projekty. A rodia sa zárodky budúcich konfliktov.
Aj laikovi, ktorý pozná Tatry len z Intercity, je jasné, že starý profil krajiny už neuvidí. Ničivý orkán vykolíkoval ihrisko pre lobisticko-podnikateľské dostihy o profit zo živelnej pohromy, aká údajne sto rokov Slovensko nestretla. Vzťahuje sa to, samozrejme, aj na ekologických aktivistov, ktorí sa hlásia tiež o slovo. Nič v zlom - na podnikaní, risku a zisku stojí trhová ekonomika a bohatstvo spoločnosti. Podmienkou je férová súťaž, rovná pre všetkých a jasné pravidlá. V prípade Tatier by tie pravidlá a vôbec predstava, čo z nich chceme urobiť, asi mali byť predmetom celospoločenského konsenzu. Tak aspoň znie obohrané klišé, s ktorým každý súhlasí.
Iná vec je reálnosť "všetatranského" konsenzu. Základná otázka znie, či je vôbec možné dosiahnuť akýsi širšie rešpektovaný prienik názorov ochranárov, obchodníkov, investorov, domorodcov a štátnych úradníkov (s vlastnými, častokrát čitateľne partikulárnymi záujmami). Takáto dohoda by vlastne bola vyjadrením verejného záujmu, ktorý je tiež ťažko popísateľný; je vyššou prioritou roztočenie cestovného ruchu, so znížením nezamestnanosti, zlepšením obchodnej bilancie, zvýšením HDP a teda všeobecného blahobytu, alebo sú Tatry jednoducho sakrálny objekt, kde prioritu musí mať kvetena, drevina, zverina a našľapovanie po špičkách? Má aj v Tatrách prednosť človek so svojou materiálno-konzumnou podstatou, alebo udelíme výnimku jedinečnej faune a flóre?
Drvivá väčšina ľudí, dokonca aj expertov, odpovie, že jackpot by bol kombinácia jedného i druhého. Výborne - a v akom pomere? Akonáhle sa príde k jednotlivostiam, napríklad koľko zjazdoviek, vlekov a hotelových zariadení národný park unesie, mier končí a nastupuje odcudzenie a nepochopenie. A zrazu je celkom nezreteľné, kto kope za Tatry a kto len za seba a svoju firmu (mimovládne združenie).
Obnova Vysokých Tatier môže byť skoro svetonázorový spor, kde sa jedinej pravdy nedolúskate, aj keď očistíte úvahy od všetkých partikulárií a budete vychádzať z prísne hodnotových hľadísk - napríklad konzervatívno-klasicko liberálnych, ktoré autor odporúča ako veľmi dobré. Prvé náznaky už signalizujú, že zápas o revitalizáciu postihnutého územia (resp. právo sa na tom podieľať) celkom vo verejnom záujme byť nemusí. Stretávajú sa fakticky dve koncepcie; ochranársko-mimovládna, ktorá preferuje minimum zásahov do prírody a akési samovoľné sceľovanie a hojenie, v ktorom by sa les vlastne sám obnovil. Asi tak za 50-100 rokov... Koncepcia podnikateľská, ktorú momentálne akoby preferoval aj štát, stavia na akomsi novom začiatku s revíziou územných plánov a celej filozofie Tatier. Jeden typický prístup:
"Tatry potrebujú impulz, ktorý definitívne zmení ich tvár, ale aj návštevnosť", uviedol akýsi riaditeľ liečebného ústavu. Naozaj? O tom, že návštevnosť je žalostná a neznesie porovnanie s Alpami či Budapešťou, nikto nepochybuje. Ale tvár? Chceme všetci zmenu tváre Tatier, alebo je to len túžba riaditeľov liečebných domov? Je "zmena tváre" nevyhnutná pre zvýšenie návštevnosti? To sú otázky, v ktorých konsenzus nebude nikdy - už dnes vsadíme sto ku jednej.
Zhodneme sa asi všetci, že katastrofa by nemala byť zneužitá k presadzovaniu rýchlych riešení, ktoré by boli nevratné a nasledujúce generácie ich oľutovali. Väčší obrat cestovného ruchu určite nie je len záujem hoteliérov, vlekárov a tatranskej samosprávy. Treba však vidieť jedno - v tomto odvetví Slovensko nikdy nebude veľmocou. Aj keď sa príjmy z pasívneho turizmu strojnásobia, čo je cieľ asi nerealizovateľný, aj tak nedoženieme Čechov ani Maďarov, o Rakúsku nevraviac. Podnikatelia vinia ochranárov, že práve ich "nezmyselné zóny ochrany" brzdili konjunktúru. Možno, fakt je ten, že azda neexistuje v Európe turistický areál, ktorý by bol podnikateľsky taký nezvládnutý a "dismenedžovaný" ako Vysoké Tatry.
Prvé, čo sa objaví na stole komisie, ktorú zriadil premiér Dzurinda, budú žiadosti o štátnu pomoc a investície. Týždeň po pohrome to pôsobí cynicky, ale nemenej dôležité ako maľovať veľkolepé plány je vyhnať od stola príživníkov, ktorí sa už zlietavajú ako supy. Aby sme o pár rokov nečítali v novinách, koľko miliónov sa spreneverilo a vyparilo. Prvá vec, ktorú z Bruselu - veľmi prezieravo - odkázali, že ak chceme na obnovu peniaze, nech sa páči najprv vyčísliť škody. Každý, kto príde s nejakou požiadavkou, musí byť trikrát preverený. Znie to banálne, ale sme na Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
