Obzvlášť to platí pri orientálnom tanci, ktorý svojimi prirodzenými, ladnými pohybmi uvoľňuje natoľko, že odrazu nevnímate svet okolo. Janka Andrejková tento pocit dokonale pozná. V zhluku ostatných orientálnych tanečníc je sama sebou a ničím sa od nich nelíši. Až keď dotancuje, treba jej pomôcť do šatne. Janka totiž nevidí.
"Orientálny tanec sa mi vždy veľmi páčil. Pamätám si ho ešte z rozprávok Tisíc a jednej noci, ktoré chodili v telke. Bol to fakt veľmi pekný pohľad. Exotický a pôvabný zároveň," začne svoje rozprávanie 24-ročná Košičanka Janka. "Keď som sa dozvedela o možnosti naučiť sa tomuto umeniu aj u nás v Košiciach, už mi myšlienka na tancovanie nedala pokoj. Rozmýšľala som, či by som to nemohla vyskúšať aj ja. Nebola som si istá, nakoľko bude prekážkou môj handicap. Niekoľko týždňov som zberala odvahu, kým som premohla pochybnosti a opýtala som sa na to kamarátky, ktorá sa orientu venovala už dávnejšie. Na moju veľkú radosť mi lektorka jej prostredníctvom odkázala, aby som sa prišla ukázať a onedlho som už aj absolvovala základný kurz orientálneho tanca."
Chvíľu jej však trvalo, kým si zvykla na tanečnú sálu, na množstvo nových ľudí, informácií a najmä "hantýrku" tanečníc. Zatiaľ čo sa iné učili jednotlivé prvky podľa názorného prevedenia lektorky Zuzky Uďanovej, Janka si musela všetko v hlave najprv predstaviť. Sfinga, šimi, sírtaki, faraón, hadie ruky - názvy prvkov, ktoré samy osebe nič nehovoria, boli pre Janku španielskou dedinou.
"Už základné postavenie tanečnice bol pre mňa problém. Skúste si predstaviť ako asi vyzerá, keď vám niekto prikáže - nohy na šírku bokov, podsadiť zadok, pokrčiť kolená, ruky na "vodičku". Ostatné tanečnice videli, ako konečný efekt vyzerá, no mne to pripadalo nepochopiteľné," spomína Janka.
Napriek tomu, že na kurze bolo veľa dievčat, lektorka Zuzka zakaždým Janku podrobne usmerňovala, a keď bolo treba, do uvedenej polohy ju doslova "naštelovala". "Pomaly som sa do toho dostávala. Spoliehala som sa na svoj inštinkt. Verila som, že sa tá bariéra nejako zlomí. Pamätám si, ako som mala problém z nejakou pozíciou, keď prišla za mnou jedna z pokročilejších tanečníc a postavila sa za mňa so slovami "budem ti robiť tieň". A tak som si vďaka Zuzkinej trpezlivosti i ochote ostatných dievčat zo sály jednotlivé pohyby napokon vycibrila a zautomatizovala," vysvetľuje Janka.
Postupne, pomaly získavala cit pre jednotlivé prvky a inštinktívne ich spájala do konečnej tanečnej podoby. Keďže nič nevidí, každý jeden prvok musí precítiť tak, aby dokázala sama posúdiť, či ho robí správne. A všetky si musí pamätať. Orientálny tanec spočíva práve v spontánnom spájaní prvkov, ktorých je veľmi veľa. Kým ostatné tanečnice si pomáhajú tým, že poškuľujú jedna po druhej a kontrolujú sa pred zrkadlom, Janka musí rýchlo loviť v pamäti, ktorý prvok je ktorý. Rozhodla sa pre rovnaké tempo v akom pracujú jej zdravé kolegyne, a tak keď sa ozve hudba bubienkov, nekompromisný rytmus nepustí. Janka však napodiv reaguje veľmi flexibilne a do choreografických zostáv prirodzene zapadne. Aj preto poctivo trénuje.
"Najprv som chodievala na tréningy dvakrát týždenne. Teraz už len raz, kvôli škole. No aj tak mi to chýba. Neviem si predstaviť, že by som prestala tancovať. Preto trénujem aj sama doma. Keď ma nik nevidí," usmieva sa Janka.
Na otázku, či tanec splnil jej očakávania sa zamyslí. "Už to, že som tam, a že sa tomu stále venujem, je úžasné. Naučila som sa nebáť sa hýbať. Telom vyjadrím čo práve cítim. Hoci dodnes mám pri niektorých prvkoch problémy s rovnováhou, na druhej strane sa nebojím tancovať v choreografiách, ktoré si vyžadujú kroky do priestoru. Teším sa, že mi to ide, lebo na takýchto krokoch sú založené hromadné choreografie, čo mi dovoľuje tancovať po boku ostatných dievčat bez toho, aby niekto zbadal, že som v niečom iná," vysvetľuje.
