prehrali vysoko 5:12. V druhom sme sa síce zlepšili, no zvrat v súboji s takým skúseným súperom už nebol možný. Aj napriek tomu bola mníchovská olympiáda pre mňa najväčším športovým úspechom. Do smrti mi nikto nevezme honor olympijského medailistu, tým sa nemôže popýšiť každý športovec."

Demeč - jeden z brilantnej štafety

Slovensko a špeciálne východoslovenský región nikdy nemali núdzu o šprintérske talenty. Spomeňme čo len mená tých s najrýchlejším nohami: František Szobota, Jozef Lipový, Ján Šteso, Jozef Kočiš, František Mikluščák, Eugen Hrušovský, Jozef Kovalčin, Juraj Demeč, Vlado Janček, Imrich Pivarník, Štefan Golitko, Eugen Podhájecký, Dionýz Szögedi, Fero Bodó, Jaroslav Priščák, Jám Tomko, v ostatnej slovenskej ére Martin Briňarský, Igor Kováč či Ján Gajdoš... Z nich v ére Česko-Slovenska sa dostalo cti reprezentovať na OH iba jedinému, hoci kritériá účasti splnili viacerí. Príčinu treba vysvetliť najmä tým, čo nezažili tú dobu: kto nebol členom pražského klubu, ten nemal šancu. Ďaleko, veľmi ďaleko bolo na vrcholné podujatia zo slovenských atletických klubov...

Tým jediným bol šprintér starý ako naša bývalá republika, ak zoberieme do úvahy rok narodenia 1945. Juraj Demeč prišiel na svet dva týždne po otcovej smrti na fronte, kde bojoval v 1. ČS. armádnom zbore. začínal s viacerými športmi, veď v žiackej futbalovej jedenástke VSS Košice hrával s Pollákom a Desiatnikom, aby ho rýchle nohy predurčili pre atletiku. Najprv sa mu venovali učiteľ Oršola, na strednej škole prof. Hrnčiar a v provoligovej Slávii Dr. Kočiš. V pražskej Dukle, kde narukoval s časmi 10,6 na 100 m a 21,7 na 200 m, jeho talent "brúsili" tréneri doc. Dostál a Poděbrad. Do reprezentácie mal výborný vstup už v roku 1965 na 1. ročníku Európskeho pohára v Réme v štafete a onedlho v Londýne bol členom víťazného kvarteta na 4 x 110 yardov o "Zlatý kolík".

V individuálnych štartoch na majstrovstvách Európy 1966 v Budapešti, 1971 v Helsinkách a 1974 v Ríme neuspel. O prvú olympiádu v Mexiku prišiel kvôli zlomenej kľúčnej kosti v Třinci počas medzištátneho stretnutia s Juhosláviou. Zranenia a operácie ho stáli aj účasť na ME 1969 v Aténach. Tam sa sformovala "kostra" úspešnej štafety, čo naznačilo 3. miesto a bronzové medaily kvarteta Ladislav Kříž - Dionýz Szögedi - Jiří Kynos - Ludvík Bohman (čs. rekord 39,5). Pri ďalšom tréningu a formovaní "štvorzáprahu" práve Dionýza Szögediho, rodáka z Rožňavy, vystriedal Juraj Demeč. A na ME roku 1971 vo fínskom hlavnom meste, v posledný deň 15. augusta "vybuchla bomba" - čs. štafeta zvíťazila za 39,3 s, čo bolo považované za najväčšie prekvapenie šampionátu.

Hoci individuálne nepatrili majstri Európy medzi šprintérske esá, presadili sa brilantnou súhrou pri odovzdávkach štafetového kolíka. Ich výkonnostným vrcholom boli olympijské hry o rok v Mníchove. Priamo v dejisku ochorenia a zranenia takmer znehodnotili ich dlhoročné úsilie a tréningovú drinu, ešteže bol naporúdzi kvalitný náhradník. Napokon Kříža na prvom úseku vystriedal Jaroslav Matoušek, vtedy vôbec náš najrýchlejší šprintér. Ostatné úseky ostali štandardné: druhý bežal Demeč, tretí Kynos a finišmanom bol Bohman. Postup z rozbehov 39,31 - čs. rekord, postup zo semifinále 39,01 - čs. rekord, finále 38,82 - čs. rekord, ale len 4. miesto. Za jasne a prvým kvartetom USA vo svetovom a olympijskom rekorde 38,19 s dobehli ako druhí Sovieti za 38,50 na čele s dvojnásobným víťazom šprintov Borzovom, tretí západní Nemci 38,79, štvrté Česko-Slovensko za 38,82, piati východní Nemci 38,90, šieste Poľsko 39,03, siedme Francúzsko a ôsme Taliansko v rovnakom čase 39,14. Tie tri stotiny sekundy predstavujú púhych 20centimetrov! Čas z OH 1972 prežil aj zostavovateľa a kouča štafety Leopolda Lázničku, ktorý zomrel vlani ako 83-ročný a dodnes ho neprekonala žiadna čs., česká ani slovenská štafeta na 4 x 100 metrov!

Posledné veľké preteky Juraja Demeča boli na majstrovstvách Európy roku 1974 v Ríme. Tam v rovnakom zložení, len v inom poradí, ostalo čs. štafete len posledné finálové miesto na Stadio olympico. O rok, po ukončení pretekárskej kariéry, zavinenom zranením svalu vo finále majstrovskej stovky, istý čas využíval svoje bohaté skúsenosti aj vedomosti absolventa vysokoškolského telovýchovného vzdelania ako tréner šprintérov Dukly Praha i reprezentácie. Na to nestačilo zabehnúť 10,1 sekundy, ako to vedel v čase ručného merania o šprinte vedel viac. Desaťročie tzv. vrcholového športu v socializme mu však stačilo. Roku 1986 sa rozhodol emigrovať a novú autoritu aj kariéru si musel vybudovať v Nemecku. Tam sa uplatnil ako tréner atletiky a tenisu v Hannoveri. Juraj Demeč je stále jedným z piatich slovenských majstrov Európy a jedným z mála olympijských finalistov v atletike.

Najčítanejšie na Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Studujte v Praze ekonomii a business v angličtině
  2. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  3. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  4. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  5. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  6. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  7. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  8. Aj matematika sa dá skrotiť
  9. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  10. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 17 018
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 490
  3. Aká je chémia vôní 12 693
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 10 370
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 459
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 983
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 710
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 279
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 860
  10. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 6 449
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Škola cez počítač: Žiaci sa zatajujú, učitelia nemajú kontrolu

Rodičov to stojí nemálo peňazí. Župa už ide dávať študentom notebooky.

Výročie výbuchu bytovky Mukačevská 7 v Prešove

Správca vybuchnutej bytovky v Prešove spomína na okamihy hrôzy

Chceme sa tam vrátiť, vraví.

Mojmír Květoň na Mukačevskej 7 v Prešove rok po výbuchu.
Vianočné trhy vytvárajú atmosféru vo väčšine slovenských miest.
Vpravo Volodymyr, vedľa neho jeho advokátka. Eskorta ho odvádza do väznice.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Jaroslav Haščák.
Dobré ráno

Dobré ráno: Po Haščákovi môže prísť na rad Fico

Haščákovi hrozí 20 rokov za mrežami.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

S Haščákom v pyžame

Keby zaspieval, zničí nielen milovníka koly, ale aj povesť bývalých reformných strán.

Peter Schutz
Petra Vlhová (vľavo) a Veronika Velez-Zuzulová.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop