v inscenácii Íra Martina McDonagha Kráľovná krásy z Leenane. Aj napriek tomu, že je na dôchodku, aktívne sa zapája do umeleckého diania a učí herectvo v Banskej Bystrici. Komerčné ponuky odmieta a ako sama tvrdí, prežila dosť na to, aby sa dala ľahko kúpiť či predať. Herečka, ktorá ostala dodnes výraznou osobnosťou slovenského i československého divadla i filmu - Ida Rapaičová.

V roku 1963 absolvovala štúdium klavírnej hry na konzervatóriu, potom nasledovala VŠMU v Bratislave. Od roku 1967 pôsobila ako členka činohry NS v Bratislave a dodnes ostala osobnosťou silnej hereckej generácie. Aj keď počas svojej kariéry vytvorila množstvo dramatických postáv, divákom ostala v pamäti i vďaka úlohe v slovenskej komédii s Jozefom Kronerom Pacho, hybský zbojník. Ida Rapaičová si zahrala Mášu v Troch sestrách, Ranevskú vo Višňovom sade aj grófku vo Figarovej svadbe. Ešte počas hereckých štúdií začala účinkovať vo filmoch a televízii. Práve v tom čase zaujala najmä českých režisérov, ale množstvo postáv vytvorila aj v slovenských filmoch a inscenáciách. Jej výrazný hlas si nemohli nevšimnúť aj rozhlasoví tvorcovia a jej silný hlasový register zakomponovali do množstva rozhlasových hier. Práve za rozhlasovú hereckú tvorbu získala Ida Rapaičová Cenu Janka Borodáča a Krištáľovú ružu, ale aj ďalšie pocty. Tí skôr narodení si herečku pamätajú aj z nedeľných televíznych päťminútoviek Chvíľka poézie, kde sa prezentovala ako výborná recitátorka. Ani dnes sa láskou k poézii, ale i divadlu netají. Skôr naopak uznáva na ňom tie pravé hodnoty také, ktoré sa z filmu, hudby, literatúry a vôbec umenia ako takého pomaly vytrácajú, aby sa na povrch dostala rozpínavá komercia.

Po odohranej Kráľovnej krásy z Leenane sme si sadli do kútika divadelného klubu, aby sme si spoločne vychutnali slávu premiéry ona z odvedeného hereckého výkonu, ja zo zážitku, ktorý hra a jej herci ponúkli.

"Pozrite, mám modriny po celých nohách. Maskujem to nohavicami. Toto som teda ešte nezažila, takúto režisérku. Zakaždým sme museli ísť na ostro, žiadne akože," povedala mi so smiechom herečka, ktorá na adresu anglickej režisérky poľského pôvodu Klaudyny Rozhin napokon nešetrila slovami chvály. Vyžadovala príliš veľa, no na vysokú latku je Ida Rapaičová zvyknutá a od spolutvorcov ju dokonca prirodzene očakáva.

Ako sa cítite po premiére, ktorú ste odohrali na Spiši so spišskými hercami?

"Výborne. Stálo to za to. Mám výborné pocity, jednoznačne. Som rada, že som tu mohla hrať. Som slovenská herečka a divadlo je aj tu, v Spišskej Novej Vsi, nie len v Bratislave. Kontakt cez médiá býva zväčša podľa môjho názoru dosť falošný a vyumelkovaný. Ale tento živý kontakt je veľmi, veľmi prepotrebný. Preto som šťastná, keď takto prídem medzi živých ľudí, zhováram sa s nimi a zistím, že oni si ma pamätajú, vítajú ma a sú radi, že prídem. A samozrejme, mám pocit, že som užitočná. A to je zmysel našej profesie, nie je to iba povolanie, ale aj poslanie. Tak ako sa kedysi hovorilo, a na hercov sa pozeralo zvrchu, že sú to len akísi kočovní divadelníci z okraja spoločnosti, dnes sa tá gloriola okolo hercov vytvorila vo svetlách rámp, ktorá zakrýva nie veľmi príjemné stránky herectva. Ale treba sa vrátiť k tomu, aby nemusel vždy divák chodiť za hercom, ale naopak, treba, aby aj herec chodil za divákom."

Rozhodli ste sa pre rolu sedemdesiatročnej matky v inscenácii mladého, talentovaného a už v tomto čase oceneniami ovenčeného írskeho dramatika Martina McDonagha. Čím vás zaujal scenár aj vaša úloha?

