patrične trúchlivo som si obliekla čierny sveter a vyrazila na stretnutie s kamarátom Auréliom.
"Tak, čo máš nové?" pýtam sa žiariaceho Aurélia, vyberajúceho z tašky kôpku kníh, ktoré mi sľúbil požičať. "Je to úžasné! Úžasné!" nadchýna sa, no tentokrát nevraví o úchvatných kvalitách prinesených noviel, ale o cite, ktorý v ňom vzbĺkol pred pár dňami.
Sedeli sme vtedy v podriemkávajúcom bistre, keď si pri jednom zo stolíkov vytiahla neznáma mladá žena knižku s nám povedomou obálkou. Do tej knižky sme okrem iných prispeli poviedkou Aurélio i ja, takže sme sa tešili z očividného faktu, že máme minimálne jednu čitateľku.
Keďže som k nej sedela otočená chrbtom, Aurélio ma potom priebežne informoval, ako sa tvári a kedy sa usmiala.
"Opýtam sa jej, ktorá poviedka sa jej zdala vtipná," snoval absurdný plán a ja som ho zaraz odhovárala: "Zbláznil si sa? Budeš vyzerať ako úchylák! Ona predsa nevie, že si spisovateľ a prečo sa jej to pýtaš."
Ale Aurélio nedbal na moje starosvetské rady. O minútku už pozval milú čitateľku k nášmu stolu a možno práve vtedy to schytal. Amorov šíp do srdca alebo čo. O polhodinu sa jej už totiž zdôveroval s najhlbšími tajomstvami svojho aktuálneho bytia a ona, ohromená a očarená jeho úprimnosťou, sa práve vtedy takisto stala terčom mýtického bôžika-lukostrelca.
Ubehlo pár dní a ja som už len z decentného úzadia sledovala, ako Aurélia prudko vystrelilo k oblakom. Takúto ženu ešte nestretol. Krása, intelekt, oheň, všetko.
"A čo bude s tvojou milenkou?" vyrývam, pretože jeho milenka je fajn žena a navyše moja priateľka. "Čo s ňou? Veď som ti vravel, že asi nešlo o lásku," krčí ramenami, odhodlaný sa s ňou ešte dnes večer rozísť. "No neviem, pred pár mesiacmi si predsa básnil o jej kráse a ohni..." "To bolo čosi iné, ale TERAZ je to skutočné." "Preboha, nemáš predsa osemnásť," hamujem jeho odhodlanie spáliť mosty. "Veď práve preto!" všetko mu skrátka nahráva, všetko navôkol potvrdzuje veľkosť jeho nehynúceho citu a ja, ešte stále infikovaná včerajšími televíznymi zábermi, ako sa ľudské telá menia na kôpku popola, musím napokon uznať, že kým v nich planú roztúžené srdcia, život je trochu pestrejší než novembrové ulice. A keď sa v nich aj v takom nečase nelení striehnuť rafinovanému Amorovi, to ma vlastne príjemne prekvapuje. No a vás?
Autor: Denisa FULMEKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
