večný optimizmus, ktorým sa síce nepriazeň osudu párkrát snažila riadne zatriasť, no zdá sa, že neúspešne. Hoci ju život už niekoľkokrát obral o najmilovanejších ľudí, teraz je Marcella neuveriteľne šťastná. Koncom septembra sa jej totiž narodilo nádherné dievčatko Sophia Laura, ktoré mamu napĺňa nielen hrdosťou, ale aj veľkou radosťou. A keďže sa tým speváčke splnil dlhoročný sen, náš rozhovor sa s malými výnimkami točil najmä okolo rozkošného dievčatka, ktoré spokojne spalo na hotelovej izbe, kým mama moderovala Medicus bál v hoteli Slovan.

Nedávno ste sa stali po prvýkrát mamičkou. Vychutnali ste si tehotenstvo?

- Excelentne. Päťkrát v nemocnici. (úsmev) Ale zas som si tam našla nové výborné priateľky, s ktorými sa doteraz priatelíme, ukazujeme si deti... Ony majú všetko chlapcov, tak všetko sú to potenciálni frajeri. Už len grunty vyberáme a spájame a oni sa chodia pozerať, či som už dokončila dom, že čo ich nevesta bude mať. (smiech) Takže aj pobyt v nemocnici bol nakoniec zábavný a príjemný, hoci to bolo strašne veľakrát.

Viete teda aj nepríjemné skúsenosti otočiť na dobré?

- No, čo už. (smiech)

Narodenie dieťatka je v živote ženy obrovská zmena...

- Narodenie dcérky mi život určite veľmi zmenilo. No veľmi krásne. Neviem síce ešte čo ma čaká, lebo každý deň je premiéra, pri ktorej vôbec netuším, čo ma neminie. Ale strašili ma, že prvý mesiac bude najťažší a bol veľmi pekný, dalo sa to zatiaľ zvládnuť. Uvidíme čo bude ďalej, keďže som už nastúpila aj do divadla.

Vy ste sa na divadelné dosky vrátili po deviatich dňoch po pôrode (skúša v muzikáli Hriešny tanec, pozn. red.), čo je čas, kedy iné ženy tento zážitok ešte iba ´rozdýchavajú´. Zdá sa, že ste to vzali hupom.

- Moja pani doktorka mi povedala, že to záleží od pacientky. A ja som si povedala, že keď chcem žiť... Lebo keď niekto zíde z očí, zíde z mysle. A tak som si povedala, že je to vynikajúca príležitosť, fantastická hra, skvelý režisér, tak prečo by som si niečo také nechala ujsť, keď sa to dá zvládnuť? Dohodli sme sa však, že nič nebudeme robiť nasilu a iba vtedy, ak sa to bude dať kombinovať. A maličká je v divadle rada, všetci ju obdivujú - či už keď papá, alebo keď je na tlačovej konferencii, a keď sú všetci ticho, ona začne že eja eja eja. (smiech) Má mesiac a už poskytuje rozhovory. (smiech)

Nosievate ju so sebou všade?

- Nie vždy. Ja som v divadle len pár hodín, keď malička buď spinká, alebo je na prechádzke v parku pri Dunaji, čo je zdravé. Navyše mám vynikajúcu, nemôžem povedať, že opatrovateľku, lebo je to moja sesternica, ktorá mi s maličkou najviac pomáha. A potom mi ešte pomáha moja pani doktorka, ktorá ma odrodila. Aj teraz je tu so mnou v Košiciach a je teraz s maličkou.

Nie je stresujúce mať mesačné bábätko a venovať sa aj práci?

- Keby to bolo, tak by som to nerobila. Nedá sa síce povedať, že by to bolo ľavou zadnou, ale povedala som si, že kým mi to bude robiť radosť a kým bude maličká spokojná, tak to budem robiť. Akonáhle by ma to však stálo už veľa námahy alebo by som strácala mlieko, tak by som to určite nechala.

Vraveli ste, že zíde z očí, zíde z mysle. Báli ste sa, že sa ´stratíte´? Bol to dôvod na taký rýchly návrat do divadla?