"Priznám sa, na prvé prečítanie to bola pre mňa výzva. Nie je totiž veľa rolí pre môj vek. Myslím takých, aké by som si rada zahrala, a ktoré by mi žánrovo i sedeli. Tento autor mi ponúkol vysoké nároky a režisérka nám nič neodpustila. A tak to má byť. Poriadne som sa nadrela a to som už dávno nezažila. Mám rada precíznu prácu a táto hra si to zaslúžila, lebo je veľmi precízne napísaná. Aj keď je to preklad, myslím, že ten írsky kolorit je nám, Slovákom, veľmi blízky. A ja som šťastná, že som sa s tým mohla vôbec stretnúť, lebo je to vlastne aj náhoda. Riaditeľ Spišského divadla Štefan Fejko učí v škole, kde učím i ja. No a raz mi v šatni na fakulte navrhol, či by som si neprišla zahrať tu, na Spiš. Odvetila som, že to závisí od toho, čo mi ponúkne. Potom mi poslal scenár a už to bolo."

Staršia a stredná generácia si vás pamätá z mnohých filmov a inscenácií. Roky, v ktorých ste herecky zažiarili, boli iné a odlišovali sa od súčasnosti. Aj herectvo sa kdesi posunulo. Ako si spomínate na svoje ranné alebo najviac úspešné herecké obdobie?

"Chvalabohu, aj ďalej sa niečo deje. Máte pravdu, mám na čo spomínať. A vďaka tomu, že tie moje spomienky sú veľmi hodnotné a viažu sa na hodnotné veci, tak nemienim zľaviť zo svojich nárokov, aby som si rýchle zarobila a mala bleskový úspech. To nie je môj štýl. Ja radšej nebudem robiť vôbec nič, ak by som mala zradiť samu seba. V tomto som asi ojedinelý prípad (smiech), ale som nešťastná z toho, čo sa v divadelnej kultúre v súčasnosti deje. Ja chápem, že mnohí moji kolegovia si musia zarobiť, majú problémy a chcú za každú cenu existovať, ale poviem vám úprimne, som už na dôchodku. Prvým dňom ma z divadla poslali nemilosrdne preč, lebo Nová scéna nabehla už na inú parketu a robí komerčné divadlo, čo moja parketa nie je. Som aj rada, že tam nie som, lebo niet za čím banovať a preto som týmto ponukám, ktoré prišli zo Zvolena či Spišskej Novej Vsi, naklonená. Verím, že sa to bude diať i naďalej, lebo Slováci, to je taký zvláštny národ. To, čo k nám prišlo zvonku tak rýchlo, oslnivo a vábivo, to prejde, ale skutočné hodnoty majú svoj vlastný život. Oni niekde zadriemu a potom sa opäť vynoria. A tieto rýchle blýskačky, to veľmi rýchle vyprchá. A aj keby som už v živote nemala nič zahrať, myslím si, že malo zmysel ísť k divadlu, lebo som urobila pár pekných vecí, ktoré ostali v ľuďoch a nejakú brázdu som vyorala. Hovorím teraz, samozrejme, metaforicky, lebo ja som poetická duša a milujem poéziu (smiech)."

Zastavme sa teda na chvíľu práve pri poézii, ktorú spomínate. Ostali ste v pamäti nás, divákov, aj ako výborná recitátorka účinkujúca v nedeľných Chvíľkach poézie. Tie sa vytratili, ale vytratili sa aj vaše spomienky na ne?

"No vidíte, keď ste to spomenuli. Z toho som tiež nešťastná, že tá poézia, napriek tomu, že bola len päť minút v nedeľu, tiež niekomu prekážala a jednoducho nie je. Ale v konfrontácii s tými divokými reklamami sa ani nečudujem. Televízia prestala byť umelecká inštitúcia, takže ja to beriem už s rezervou. Za televíziou mi ľúto nie je, myslím, že to obdobie máme za sebou, ale slovenského filmu mi ľúto je že sa akosi nevie prebudiť. Ale čo ma trápi najviac, je divadlo."

Sama ste naznačili to, čo cítia tí náročnejší umelci i diváci - že dimenzie umenia smerujú ku komercii. Ako si vysvetľujete tento zlom? Zatiaľ čo kedysi to bolo viac o hodnotách, dnes je reč o peniazoch, o čomsi lacno blýskajúcom sa a na scéne sa objavuje diktát lacnej, ľúbivej estrády...

