Alžbeta Budínska. Narodila sa 17. novembra 1898 v Žiline a v Košiciach žije už od tridsiatych rokov 20. storočia. Dlhovekosť je obdivuhodná, ale ako vraví sama pani Alžbeta, určite ľahký život nemala. Takže, aký vlastne bol?

"Mamka sa narodila v rodine železničiara ako štvrtá z piatich detí. Už ako 13-ročná išla do služby k istej bohatej speváčke do Budapešti. Vychovávala tam jej dieťa a tam sa naučila aj spôsobom vyššej spoločnosti a dobrému správaniu. V tom dome pracovalo sedem slúžiek, takže sa ostrieľala v kolektíve," rozhovorila sa dcéra pani Alžbety, Jarmila Viewegová. Mamka ju pozorne počúvala, a len občas pokývala hlavou na znak súhlasu. V jej veku už rozprávanie o svojom živote prenecháva mladším. Nezabudla však dodať: "Mala som veľmi ťažký život. Celý čas som pracovala, ale boli aj pekné chvíle."

Ako mladé dievča, po návrate z Budapešti späť do Žiliny, začala pracovať u miestneho židovského obchodníka. Keďže bola šikovná, urobila si živnosť a stala sa jeho nákupcom. Chodila po Slovensku, najmä do Michaloviec, skadiaľ mu zháňala rôzne poľnohospodárske komodity a vybavovala odvozy tovaru vlakom. A práve Michalovce sa jej stali osudnými. "Tam sa zoznámila s našim otcom, ktorý tiež robil obchodného cestujúceho pre istú prostějovskú firmu. Bol pôvodom z Moravy a už vtedy bol veľký fešák a atraktívna partia, pretože na tú dobu mal k dispozícií služobné auto. Zobrali sa v roku 1921 a o niekoľko rokov si kúpili dom v Košiciach."

Manželom sa narodili tri dcéry, ale už v roku 1938 sa ich cesty rozišli. "Košice obsadili Maďari a Moraváci museli ísť preč. Čiže môj otec odišiel do Piešťan. Pôvodne chcel zobrať so sebou aj rodinu, lenže bol to vždy záletník a už do Piešťan odchádzal s inou ženou. Takže mama nás vychovávala sama a v roku 1943 sa s otcom rozviedla."

Rozvod bol v tej dobe veľmi odvážnym krokom, ale pani Alžbeta ho nikdy neoľutovala, práve naopak.

"Bol to najšťastnejší deň v mojom živote," dodala.

"No vidíte, aká je. Ani druhýkrát sa už vydať nechcela. A pritom mala kurizantov. Ale vždy vravievala, že jeden čert na celý život bohato stačí a odvtedy je feministka," smeje sa dcéra Jarmila.

Ako hovorí, mama bola vždy veľmi činorodá, energická a aj rázna. Typický vodcovský typ. Ale inak sa nedalo. Čas na výchovu detí veľmi nemala, pretože už po vojne sa zamestnala v obchode s mliekom a už od štvrtej rána tam musela byť. "Ešte pred vojnou si však v Košiciach otvorila vlastný obchodík, skôr bufet, kde predávala a piekla vlastné koláče. Vždy jej pomáhala aj jedna slúžka. Boli to dievčatá, ktoré si brávala z chudobincov na výpomoc."

Zvlášť jednu si veľmi obľúbila pomohla jej nájsť strateného brata. Počas vojny aj prvé povojnové roky si privyrábala tak, že v jej rodinnom dome prenajímala izby študentom. Mnohí boli z dedín, takže nájom platili formou stravy a ona im aj varila: "Vždy boli u nás ubytovaní 10 až 12 študenti. Býval u nás napríklad aj sochár Arpád Račko."