Tanec jej dáva voľnosť. Keď tancuje, v myšlienkach sa prenesie kde len chce. Napríklad do Egypta a predstavuje si, že tancuje medzi pyramídami na horúcom piesku. "Dokonale sa uvoľním. A zároveň sa cítim krajšie a ženskejšie. Hoci chodím aj plávať, cítim, že vďaka tancu mám lepšiu kondičku. A zlepšila sa mi rovnováha. Aj keď prvky, ktoré tancujeme na špičkách boli pre mňa spočiatku práve kvôli udržaniu rovnováhy najťažšie," spomína.
Dievčatá v kolektíve si na Janku rýchlo zvykli. Je jedna z nich. Jej prítomnosť tréningové hodiny nijako nespomaľuje ani neobmedzuje. "Sú veľmi zlaté, hocikedy prídu a pochvália ma, že mi to ide dobre. Keďže ja sa nedokážem sama kriticky ohodnotiť, oni ma usmernia a povzbudia. Ale za to, že som dnes taká tanečnica, aká som, najviac vďačím Zuzke, ktorá sa ma nebála ujať, práve naopak neváha sa mi venovať kedykoľvek ju o to požiadam," hovorí Janka.
Toho času študuje v štvrtom ročníku na Technickej univerzite v Košiciach odbor biomedicínske inžinierstvo. Škola pre ňu veľmi veľa znamená, je vlastne hlavnou náplňou jej života. Tanec jej doterajšiu existenciu spestril. "Pomohol ma doformovať. Život s orientálnym tancom je krajší," usmieva sa tanečnica. Tyrkysový kostým jej pomohla ušiť mamka, šatku z peniažtekov si nechala priniesť z Egypta.
A plány? "Tancovať čo najdokonalejšie. Byť v rámci svojich možností čo najlepšia. Mám to v povahe, čo si zaumienim chcem aj dosiahnuť," hovorí Janka, ktorá už má za sebou aj prvé vystúpenie na záver minuloročnej sezóny klubu orientálneho tanca. V rámci zdokonaľovacích ambícií už stihla absolvovať i dva prázdninové pobyty v kruhu tanečníc na pokračovacích kurzoch. "Tancovali sme vo voľnej prírode, na slnku pri jazere. Bolo to exotické, veď sme boli stredobodom pozornosti okoloidúcich. A najviac ma "chytil" tanec so závojmi, je veľmi pôvabný. Je pre mňa dôležité, ako navonok pôsobím na ľudí a tanec mi prirodzene pomohol v tomto urobiť krok dopredu."
O zrak prišla po dlhej chorobe. Nepríjemné onkologické ochorenie ju zastihlo ako úplne zdravé jedenásťročné dievčatko. Po troch rokoch boja o život nádor z hlavy zmizol. Jediné, čo dnes Janke pripomína najhoršie obdobie života je jej nevidomosť. "Aj tak sa nevzdávam. Stále ešte verím, že jedno ráno otvorím oči a odrazu uvidím," usmieva sa Janka, ktorá napriek všetkému žije možno vyťaženejší život, ako ktokoľvek z nás. "Niekedy už nestíham. Škola, tanec, plávanie. Keď sa večer po celom programe dovalím domov, treba sa mi ešte učiť. Je toho veľa ale ja som rada. Lebo všetko, čo robím, ma baví."
A ako vníma svoju neobyčajnú zverenkyňu profesionálna lektorka orientálneho tanca, Zuzka Uďanová? "Janka mi veľmi pomohla naučiť sa vyjadrovať presne. Vďaka nej som si uvedomila, že nestačí pohyb len ukázať, ale ho aj presne popísať. Pretože existujú aj "technicky" založené ženy, ktoré to takto presne potrebujú počuť. Zaujímavé na tom však je, že Janka sa na mojej hodine objavila v období, keď som si povedala, že odteraz končím s vysvetľovaním a ženy budú moje pohyby len odozierať. No pri Janke sa to nedalo. Prostredníctvom nej som sa to mala naučiť. Dnes viem, že to malo svoje opodstatnenie," vysvetľuje Zuzka.
Ako dodáva, Janka je zatiaľ jej prvá žiačka s takýmto handicapom. "Myslím, že typicky ozdravný proces orientálneho tanca, ktorý pracuje ako s telom, tak s dušou, na ňu pôsobí rovnako. Pre Janku je dôležité zapadnúť do kolektívu vidiacich ľudí a zistiť, že to naozaj ide, že sa nemusí izolovať do svojho sveta. Niekedy na ňu dokonca na hodinách úplne zabudnem, je už taká prirodzená súčasť kolektívu. Aj vďaka Janke som pochopila aký je pohyb dôležitý a spolu s hudbou dokáže prirodzene prelomiť bariéru medzi ľuďmi zdravými a handicapovanými. Dokonca sa začínam pohrávať s myšlienkou na pohybovú prácu s takto postihnutými ľuďmi," prezrádza na záver Zuzka Uďanová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
