v divokej edícii Petra Cibulku, ale s pečiatkou verejnoprávnej inštitúcie - Ústavu pamäti národa. Každý uzná, že štýlovejšia upútavka k zajtrajšiemu sviatku sa nedá vymyslieť. Ján Langoš ponúka k nahliadnutiu prvé elektronické kópie evidenčných zväzkov československej tajnej polície. Čitateľov Korzára bude určite zaujímať, že spracovaná je zatiaľ len Krajská správa ZNB - v Košiciach. V záznamoch sa nájde asi 80 tisíc osôb, o ktoré prejavila ŠtB na východe záujem od polovice päťdesiatych rokov až do r. 1989. Takže - www. upn.gov.sk.
Zverejnenie nemá byť skrytou štátnou podporou "voyerstva" a hrabania sa v cudzích osudoch. K 17. novembru odznelo a ešte odznie mnoho múdrych preslovov. Cez víkend sa prevalila prvá vlna televíznych a rozhlasových meditácií. Bolo to - zväčša - v lepšom prípade mlátenie slamy, v horšom miešanie hovna. Skutočne hodnotný obsah majú totiž len tie príspevky, ktoré pojednávajú o našom vzťahu k minulosti a spôsobe, akým sa vyrovnávame s udalosťami, ktoré patria do životnej skúsenosti väčšiny súčasníkov. A preto je užitočný Langošov ÚPN, hoci stojí daňových poplatníkov niekoľko desať miliónov ročne. Nie je účelom kádrovať a morálne selektovať ľudí. Dokonca ani tých, ktorí sa hrdili boľševickou bumážkou. Je už neskoro, všetko bolo zmeškané. Dôležité je však pomenovať minulosť a zosobniť zodpovednosť a viny. Nejde o vykopávanie nových barikád a rozoštvávanie spoločnosti, ale prevenciu a obranný reflex pred zahmlenou budúcnosťou.
Čím vyššie výročie - tentoraz už pätnáste - tým väčšmi platí, že ľudia by si mali zachovať základnú predstavu o tom, čo bola totalita a akých nízkostí bol homo sapiens ako druh v extrémnych podmienkach boľševického zriadenia schopný. Nie to je podstatné, že kto menovite bol schopnejší ako iní až do tej miery, že sa premenil na sviňu. To nie je o agentoch ani dôverníkoch, ale predovšetkým funkcionároch KSČ (KSS), riadiacich orgánoch ŠtB a iných represívnych zložiek režimu.
Odpovede pätnásťročných, teda tých, ktorí sa priamo do prevratu narodili, na otázky týkajúce sa komunizmu a jeho zločinov, sú deprimujúce. Ak je pravdivý obraz, ktorý ponúkla včerajšia tematická strana v SME, jednoducho nevedia nič. Kam to povedie? Boľševici boli silní v tom, že generáciám ich otcov a dedov vedeli (masívnym vymývaním mozgov) indoktrinovať vlastné výklady dejín a společenských vzťahov. Demokracia toto nedokáže. Aké má prostriedky? Mnoho ich nevidieť, jasný je jeden: Nechať mladým (a každému) toľko slobody a priestoru na sebarealizáciu, aby totalitné ideológie už nikdy nezískali podhubie. Sú na to predpoklady, ale neveselá realita východného Nemecka aj toto relativizuje. Výsledok je prinajlepšom neistý. A niekedy až nepochopiteľný: Na zajtra ohlásil štrajkový výbor študentov stredných a vysokých škôl protestný pochod "za kvalitné a bezplatné školstvo". Socializmus má tuhý koreň, automaticky ho nepoložil ani 17. november. Ani nová generácia nechápe, že bohatstvo a šťastie vymáhať od štátu je neslušné, pretože tým vždy uberáme zo slobôd (peňazí) niekoho iného.
Keďže sme vyšli zo spoločnej černej diery, interesantné sú kontrasty s Českou republikou. Antikomunizmus je u nich oveľa masívnejší, je zastúpený takrečeno vo všetkých vrstvách spoločnosti. Zároveň ale KSČM volí pravidelne omhoho viac ľudí ako u nás KSS (20 vs. cca 6 percent). Tomuto členeniu zodpovedá aj tón a intenzita verejnej diskusie. Kým na Slovensku sú komunisti periférnou témou, trauma minulosti a hrubej čiary je v Česku kontinuálne na stole. U nás je nemysliteľné, aby vzopätie verejnosti prinútilo premiéra zrieknuť sa šéfa úradu, o ktorom vyšlo najavo, že pôsobil v represívnych zložkách, čo v r. 1989 masakrovali demonštrantov (hoci Grossov chránenec priamo ľudí nemlátil). Na Slovensku sme sa mlčky prizerali, ako sa trinásť rokov porušoval resp. (po vypršaní platnosti) nevykonával lustračný zákon. Slovenský intelektuálny "mainstream" nebol na totalitu nikdy taký citlivý ako český. Čarnogurský dnes v jednom rozhovore vysvetľuje, aký bol vlastne Husák umiernený komunista. Samozrejme, má to svoje historické príčiny; podtatranský boľševik nezašiel v tvrdosti represálií až tak ďaleko ako kolega boľševik český.
Hoci by sa cez médiá zdalo, že Deň boja za slobodu a demokraciu je o tom, čo sa za 15 rokov rozkradlo, vytunelovalo a nepodarilo, nenechajme sa zmiasť. Áno, to všetko je smutná pravda. Napriek chybám a omylom je ale 17. november zásadne o inom: Je mementom komunistických zločinov a abnormality toho všetkého, od čoho nás oslobodil. Nech nám zostane ako spätné zrkadlo v turbulentných časoch, v ktorých je údajne už nepraktické a staromódne pozerať sa dozadu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
