výrazným hlasom českého dabingu, jeho tvár je známa i televíznym divákom. Zahral si v tituloch Samotári, Hříšní lidé města brněnského, Jak chutná láska, Život na zámku, či v Nemocnici po 20. rokoch. Už počas štúdií na vysokej škole účinkoval v Studiu GAG Borisa Hybnera. Bol členom Divadla Komedie, hosťoval v Divadle E.F.Buriana, v Spolku Kašpar, v Divadle Na zábradlí a za všetko hovorí fakt, že už niekoľko sezón je členom pražského Národního divadla. Hoci ani roky nezmenili jeho večne mladícke črty je otcom už dvoch dcér, ktoré má s manželkou, herečkou Vandou Hybnerovou. Košickému publiku sa predstavil v hre Lakomec, ktorú sem priviezlo pražské Národní divadlo. Keďže českí herci tu strávili dva dni, pred sobotňajším predstavením si Saša našiel čas aj na rozhovor s nami.
Vaše meno je spojené s veľkým množstvom televíznych a filmových projektov. Jeden z najväčších ošiaľov však spustila nová Nemocnica, kde ste stvárnili postavu Arnošta Blažeja. Máte ešte nejaké spomienky na starú sériu?
- Určite áno. Keď som mal v tom seriáli účinkovať, bolo to pre mňa niečo podobné, ako keby som mal vstúpiť do ožívajúcej rozprávky. Ako dieťa som to totiž skutočne vnímal ako rozprávkový svet dospelých a vždy som to s nimi chcel pozerať. Oni sa prostredníctvom tohto seriálu dostávali snáď do lepšieho, spravodlivejšieho sveta a ja som potom mal okolo seba rozprávkové postavy, ktoré ožili.
Takže ste sa tešili, keď vám ponúkli spoluprácu?
- Áno. Tú rolu som však prijal najmä kvôli tomu, že som sa chcel stretnúť s Hynkom Bočanom ako s režisérom, pretože si ho vážim.
A s pánom Abrhámom, ktorý je údajne vašim hereckým vzorom?
- Ja som opatrný v označovaní idolov a vzorov. Ale určite je pravda, že pán Abrhám má v českej televízii a v českom filme nezastupiteľné miesto v určitej vnútornej pravdivosti, ktorú je schopný zo seba vydať, aj keď sú tie postavy sebeviac nepravdepodobné.
Je pre herca zaväzujúce hrať s osobou, ktorú si mimoriadne váži?
- Určite. Človek sa omnoho viac hanbí, je omnoho opatrnejší a omnoho tichšie sa našľapuje.
Nemocnicu pozeralo a pozerá mnoho žien s tým, že hodnotí kto je aký fešák. Aké máte vy skúsenosti s fanúšičkami?
- Mám skúsenosti najmä v tom, že pokiaľ to čo robím v ľuďoch vyvolá nejaký ohlas, tak si môžem byť istý, že sa to vzápätí dozviem hneď ako vyleziem z domu alebo vstúpim do trafiky, idem si kúpiť rohlík... Ľudia totiž nemajú žiadne zábrany uchopiť si vás ako súčasť svojho vnútorného sveta, ktorý pre nich televízia alebo film predstavuje, a vlastniť vás.
Je vám to nepríjemné alebo ste si zvykli?
- Rozhodne nie som typ, ktorý by sa vyhrieval v potlesku a ktorý by potreboval ísť po ulici tak, aby sa ľudia rozostupovali a vytvárali koridor. Skôr naopak. Mám potrebu svojho súkromia, aby som sa mohol voľne rozhliadať okolo seba a obzerať si svet a ľudí.
Ako sa vám to doma v Prahe darí?
- Našťastie sa to darí. Praha je veľké mesto plné cudzích ľudí a táto anonymita v tomto zmysle je pre mňa príjemná. Aj keď problém v meste nastáva vo chvíli, keď človek potrebuje pomoc a nie je schopný okolo seba nájsť niekoho, kto by mu na tej ulici veril. To je ale zákon mestskej džunge.
Viete si ale predstaviť, že by ste sa presťahovali do menšieho mesta?
- Viem si predstaviť hlavne to, že by som sa odsťahoval doprostred lesa medzi srnky a zajace.