- Nebála. Ale veď aj naše babičky, keď bolo potrebné ísť na pole kopať, zobrali dieťa so sebou. A kráľovné museli ďalej kraľovať. Niekto sa im pár hodín postaral o deti a oni sa venovali svojej práci. Nemyslím si, že by som sa teraz musela zašiť. Všetko je to len otázka organizácie. Je pravda, že nerobím denne šesť ani osem hodín, sú to dve hodinky. Alebo si to viem odkombinovať - ak sú skúšky dvakrát denne, tak skúšam vždy medzi papaním, keď malá spí. A keď je to príliš náročné, tak poviem pardon, dnes toho mám veľmi veľa a na skúšku nejdem.

Sú vaši kolegovia k tomu tolerantní?

- Nesmierne. Oni s tým totiž počítali, vedeli, že som tehotná. Keď ma požiadali o predspievanie, bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva. Šla som tam vtedy tak, že šlo najprv 20 minút bruško a až potom Molnárová. (smiech). A vtedy sme sa dohodli, že uvidím ako mi to všetko pôjde a rozhodnem sa.

V reálnom živote máte premiéru ako mamina a zároveň v Hriešnom tanci po prvýkrát stvárnite na divadelných doskách mamu. Myslíte, že je to náhoda?

- Ja som v živote už prešla rôznymi obdobiami - fatalizmom aj nefatalizmom. Teraz si už hovorím, že to ide tak, ako to ide. No a tak sa to proste vyvinulo. Je pravda, že predchádzajúca rola, ktorú som hrala, bola Daisy Parkerová a hrala som skutočne zo svojho života. A teraz to vyšlo na tú maminku. Dúfam, že budúcu rolu nebudem hrať keď budem babička. (smiech)

Viete už, čo by ste chceli vštepiť svojej dcérke?

- Asi to, čo vštepovali mne - nebuď nikdy pyšná, buď pokorná, lebo všetko, čo si dostala, nie je tvoje, je to dar, s ktorým sa musíš naučiť narábať.

Ste typická mamička aj pri výbere tém debát s inými ľuďmi? Teda ako malá rastie, papá...

- Ja som s tým už trápna. Vždy hovorím, nech ma už zastavia. Aj Michalovi Davidovi som dnes hovorila, že nech mi už dá stop. A on, že nie, že ešte stále je to zábavné. (smiech)

Čím sa najčastejšie chválite?

- Že je veľmi šikovná, inteligentná, krásna, že veľmi rýchlo chápe veci. (smiech) Totálne ma fascinuje. Je to pre mňa úponý zázrak, že nič, zrazu hop a je tu lidoop. (smiech). Hoci, ona je dynosaurus. Raz ma zožerie. Vždy vravím, že raz ktosi zazvoní pri bráne a už prídu len kosti. Lebo ona si cucne. Má spotrebu ako pontiak. (smiech)

Prišli ste si pri malej na svoje aj vo svojom hobby - fotení?

- Viete, že som ju ešte ani nefotila? Mám kameru, fotoaparát, všetko nachystané a nič. Fotia ju ostatní. Ja som vlastne oproti nej v rámci slávy záhradný trpaslík. Ona mala titulnú stranu, keď mala 9 dní, ako 14 dňová bola po prvýkrát na doskách znamenajúcich svet, keď mala mesiac, bola na tlačovke, kde si krásne kontrovala s riaditeľom divadla, pánom Kukurom.

Zbavili ste sa v tehotenstve a po narodení dcéry nejakých nerestí?

- Áno. Precíznosti v práci. Takej tej agresívnej precíznosti, že keď niekto chcel niečo inak než ja, tak som si vedela dupnúť. A zbytočne som možno niekedy reagovala takým vystreleným spôsobom. A teraz? Zuzka Marošová mi nedávno povedala, ako je to možné, že som taká pokojná. Režisér nás totiž všetkých pucuje a keď niečo povedal mne, tak som to s pokojom prijala. Ale ja sa teraz nemôžem rozčúliť. Stratila by som mlieko. (úsmev)

Vie vás napriek tomu niečo rozzúriť?