Pani Alžbeta od roku 1948 pracovala v Zdroji až do dôchodku. Do penzie išla v roku 1961. Predala dom a dostala zaň 67-tisíc korún. Presťahovala sa najprv do štvorizbového bytu, ktorý neskôr zamenila za jeden a pol izbový. Penziu jej vyrátali na 300 korún. "Z toho zaplatila 299 korún nájom a za korunu si objednala Katolícke noviny a vyžila. Na žitie musela použiť aj peniaze z predaja domu."

Za záhradou jej bolo ľúto, pretože vždy mala rada prírodu a zvieratá. Kým vládala, chodila na huby a do lesa: "Najmä zbieranie šípok bolo jej hobby. Každý deň vyčistila po večeroch 50 kusov šípok. Okrem toho veľmi rada háčkovala. A boli to precízne práce. Taktiež robila koberce z chemlonu. Každý mesiac si za 30 korún kúpila chemlon a plietla. Spolu uplietla 50 metrov kobercov."

Vychýrené bolo aj jej pivo, ktoré varila doma. Najmä po vojne to bol vyhľadávaný artikel, takže o záujemcov nemala núdzu. Okrem výroby piva, robila aj víno, ktoré si tiež našlo svojich štamgastov.

"Lenže mamka bola veľmi pracovitá a tieto veci robila až do svojej deväťdesiatky, takže nikdy sme necítili potrebu sa to naučiť a preto to my dcéry robiť nevieme."

O jej razantnom prístupe k životu svedčí aj fakt, že o svojej smrti premýšľa pragmaticky už mnoho rokov. Hrobku na košickom cintoríne si kúpila už v roku 1967, a aby sa náhodou nikto z rodiny nemohol vyhovárať, že na pohreb nemôže prísť, každému založila vkladnú knižku so sumou, určenou na cestu. "Urobila si aj parte, lenže to už minule zrušila so slovami, že z jej priateľov už nikto nežije a tých pár príbuzných mám obtelefonovať."

Samozrejme pár príbuzných to nie je. Okrem troch dcér, má pani Alžbeta päť vnúčat, deväť pravnúčat a štyri prapravnúčatá. Posledné roky svojho života už žije pokojnejšie. Denne sa o ňu stará dcéra. Ako sama vraví, je aj dobre, že už nemá toľko energie, pretože ju už toľko nekomanduje. Rada sedí pri okne a pozoruje ľudí na ulici. "Aj minule mi tak vraví. No pozri vraj je u nás chudoba a tá pani má so sebou troch psov. Rada pozerá aj televízor a donedávna ešte čítala."

Pani Alžbeta mala a má špecifický zmysel pre humor, ktorý po nej zdedili všetci jej potomkovia. I preto je v jej rodine vždy veselo a dokážu si robiť srandu aj sami zo seba. Vysoký vek pani Alžbety nie je výnimkou a možno i humor je jeden z faktorov dlhovekosti. Veľmi sa bavia napríklad aj v lekárni.

"Idem vybrať mame lieky a magistra len preletí recept očami a povie. Ale tieto lieky nie sú pre deti. Ja ju len upozorním, že moja mamka je už plnoletá. Logické, rok narodenia 1898 si často spletú s rokom 1998."

Apropo zdravotný stav. Ešte keď mala 90 rokov, operovali ju na šedý zákal. Lekár jej vtedy povedal, či sa jej to ešte v takom veku oplatí. Vtedy naňho vyskočila, že predsa chce ešte pozerať televíziu a čítať noviny. A čítala ešte celé desaťročie. Ako 102-ročnú ju operovali na kylu a vtedy sa podľa jej rodiny a lekárov stal zázrak:

"Celý život trpela na chudokrvnosť a mala veľmi zlý krvný obraz. Po operácií sa jej krvný obraz tak zlepšil, že ho má ako za mladi," dodáva pani Alžbeta.

A aký je recept pani Alžbety na dlhovekosť? "Práca, humor, pevný postoj k životu, v ktorom niet miesta na sebaľútosť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.