Ako dlho by ste tam vydržali?
- To neviem. To je vždy otázka. Myslím, že problém človeka je v tom, že vždy osciluje medzi tým útekom pred ľuďmi a návratom k nim späť. Takže ťažko povedať. Ale ja svojim spôsobom so svojou rodinou ženou a deťmi takto žijem. Vždy sa pohybujeme medzi Prahou a dedinou. Sú to stále úteky a návraty.
Viete čo by vám z toho, na čo ste zvyknutý, mimo civilizácie najviac chýbalo?
- Ťažko povedať. Ja potrebujem mať hlavne okolo seba svojich blízkych ľudí. A vlastne zmysly tých útekov sú v tom, aby si človek uvedomil čo mu vlastne chýba, prečo a k čomu potrebuje ľudí.
Čo vás najviac na ľuďoch irituje?
- Tuposť a závisť. To je hrôza. To sú snáď najhoršie vlastnosti, bohužiaľ často frekvetnované.
Darí sa vám obrniť voči tomu?
- Zatiaľ jediná spoľahlivá vec, o ktorej viem, že funguje, je nevšímať si to a ísť ďalej. Proste to prekročiť.
Napriek tomu sa to človeku čiastočne pod kožu dostane.
- Určite v tom zmysle, že sú to tak nebezpečné veci, že aj človek sám, pokiaľ nie je dosť pozorný a opatrný, tak môže zistiť, že sú to infekčné choroby, proti ktorým sa neubráni ani ten, ktorý vie, čo môžu spôsobiť.
O to hroznejšie je, že si ľudia závidia veci, ktoré najmenej za to stoja. Peniaze, majetky...
- Vo mne to vždy vzbudzuje ľútosť, lebo je to úbohé.
Ako sa snažíte vychovávať svoje dcéry, ktoré rastú práve do tohoto sveta?
- Myslím, že jediné, čo nás môže zachrániť a spasiť, je láska. Predovšetkým k sebe samému. Lebo si myslím, že závisť spôsobuje nedostatok úcty samého k sebe. Pretože každý má svojich pokladov v sebe ako v trezore veľmi veľa. No to, že ich nedokáže vidieť, spôsobuje, že má pocit, že potrebuje zožrať ľudí okolo seba, aby získal niečo, čo mu chýba. Takže našim dcéram sa snažíme vštepiť lásku, dôveru a pochopenie.
Divadlo a umenie vôbec je o veľkých emóciách, nečakaných zvratoch. Myslíte, že je aj život taký?
- Život poskytuje vyhranené momenty. No ich kontúry sa stierajú tonami všednosti, ktorá je medzitým. A keď sa nakoniec ohliadnete späť, zistíte, že podstatné boli len tie veľké a vyhranené momenty. Aj negatívne. Lebo to sú veci, ktoré človeka posúvajú ďalej.
Ako je to vo vašej domácnosti, ktorú tvoria dvaja herci, navyše obaja s manželkou pochádzate z umeleckých rodín. Aj vy sa potýkate so všednosťou?
- My si veľa všednosti neužijeme. A pokiaľ áno, tak je to len z vlastnej voľby, že raz za čas má človek chuť sedieť v kolieskovom kresle na balkóne a pozorovať ako sa všetko naokolo mihá.
Viete si to teda vychutnať?
- Je to skôr niečo, čo mi chýba. A chýba mi už pomaly aj vlastnosť si to dopriať. To je škoda a snažím si na to teraz dávať pozor.
Ste workoholik?
- Asi by sa dalo svojím spôsobom povedať, že áno.
S manželkom žijete už roky v šťastnom vzťahu. Čomu za to vďačíte?
- Bohu? Neviem. Vážim si to a keby som vedel, čím to ešte viac ochrániť, tak to urobím. Zas na druhej strane tá krehkosť, ktorá je i v tak silnom vzťahu, ako si myslím, že je ten náš, že máme permanentný pocit nebezpečia, že sa to všetko môže zničiť, vďaka tomu, že si to uvedomujeme, tak snáď práve preto sme stále schopní sa vidieť, stáť bok po boku a držať sa za ruky. Človek si musí hlavne uvedomiť, že to nie je samozrejmosť, že to nie je iba jeho zásluha, že sa všetko darí. To vo vás vyvolá takú pokoru, ktorá je potrebná na to, aby sa vzťah udržal.