"Máte pravdu, je to o "blýskajúcom sa." Ale zaujímavé je, že ľuďom sa to páči. A toto ja neviem pochopiť. Niekedy sa mi zdá, že meradlom hodnôt je len istá skupina divákov, ktorá sa dá oklamať rohlíkom, ako sa hovorí, a nabehne na lacný spôsob a lacný efekt. Ja sa takým divákom radšej vyhnem a mám radšej v hľadisku len pár ľudí, ktorí ešte držia tú fakľu skutočného zápalu a hodnoty. Pánboh zaplať, na Slovensku ešte takí sú a ja verím, že vydržia. Pretože to je otázka prežitia."

Na vrchole vašej hereckej kariéry ste sa stali zaujímavým objavom pre českých filmárov. Dokonca vás obsadzovali do filmov viac ako slovenskí. Ako to teda bolo s vaším "českým obdobím?"

"Závidím im, že oni sa dokážu o seba v tomto smere postarať - po finančnej stránke sa u nich veci riešia tiež ľahšie ako u nás. Možno je to v tej kultúrnosti a tradícii. Ešte stále si myslím, že Slovensko, ako sa ukázalo, je po rozdelení republiky na nižšej úrovni. Spolu sme neboli vyrovnaní a po rozdelení sme sa ocitli niekde inde. Máme čo dobiehať, ale veľa závisí aj od toho, akí ľudia o tom budú rozhodovať. Demokracia je veľmi pekné slovo, ale vie ľudí aj zbalamutiť a zviesť. Ale ak mám hovoriť o spolupráci s Čechmi, robilo sa mi s nimi veľmi dobre a mám na toto obdobie pekné spomienky."

Spomenuli ste demokraciu. Máte za sebou aj obdobie, keď ste sa angažovali v politike...Prečo ste sa pre politiku rozhodli?

"K politike som síce pričuchla, ale toto obdobie považujem za najhoršie vo svojom živote. Napriek tomu som rada, že tú skúsenosť za sebou mám, lebo mňa rohlíkom už nikto neopije. Ja viem, o čom to tam je. Nemôžeme sa poučiť len tým, že si budeme veci hovoriť a vykrikovať, mali by sme ich prežiť. A ja som to prežila."

Politika a herectvo - nie je to príliš veľký kontrast?

(Smiech) "Ale vôbec nie, pozrite sa, koľkí herci sa do politiky miešajú a ešte viac, ako samotní politici. Robiť politiku je iné ako politikárčiť. Aj na politiku treba mať talent. Ja som tam išla s dobrým vedomím a dobrým úmyslom. A dopadlo to tak, ako dopadlo. Som rada, že som už z kola von, pretože jednoducho, nie je to moja parketa. Ja patrím do divadla, do umeleckých sfér, to som si uvedomila. Chcela som pomôcť, ale v tejto dobe v politike o kultúru vôbec nejde. A z toho mi bolo smutno, tak som to radšej vzdala a odišla preč. Bola som už v dôchodku, takže som to skúsila. Ale za tie štyri roky som pochopila, že na to nemám. Skúsenosť to bola dobrá, za tým si stojím."

Hrali ste v tzv. totalitnej dobe. Práve v tej však zažiarili mnohé slovenské herecké osobnosti. Ktoré z nich boli školou pre vás?

"Viete čo je paradoxné? To, že všetci, ktorí brýzgajú na totalitu, v nej vlastne vyrástli. Totalita však nebola otázkou despotizmu v umení. Boli tam isté hranice, limity, ktoré sa nesmeli prekročiť. V každej dobe to je, aj v tej dnešnej, čo si budeme nahovárať. Ale tie limity sú pre umenie veľmi dôležité, lebo umenie je to, čo je medzi riadkami, tušené. Preto malo umenie v totalitnej spoločnosti obrovskú silu. Tam vyrástli najväčšie osobnosti. Dnes už nerastú na tých blbostiach, čo dnes vidíme v televízii? Keď vidím svojich žiakov, ktorí nemajú šancu hrať v divadle a dabujú sladké trápne seriály v televízii, je mi smutno. Dovoľujem si vysloviť veľkú nespokojnosť s touto dobou, ktorá je "slobodná a demokratická." Pre umenie to nie je raj, pretože vznikol chaos. Moja generácia mala vynikajúcich učiteľov. Učil ma Záborský, Chudík, Pántik. Ani oni nevyrástli v ľahkých podmienkach, preto boli takí, akí boli. Dostala som od nich veľa a snažím sa to odovzdať aj dnešnej generácii. Ale vidím, že hovorím do vetra, pretože mládež je dnes ohlúpnutá médiami. Nie sú trpezliví. To, čo si žiada viac námahy, hĺbky, práce, to ich nebaví. Kedysi, keď som získala Cenu Janka Borodáča, mi Lacko Chudík ako môj pedagóg povedal: "Nie je problém zažiariť, ale vydržať a zostať stálicou na hereckom nebi." Toto je veta, ktorá ma drží. Skutočná hodnota vydrží, pretože má svoj vlastný život, ale lacné rýchle pominie."

