blíži. Vietor so silou orkánu pošteklil široké okolie chladným dychom, no až nad Tatrami vytiahol eso z rukáva... Popoludní bolo ešte podozrivo ticho. Až okolo tretej prvé rozhojdané konáriky dávali tušiť, že to, čo príde, nebude "obyčajný" vietor, na aký sú Tatranci už zvyknutí. Stačilo niekoľko desiatok minút, aby sa tatranská krajina zmenila. O pár hodín dokonca na nepoznanie. Stromy padali v šíkoch ako ranení vojaci, so stĺpmi, značkami, trolejami a dokonca i strechami sa vietor pohrával ako s papierikmi. Trpela príroda a spolu s ňou tŕpli i ľudia. Uprostred besnejúceho živlu každý túžil urobiť čosi, aby to už konečne prestalo. Snáď v každom na chvíľu zavládol akýsi umelý pokoj, všetci pochopili, že tento boj nemôžu vyhrať. V sekundovom ohromení, so zvláštnym pocitom zúfalstva v srdci, ticho sledovali víťazné ťaženie duniaceho, neviditeľného monštra. S každým vyvráteným stromom pribúdala v mysliach nová spomienka na les, ktorý mizol pred očami neuveriteľnou rýchlosťou. Tatranskými osadami sa okrem neuveriteľného hukotu, dunenia a praskotu niesla aj zvesť o mimoriadnej katastrofe.
MEDZITITUL: Ešte potopa a už máme všetko
Prvé správy o tom, že je zle, hlásili krízovému štábu zo Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci. Poškodená strecha, porozbíjané okná, výpadok prúdu, nedostatok vody a uprostred toho 144 šokovaných detí, rodičia i personál. Najhorší bol prvý moment. Zvuky pripomínajúce rachot samopalov, prašťanie raneného dreva doliehajúce zo všetkých strán. V prikrádajúcej sa tme sa dali viacej tušiť ako vidieť padajúce stromy. Prekvapenie a úžas však trvali len krátko. Všetci si veľmi dobre uvedomovali, že si nemôžu dovoliť zaváhať. Okamžite evakuovali deti do bezpečnejších priestorov suterénu a v provizóriu všetko zariadili tak, aby nikomu nič nechýbalo. Bezpečie v ústave našli aj ľudia zvonku.
"Bol to veľmi silný zážitok. Medzi ľuďmi sa prejavila obrovská súdržnosť, odkrývali sa charaktery ľudí a ja môžem s hrdosťou povedať, že u nás si všetci za daných okolností počínali skvele. Keď bol problém so zabezpečením stravy, každý dal z vlastných zdrojov to, čo mal," vyzdvihol silu ľudskej obetavosti riaditeľ ústavu Vladimír Pohanka.
Aj deti vedeli, že to besnenie vonku je niečím výnimočným. Ak sa sem-tam objavili aj nejaké slzičky, veľmi rýchlo ich potlačili a situácii sa postavili zoči-voči s odvahou, ktorú pozbierali aj z najskrytejších kútikov svojej duše. S katastrofálnou situáciou sa vyrovnali po svojom. Stala sa pre nich skôr dobrodružstvom ako tragédiou a zo suterénu Šrobárovho ústavu vytrvalo pomocou mobilov oboznamovali rodinu a známych o tom, čo sa deje v Tatrách. Pár dní po veternej smršti si už trúfli aj žartovať. "Ešte takú poriadnu potopu a už budeme mať všetko," vyhlásil jeden malý šibal.
Najhoršie bolo sobotné ráno. Ráno, v ktorom pribúdajúce svetlo začalo odkrývať to, čo všetci dovtedy len tušili. "Vietor sa upokojil, až keď bola úplná tma. Keď sme pristúpili k oknám, videli sme svetlá, ktoré sme nikdy predtým nevideli. Začali sme identifikovať - toto je Poprad, toto Svit..." Krutú pravdu bezohľadne bijúcu do očí pomenovali ráno najmenšie deti. "Maminka, pozri, stromčeky popadali. Nezostal ani jeden."
MEDZITITUL: Odrezaní od sveta
Ľubomír Rybanský (72) žije už viac ako dvadsať rokov na samote v chalupe na Troch studničkách. Je to silný chlap, zžitý s prírodou, ktorý si vie poradiť v každej situácii. Piatková pohroma ho však zastihla v nepríjemnej situácii. Týždeň po operácii, s nohou v sadre. Len čo padli prvé stromy, okamžite zhodnotil situáciu.
