často chodievali. Sedeli sme v kaviarni asi hodinku, aj dnes je tam kávička výborná, len tá atmosféra vyprchala kamsi do nenávratna. Sedávajú celkom iní ľudia. Kedysi tu sedávali študenti, elegantné dámy, plynule konverzujúce slovensky i maďarsky, ktoré sme dychtivo skúmali tajnými pohľadmi, vzdelaní páni aristokratického vzhľadu a povahy. Pre nás mladých bolo cťou, keď sme si mohli sadnúť k ich stolu a podiškurovať si o poézii, hudbe, filmoch. Stále mám pred očami istého stredoškolského profesora, ktorý bol aj pre naše horúce hlavy stelesnením múdrosti a z duše sme ho obdivovali. Jeho literárne recenzie boli malými umeleckými dielkami, sedelo v nich každé slovíčko. Presne tak, ako dokázal písať, tak aj hovoril. Bolo zážitkom ho vidieť, ešte väčším počúvať. Viacerí z nás začínali v tých časoch písať prvé toporné básničky, vhupli sme nepripravení do jaskyne slov. Predháňali sme sa, kto bude originálnejší, lámali si týždeň hlavy nad jedným štvorverším, každú novú básničku sme s búšiacim srdcom dávali posúdiť pánovi profesorovi a on nikdy neodmietol prejaviť svoj názor. Robil to uhladene, kultivovane, no úprimne a priamo, hoci nás to občas aj zabolelo. Kde sú tie staré, dobré časy...
S kamošom sme sa porozprávali, tajne si poobzerali slečny, nechtiac si vypočuli útržky ich rozhovorov s terajšími známymi, či nápadníkmi tak okorenené, že nám hádam sčervenali uši. V tej kaviarni sa kedysi šepkali frajerkám nezmyselné výmysly, šlohnuté veršíky nehanebne vydávané za svoje, dnes sa na tom istom mieste dohadujú kšefty a vzduchom lietajú slová ako britvy, mobily pohodené na stoloch sa každú chvíľku aktivujú a ľudia diskutujú s niekým možno kilometre vzdialeným, hoci majú iné živé bytosti na dosah ruky. A my s kamošom sme tam sedeli, debatovali, cítil som, že si nás nebadane obzerajú, lebo nepatríme k bežnej klientele a sme akísi divní. Cítil som sa ako šváb na šľahačke.
Pred takmer troma desaťročiami položil pán profesor pamätnú otázku dvom slečnám, ktoré si k nám prisadli, lebo inde nebolo voľné miesto a zápalisto začali analyzovať akúsi knižku s nevyslovenou, skrytou výzvou, aby sme sa tiež zapojili. "S dovolením - dámy tiež píšu, alebo sa živia poctivo?" opýtal sa vtedy pán profesor.
Tá otázka mi natrvalo utkvela v pamäti, a teraz, keď čítam tento svoj výtvor, zdá sa mi naliehavé a aktuálne položiť ju sám sebe, pretože akosi nemá hlavu ani pätu, ústredná myšlienka neexistuje, o pointe ani chýru ani slychu. Akosi neviem, čo som chcel vlastne povedať.
No predpísaný rozsah môjho príhovoru som práve dosiahol...
Marián BETÍK
Autor: Nadviazali nové kontakty
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