Ste herečka dramatických rolí, ale dodnes na vás diváci nezabudli vďaka filmu Pacho, hybský zbojník s hviezdnym obsadením. Ako sa teda stalo, že ste si do hereckého života primiešali aj humor?

"Ja milujem humor, ale nemám rada lacný humor. Mám rada láskavý humor, ktorý ľudí pohladí a zacelí im rany, nie aby im tie rany jatril. Humor je osobitná kategória a je to veľmi ťažké a náročné umenie. Satiru zas príliš rada nemám. Ale čo sa týka Pacha, bola som pre tú rolu vyvolená, vybrali si ma. Bola to iná práca ako v divadle, keďže je to film. Urobila som, čo som mohla, bola som vtedy mladá a páčilo sa mi to. Vyšlo to dobre a s tou konšteláciou, ktorú sme tam mali, nečudujte sa (smiech). Jožko Kroner bol nie len vynikajúci herec, ale i partner. Tak, ako bol vtipný pred kamerou, tak tomu bolo aj za ňou. Zažili sme spolu neuveriteľné chvíle a netočili sme spolu len Pacha. Mala som ho veľmi rada a myslím, že aj on mňa. Nech si hovorí, kto čo chce, bola to veľmi silná generácia hercov. Preto boli takí dobrí."

Osobitnú kapitolu vo vašom živote tvorí práca v rozhlase. Váš hlasový fond sa stal zaujímavý práve pre rozhlasových tvorcov. Kým herec hrá na javisku i telom, za rozhlasovým mikrofónom sa situácia mení. Všetko musíte vložiť do hlasu, ľudia vás nevidia, iba počúvajú... Práve za rozhlasovú prácu vás niekoľkokrát aj ocenili.

"Práca v rozhlase ma naučila veľkej úspornosti a detailnej práci so slovom. Vlani som prednášala na fakulte rozhlasové herectvo, teda mikrofónovú prácu. Mňa to veľmi zaujíma, lebo ja som vo svojej podstate muzikant. Začínala som ako klaviristka a vďaka hudbe mám vytríbený sluch. Hudba je najlepšia učiteľka a odporúčam ju každému začínajúcemu hercovi. Preto mám rada aj poéziu, ktorá na svojich váhach váži všetky nuansy slovného prejavu. A rozhlas nie je len o zvuku, je aj o pauze, tichu. Toto všetko dať do rovnováhy a citlivo to dávkovať, to je náročné. Preto som vždy obdivovala Karola Machatu, lebo on má nádherný hlas a vie s ním pracovať. Dosť ma teraz oslovuje bystrický rozhlas, takže pre nich robím. A čo sa týka ocenení, ja si na nich veľmi nezakladám. Ale priznávam, že ma potešili. Brala som to ako potvrdenie toho, že tá práca má zmysel. Dodnes rozhlas milujem, je pre mňa zvukovou kulisou, ďaleko prijateľnejšou, milšou a potrebnejšou ako televízia. Televízia ma čím ďalej, tým viac vyrušuje a irituje."

Ida Rapaičová sa nevie zmieriť s tým, že televízia je dnes čoraz viac komerčná. Zároveň verí, že ľudia na to časom prídu a všetko sa, ako vraví, "vyvŕbi."

"Mám rada trpezlivú, zanovitú zaťatosť, ktorú v sebe Slováci majú. Oni budú mať stále svoje túžby a nároky a všetko sa podľa mňa zmení. Nezabudnem na slová ministra Válka, ktorý jeden svoj prejav začínal slovami: ´V porobe a biede sa rodia najkrajšie sny.´ A duchovná poroba a duchovná bieda značí to isté," tvrdí I. Rapaičová.

Prácou číslo jeden je pre ňu v tomto čase učenie a práca s mladými hercami. Tú považuje za zmysluplnú a baví ju. Na svoje ďalšie zaujímavé herecké ponuky stále čaká a zdôrazňuje, že vždy si bude vyberať. Nie je totiž odkázaná na lacný brak a všetko, čo sa pritrafí. Teší ju, že dnes si môže vyberať a robiť to, čo chce a čo ju osloví. Jej optimizmus svedčí o ďalších plánoch a túžbach - s povolaním, ktorému sa oddala na celý svoj život.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.