zoznamu nepriateľov bývalého režimu i jeho donášačov v predvečer výročia Nežnej revolúcie na webovskej stránke Ústavu pamäti národa vyvolalo na východe Slovenska polemiku.
Bývalý fotoreportér Československej tlačovej kancelárie Gabriel Bodnár je už na dôchodku. Od augusta 1968, kedy so svojím fotoaparátom dokumentoval okupáciu Košíc, bol tvrdo prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou a jej agentmi. "Po toľkých rokoch je to už zbytočné. Nemá to význam. Zmieril som sa s tým, že moje príkorie už nikto nikdy neodčiní. Ani ma ten zoznam nezaujíma."
Opačný názor má Peter Bajus, poslanec mestského zastupiteľstva za Demokratickú stranu: "Myslím si, že každý má právo vedieť, koho má za suseda, kto je jeho kolegom na pracovisku. Doteraz sme sa to mohli dozvedieť len z neoficiálnych Cibulkových zoznamov, teraz je to oficiálne. Zverejnenie registra má prinajmenej morálny rozmer. Nemyslím si, že to odštartuje hon na čarodejnice. To obdobie je už za nami."
"Zväzky patria k dokumentom určitej doby, ktorá je súčasť našej histórie. Preto mali byť archivované. Nepovažujem ale za šťastné ich zverejnenie. Podľa môjho názoru mali sme počkať, kým neuplynie premlčacia doba. Aby ich nikto nemohol zneužiť pre svoju malosť či pomstychtivosť. Skúsenosti z dejín varujú," hovorí básnik Erik Groch, priateľ a blízky spolupracovník košického disidenta Marcela Strýka, v novembri 1989 spoluzakladateľ Občianskeho fóra v Košiciach.
Aj Vladislav Chlipala bol jedným z ľudí Novembra 1989 v Košiciach. Po revolúcii sa stal riaditeľom košickej pobočky Úradu pre ochranu ústavy a demokracie, ktorá sa neskôr transformovala na Federálnu bezpečnostnú a informačnú službu (FBIS). "Zverejnené zväzky by nám mali pripomínať metódy bývalého režimu, aby sme nezabudli na minulosť a aby sa štátna moc nikdy viac nedala zneužiť proti občanom. Uvedomujem si, že spolupracovníci ŠtB boli len nástrojom v rukách komunistickej verchušky, v mnohých prípadoch možno s ňou spolupracovali aj nevedomky a je to pre nich celoživotná trauma. V princípe však pomáhali systému, ktorý brutálnym spôsobom zasahoval do životov ľudí."
Kunsthistorik Gabriel Kladek mal možnosť v roku 1990 študovať archívy Štátnej bezpečnosti v Košiciach. Aj keď ŠtB považuje za zločineckú organizáciu, so zverejnením jej registra sa nestotožňuje: "Ryba smrdí od hlavy. Mrzí ma, že nikto sa nestará o čelných predstaviteľov Komunistickej strany, ktorí boli scenáristami i zároveň režisérmi obludného režimu. Napríklad nikoho nezaujíma súdruh Ján Pirč (bývalý člen predsedníctva ÚV KSS a vedúci tajomník Východoslovenského krajského výboru KSS - pozn. autora), ktorý vytváral podmienky, aby táto zločinecká organizácia mohla vôbec existovať a prenasledovať ľudí."
Podľa Kladeka zverejnený register nemú žiadnu výpovednú ani dôkaznú hodnotu. "Môžem dosvedčiť, že tony spisov z košického archívu boli skartované. Keď zväzok konkrétneho človeka obsahuje len obal, nikdy mu nikto nič nedokáže. V Maďarsku fungujú špeciálne súdy, ktoré sa venujú výlučne tejto oblasti. U nás je sudcom každý."
Autor: sen
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
