mamka ryľovala pod oknom v záhrade a podarilo sa jej nájsť niekoľko drobných medeňákov, mincí z čias panovania Márie Terézie.
Nemali veľkú hodnotu, boli to len pliešky, ale Janko si ich odložil. To bol základ zbierania. Aby ´drobáčiky´ neostali osamotené, začal chodiť k susedom, k známym, aj neznámym, a každého otravoval, či sa u nich doma nenájdu staré mince. Našli sa, pretože v tom čase v dedine, kde býval, sa numizmatike takmer nikto nevenoval. Keďže minci pribúdalo, meno Praclikár, ako ho ľudia začali volať, mu vôbec nevadilo.
Dnes je predsedom Slovenskej numizmatickej spoločnosti, pobočka Košice, i vášnivým zberateľom. Keby mal teraz s mincami začať, vraj by sa už do toho nepustil. Stále ťažšie sa získavajú exponáty, a nie je to ani najlacnejší koníček. Na dôkaz nám Ján Tóth ukázal bulletin k jednej pražskej aukcii, kde sa vyvolávacie ceny mincí pohybovali od 200 do 350-tisíc českých korún. "Na niečo také peniaze nemám, tak si v katalógu aspoň listujem," povzdychol si.
Hodnota mincí sa určuje podľa niekoľkých kritérií. Najdôležitejším je počet razení. Z československých mincí je najvzácnejšou obyčajný päťhaliernik z prvej republiky, ročník 1924. Prečo? Pretože keď sa začali raziť, podarilo sa ich urobiť len zopár, nikto nevie koľko presne, a prasklo razidlo. Dnes má tento päťhaliernik na numizmatickom poli hodnotu okolo 100-tisíc Sk. Pri antických minciach sa zase hodnotí počet vyskytujúcich sa kusov. Ďalším kritériom je kvalita razby, zachovalosť. Čím je lepšia, tým je minca drahšia. Prísnosť platí aj pri bankovkách. Musia byť úplne rovné, teda nové. Ak je preložená alebo len s trošku ohnutým rožkom, cena hneď klesne o tretinu.
J. Tóth sa v zbierkach sústreďuje na naše mince, kde boli úplne prvými keltské mince, rozdelené na zemplínsky, bratislavský /biatecy/ a bysterský typ. Prvými mincami uhorskými boli peniaze z éry Štefana I., zakladateľa uhorského štátu.
S numizmatikou, do ktorej patria mince, odznaky, medaily, vyznamenania, rady, cenné papiere, žetóny, zažil J. Tóth nemálo príhod. Napríklad sa pri ňom asi pred rokom, na Blšáku, kde má prenajatý stôl, pristavil človek s taškou plnou odznakov, "Podal mi ju a povedal: ´Ja neviem, čo s tým. Zoberte si ich, možno sa zídu´." Na jeseň minulého roku sa mu zase na inzerát ozval muž ponúkajúci nejaké vyznamenania, ktoré už žena chcela vyhodiť.
Hoci J. Tóthovi občas niekto ponúkne mincu, ktorú už v zbierke má, nepošle ho preč, za zníženú cenu ju kúpi. Dôveru si treba udržať. Vlani mu jedna pani doniesla osem stokorunáčiek. Dnes už síce neplatných, ale boli úplne rovné. "Hoci videla, že na Blšáku podobné peniaze predávam po 10 korún, za tie jej som jej dal na ruku 500 korún, pretože boli naozaj ´fungl´ nové."
Ešte zaujímavejšia príhoda sa stala s dvojicou mladých. Tiež prišli na Blšák a mali pri sebe 120-tisíc Sk. Boli to peniaze, ktoré otec dievčiny šetril. Nikto však nevedel, kde ich ukladal, a otec náhle zomrel. Mladí si dokonca na svadbu museli požičať peniaze. "Až keď o niekoľko rokov neskôr išli vyhodiť starú skriňu, zospodu našli pribitú dosku a v otvore vopchaté 500 a 1000-korunáčky. Samozrejme, neplatné. Dal som im za ne aspoň sedemtisíc korún."
Ľudia naozaj ešte aj dnes nachádzajú doma, v ´tajných´ skrýšach, peniaze, ktoré dávno prepadli. "Takže, ak náhodou v roku 2008 alebo 2009 prejdeme na euro, dobre prevetrajte doma každé miesto, aby ste neprišli o úspory," radí už teraz J. Tóth, pre ktorého je každý exponát, ktorý v zbierke nemá, zaujímavým. Momentálne čistí mincu z byzantskej éry, teda z obdobia asi 11. až 12. storočia, ktorú od jedného človeka dostal. "Som zvedavý, za panovania koho bola vydaná," dodal J. Tóth.
Autor: Volali ho Praclikár
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
