novembrových výdobytkov, že každý má právo umrieť v slobodne zvolenom omyle. Jedna vec ale presahuje ľudské chápanie; ak takzvane mienkotvorní ľudia, otitulovaní spredu i zozadu, idú do porovnávania príjmov a životnej úrovne v roku 1989 a 2004. Tu každá sranda končí a nastupuje nôž vo vrecku.
Dôležité pritom nie sú ani závery takýchto hókus-pókusov. Hoci určite nezaslúži rovnaké posúdenie to, k čomu dospeli súdruhovia Ševc a Fico, a na stranej druhej menej pritrúbli ľudia. Základný systémový omyl je totiž už samotné porovnávanie tzv. reálneho socializmu s terajšou situáciou bez toho, aby sa ozrejmili elementárne súvislosti.
Tvrdenie napríklad známeho prognostika, že mzdy boli pred 15 rokmi vyššie ako dnes, je určite lživé aj fakticky. Neboli vyššie - to sa dá exaktne zmerať (na rozdiel od iných parametrov). Priemerný zárobok v ČSSR v r. 1989 bol na hranici 3 000 Kčs, v r. 2004 na Slovensku je 15 500 (a koncoročný priemer prekročí 16- tisíc). Ceny sú teraz vyššie o 400 percent - aj to je ľahko zmerateľné. Základné potraviny sú v prepočte na reálny čas, ktorý treba na ten-ktorý tovar pracovať, o čosi drahšie s výnimkou ovocia. S autami sme na tom asi rovnako, elektronika je dramaticky lacnejšia. A tak sa dá prelustrovať celý spotrebný kôš. Výsledok je, že dokopy sa ceny zdvihli o asi 400 percent, mzdy o viac ako 500. REÁLNA mzda je teda vyššia. Ak toto jeden prognostik nevie spočítať, tak si nezaslúži ani tých 3000 mesačne - dnes. Samozrejme, že existujú ľudia, ktorých reálny príjem je nižší ako bol v roku 1989 či aj predtým. Spoločnosť sa prevrstvila a diferencovala. Miera celkového bohatstva medzi ľuďmi je ale vyššia. Pritom tento lineárny prepočet ignoruje kritériá ako kvalita služieb a tovarov, šírka a možnosti výberu, dostupnosť niektorých komodít (banány iba na Vianoce, poradovníky na autá), či nemateriálne náklady, ktoré musíme vynaložiť na ich získanie (hodiny strávené v radoch).
To sú už parametre, ktoré znemožňujú seriózne porovnávanie. Existujú však ešte podstatnejšie hľadiská; predsa skutočnosť, že pätnásť rokov po prevrate si nekúpime za slovenské výplaty toľko, čo Francúzi za francúzske, či Američania za americké, je priamym dôsledkom východiskovej základne v roku 1989. Porovnajme s iným historickým medzníkom - 1948. Bývalá ČSR sa lúčila s kapitalizmom v situácii, keď výkonnosť jej ekonomiky bola plne kompatibilná so západnou Európou. (Populárne sú historky, ako po vojne utekali etnickí Česi z Rakúska do ČSR, lebo sa chceli mať lepšie - a ako potom horko zaplakali.) Presné údaje z povojnového zmätku neexistujú, k dispozícii sú však prvé celosvetové štatistiky HDP na hlavu (Geografisch Statistischer Universal Atlas) z roku 1924. Československo je v nich na 10. mieste - za Švajčiarskom, USA, Kanadou, Švédskom, Francúzskom, Britániou, Argentínou, Belgickom, ale napr. výrazne pred Nemeckom, Rakúskom, Talianskom. Kam z tejto pozície dostali ČSSR komunisti? Čo by si dovolil Čechoslovák ´89 za priemernú mzdu v Londýne? Podľa údajov Svetovej banky bol priemerný HDP na hlavu vtedajších členov Európskeho spoločenstva 4,5-násobkom československého. Pričom - mimoriadne dôležitá poznámka - čísla socialistických štatistík boli s 99-percentnou pravdepodobnosťou nadhodnotené. Zo zvodky Eurostatu na rok 2003 sa dozvedáme, že HDP Slovenska je na úrovni 51 percent EÚ. V porovnaní napr. s Francúzskom je to približne 11 000 eur proti 25-tisíc eur na hlavu. Čiže do roku 1989 dramatický prepad, po roku 1989 relatívne rýchle dobiehanie.
Zbytočne zaťažovať číslami, skutočnosť je evidentná aj bez nich. Principiálna je otázka: Ako môže vo svetle týchto faktov človek s elementárnym vzdelaním a IQ vyšším ako šimpanz vôbec porovnávať príjmy (reálne či ireálne) v roku 1989 a teraz? Aj keby bol výsledok pre súčasnosť záporný (akože nie je), aj tak nemá žiadnu výpovednú hodnotu, lebo dlh za dvojkorunové mlieko v igelitovom vrecúšku splácame práve dnes - v konečnom dôsledku práve nižšími príjmami. A nielen to. Terajší výkon ekonomiky je predsa priamym dôsledkom komunistického nehospodárstva: Nízka produktivita práce, neexistencia silnej podnikateľskej vrstvy, štrukturálne kolapsy, z ktorých vzišla vysoká nezamestnanosť.
Aj keby sme sa dnes mali horšie ako v roku 1989, aj tak ide absolútna vina stále na konto komunistov. A preto sú hlboko zavádzajúce všetky debaty o dosiahnutí či predstihnutí vtedajšej úrovne. Namieste je úplne iná debata: Ak dnes podnikateľ spôsobí škodu za milión, začína trestné stíhanie. Komunisti zanechali manko v rádoch tisícov miliárd, v porovnaní s ktorým sú napríklad náklady na bankovú reštrukturalizáciu, ktorá prišla po ich vytunelovaní, približne - povedzme - jedna stotina. Kedy budú potrestaní?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
