sa pozatvárali krčmy, lebo museli ešte pred polnocou dodržať policajnú hodinu. Magistrát v záujme verejného poriadku chcel vyriešiť problém ľudí bez prístrešia a finančných prostriedkov, ktorí boli navyše ešte aj chorí, mnohí na tuberkulózu. Mesto dalo zrekonštruovať staré nepoužívané stajne v budove policajného riaditeľstva a zriadilo v nich azylové miestnosti. V nich mohli bezdomovci a žobráci prenocovať, najesť sa a obliecť zo zbierky Červeného kríža. V azylovom zariadení pravidelne ordinoval lekár, ktorý ich bezplatne ošetril. Mesto zakúpilo na rekonštrukciu materiál a vybavenie a prácou prispeli košickí robotníci tak, že týždenne odpracovali zadarmo jednu hodinu, každý podľa svojej profesie.
Mesto sa staralo aj o chudobných starých občanov, ktorí mali trvalé bydlisko v Košiciach, ale boli bez finančných prostriedkov. Poskytovalo im stravu, lekársku starostlivosť a príspevky na bývanie. Sociálne referáty spolupracovali s Červeným krížom, ktorý organizoval pomoc mladým osamelým matkám vo forme kurzov starostlivosti o deti, bezplatných detských zbierok a výbavičiek pre novorodencov, mikulášske a vianočné nádielky atď. Výraznou mierou prispievali aj charitatívne spolky na ktorých čele stáli väčšinou manželky popredných predstaviteľov mesta.
Na chudobných sa prispievalo aj zo vstupného na rôznych kultúrnych podujatiach, z hudobných produkcií v kaviarňach. V roku 1923 bolo zakázané v kaviarňach tzv. tanierovanie, čo znamenalo, že majitelia kaviarní mohli vyberať od hostí pri hudobnej produkcii najviac po jednej korune. Pri väčších koncertoch s 18 hudobníkmi a vojenskej hudbe mohli zvýšiť sumu, ale určitú čiastku odviesť štátnej správe a samospráve, potom z obnosu prispieť desiatimi percentami na chudobných mesta a zaplatiť daň zo zábavy.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