Dokážete po odchode z divadla odhodiť divadelné šaty a žiť si svoj vlastný život?
- Bohužiaľ veľmi ťažko. Človek si potrebuje niekedy od toho odpočinúť a hodiť to za hlavu, no keď je tým tak zasiahnutý ako ja, ide to len veľmi ťažko.
Dokážete sa očistiť od emócií, ktoré na javisku prežívate?
- Keď do toho naozaj dáte maximum, ktoré si myslíte, že ste ten večer tomu ochotný obetovať, tak je potom odmenou to, že keď sa predstavenie skončí, tak vás potlesk od toho dokonale osprchuje. Vydáte totiž také množstvo energie, že to prirodzeným spôsobom z vás odíde a vyzeráte ako čisté zrkadlo.
Ako u vás vyzerá večer po takom namáhavom predstavení?
- Cestou k východu z divadla ma stiahne divadelný bar, kde vypálim menšou či väčšou dávkou alkoholu zbytky tých vecí, ktoré si nechcem so sebou niesť domov. Potom prídem domov, idem sa prejsť so psami, zjem všetko čo nájdem, pozriem sa na dievčatká, ktoré tam spinkajú a je im dobre, objímem svoju ženu, ku ktorej si ľahnem do postele a viem, že mám za odmenu pár hodín spánku, než to začne celé znova.
Herci majú naučené emócie. Viete naučene prejavovať radosť, smútok... Nemáte niekedy tendenciu manipulovať s tým aj v súkromí?
- To je jedna vec. Ale ďaleko nebezpečnejšie je, že tie emócie majú tendenciu manipulovať s vami. A vy neviete, čo je pravda a čo nie. Čo si vsugerujete - čo hráte vy a čo sa hrá s vami.
Ako sa dá od toho očistiť, aby ste mohli viesť normálny život?
- Rôzne. Niekto chodí k psychiatrovi, niekto chodí behať, niekto bicykluje. Spôsobov je veľa. Nejaký svoj konkrétny recept určite mám, ale to už sa dostaneme do priveľmi intímnej roviny. To sú veci, ktoré človek neprezrádza, chráni si to.
Máte silnú potrebu chrániť sa?
- Keďže som veľmi empatický, mávam z toho niekedy problémy. Som totiž schopný okamžite nadväzovať veľmi úzke kontakty s ľuďmi, ktorí prichádzajú do môjho života, otvárať sa im a naopak pôsobiť na to, aby sa oni otvorili mne a v priebehu desiatich minút mi vysypali celý svoj život. Problém je potom v tom, že sa rozdrobíte medzi tisíc ľudí, ktorí si vás rozoberú po súčiastkach. A človek nemôže patriť všetkým naraz.
Dokážete povedať nie?
- Veľmi ťažko, ale učím sa to, pretože je dobré to vedieť.
Čo by ste sa ešte v živote chceli naučiť?
- Viem trošku hrať na piáno. Keby som vedel hrať tak, aby som sa mohol živiť ako barový hráč, tak by som bol spokojný, lebo by som mal náhradnú alternatívu k tomu, čo robím teraz.
Zavesili by ste teda potenciálne herectvo na klinec?
- V prípade že by som vedel zahrať tých tristo štandardov, ktoré sú pre barového hráča potrebné, tak si myslím, že by to bola veľmi vážna konkurencia divadelnému umeniu.
Naozaj by ste bez divadla vydržali?
- No... Je to moja veľká láska a veľká závislosť zároveň. Takže hoci si človek stále povie, že niečo také príšerné už nebude na druhý deň schopný robiť, nikdy nepozbiera odvahu vôbec skúsiť, či by bez toho vydržal.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Teraz som dostal peknú úlohu u Filipa Renča, ktorý pripravuje film podľa Michala Viewegha Román pre ženy. Budem tam hrať riaditeľa reklamnej agentúry, ktorý lieta na rogale. A pretože lietanie je odjakživa môj sen, ale nenájdem si popri práci na to čas, tak tým, že budem mať možnosť niekde visieť na krídle v rámci práce, sa mi zároveň aspoň čiastočne splní sen.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