- Vo všeobecnosti ľudská hlúposť a nepochopenie, keď sa snažím vysvetliť, že pozri, život je jednoduchý, netreba to kompliovať. A ľudia to komplikujú. Ja už na to nemám ani čas, ani vek, ani náladu. Mám rada ak sa jedná profesionálne, reálne a pragmaticky a nerozoberajú sa a neriešia veci, ktoré to ešte viac pokazia. Lebo často je to lepšie, keď sa to vyrieši samé. Vtedy sa zväčša veci lepšie ukážu ako keď človek tlačí na pílu. Ja som to predtým robila a bolo to absolútne zbytočné. Veci, ktoré sa majú stať, sa stanú. A keď som na to tlačila, tak nikdy nič. Potom som to uvoľnila a odrazu tie veci vychádzali. Ja som napríklad strašne túžila opäť sa vrátiť do divadla a nič a nič. A keď som túžila po niečom inom, hop a bolo divadlo.

Vysnívali ste si tak aj iné veci?

- Áno. Ale mne sa sny vždy plnia až po dvadsiatich rokoch. Zrejme prozreteľnosť vie, že si to zaslúžim až trošku neskôr. Aj to dieťa sa mi tak splnilo.

A o čom snívate teraz, čo by sa vám mohlo o dvadsať rokov splniť?

- Chcela by som mať Harley Davidson. A byť úžasná stará mama s vážnymi dlhými blond vlasmi a strašnými kozačkami, lietať po Nevade s touto malou, ktorá už bude dospelá a potom lietať aj s jej dcérou a ona mi povie: "Mami, prosím ťa, ovládaj sa." Toto vidím. Viete ako to vidím? Tak ako som videla tú dcéru. A fakt je to tak.

Vy ste túto svoju dcéru videli?

- Ja som v sekunde, keď som otehotnela, vedela, že som tehotná a že to je dievča. A nikto mi neveril. Hovorila som doktorovi, že som tehotná. A on, že kde. A ja že tu. Potom som šla na ultrazvuk a naozaj to tak bolo.

Máte taký silný šiesty zmysel? Cítite veci?

- Áno, veľmi. Keby som to ešte vedela tak aj pri peniazoch, tak to by bolo ohromné. (smiech)

Vravíte, že ste v sekunde ako ste otehotneli, vedeli že to tak je. Aká bola teda vaša prvá myšlienka?

- To bolo programové. Ja som to urobila. Takže moja prvá myšlienka bola, že hotovo a máme to. Veľmi som sa potešila.

Meno ste dcérke vybrali sama?

- Otec vymyslel druhú časť, ja prvú. A keďže som dominantná, tak muselo byť prvé meno po mojom. (smiech) Ale myslím, že spojenie Sophia Laura je pekné a ide dohromady, tak jej nebudeme uberať jedno alebo druhé.

Voláte ju teda celým menom?

- Áno, celým jej hovorím žaba alebo dynosaurus. (smiech)

Čo vám v živote nesmie chýbať?

- Mne chýba veľa vecí. Ale začínam brať život ako horolezci - čo nemáme, to nepotrebujeme. Lebo čo už v tej výške narobíte? No hoci sa ja viem bez mnohého zaobísť, teraz mi nesmú chýbať plienky. Už sa mi totiž podarilo vystrojiť hysterický záchvat, zmobilizovala som všetky kamarátky. Občas sa mi taký hysák podarí. Lebo keď bojujete o to, aby bolo dieťa spokojné, aby neplakalo a zrazu vidíte, že je zle... Už som aj kľačala a prosila Boha, nech mi pomôže. (úsmev)

Na čo si potrpíte?

- Na dobrých priateľov, dobré okolie, aby bolo všetko v dobrej priateľskej pohode. Ja sa s priateľkami nikdy nehádam. Mám s nimi krásne vzťahy, pomáhame si. Keď som teraz prišla domov z pôrodnice, všetko mi pripravili, urobili nádherný detský kútik. Bola som dojatá. A na tom mi záleží.

A na čo míňate najviac peňazí?

- Teraz nemíňam, šetrím na dom. Lebo začína mrznúť a ešte nemám dokončenú čističku, ešte tam musia búrať, musí tam prísť nejaký kontajner... Takže peniaze idú na klampiarov, kontajneristov, pomocné práce... Topánočky a šatôčky odcestovali. Teraz nie sú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.