"Juraj, pripravuj píly, budeme musieť rezať. Čaká nás robota. Stojím pred dverami, okolo mňa je hrozný vietor a všade padajú stromy," zaznelo v telefóne. Nasledovalo ešte niekoľko útržkovitých rozhovorov, ale potom sa spojenie prerušilo.
Juraj Šulek však neváhal a v nedeľu sa vybral povzbudiť muža, ktorý v jeho živote veľa znamená. "Je mi ako otec. Žil s mojou matkou a spolu sme robievali v lese. Vedeli sme, že nemá žiaden kontakt s okolím, je bez elektriny a kvôli tej nohe by sa sám nikam nedostal." Začala sa súkromná záchranná akcia. "Išlo nám hlavne o to, aby sme mu zaniesli potraviny a narúbali drevo, aby mal čím kúriť." Znamenalo to prejsť desať kilometrov pešo a predrať sa spleťou vyvrátených stromov. Cestou i necestou. "Nevedel som rozoznať ani to, kde bola cesta a kde les. Všetko vyzeralo rovnako. Vedel som len to, že musím ísť hore. Roky som robil v tej lokalite, dokonale som to poznal, ale odrazu som mal problém trafiť k chalupe."
Okolie bolo na nepoznanie. Romantické zákutie zmizlo, len za potokom zostali ako výkričníky dva osamotené stromy. Po viac ako troch hodinách chôdze sa konečne mohli zvítať. "Nevedel, že ideme za ním. Bol prekvapený, ale veľmi sa tešil. Nebolo času baviť sa o tom, aké má pocity, ale určite ho to vzalo. Lenže nedal to najavo."
S neskrotiteľným živlom sa zoči-voči stretol aj lesný robotník, ktorý uviazol v horárni v lokalite Jambrichovo. Ostatní chlapi z partie odišli z týždňovky domov, len on zostal. Mal víkendovú "službu" pri koňoch. Veterné peklo prežíval s jedinou myšlienkou - za každú cenu zachrániť kone. Jeden prečkal noc v provizórnej stajni, druhý mal zostať v prepravnej Avii.
"Asi mal nejaké tušenie, lebo koňa z auta zobral dnu do horárne. To bolo šťastie, lebo padajúce stromy zdemolovali auto a boli by zabili aj toho koníka," s neskrývanou radosťou rozprával šér partie Milan Mazúch, len čo vo štvrtok s ostatnými chlapmi doviedli obetavého furmana i kone do bezpečia. "Zachránari tam boli s vrtuľníkom už v nedeľu. Chceli ho zobrať preč, ale on odmietol. Nemohol predsa odísť od koní. To by neurobil nikto z nás."
MEDZITITUL: Noc bez mamy
Jedenásťročná Veronika sa v piatok popoludní vybrala zo Zrubov do Smokovca na nákup. Vietor fúkal, ale to predsa v Tatrách nie je nič neobvyklé. Nastúpila do električky, v Smokovci nakúpila, no medzitým vietor zosilnel. Keď pred potravinami padol prvý strom, ktosi jej ešte žartovne povedal, nech si vezme do tašky nejakú záťaž, aby ju neodfúklo. Silnejúci vietor postŕhal troleje a električky prestali premávať. Cesta domov zostala "zarúbaná". Fúkalo čoraz viac. "Stihla som sa zachytiť značky, nohy mi však normálne viali vo vzduchu. Podarilo sa mi zachytiť sa aj nohami. Na celý Smokovec som začala volať "Mama, pomóc, radšej som mala zostať doma". Keď na chvíľku prestalo fúkať, chcela som sa ísť niekam ukryť a jeden pán ma zavolal do auta," spomína na krušné chvíle Veronika.
Uprostred vyčíňajúceho vetra v provizórnom bezpečí dve hodiny sledovali živel "pri práci". Keď sa zdalo, že sila vetra trošku ochabla, "uväznenci" sa rozhodli zájsť do niekoľko desiatok metrov vzdialeného centra Horskej služby v Starom Smokovci. V nerovnom boji proti sile prírody im však cesta trvala neskutočne dlho. Pomedzi lietajúce konáre, značky, kúsky dreva, pridržiavajúc sa zábradlia nakoniec dosiahli svoj cieľ. Veronika sa vďaka mobilu konečne skontaktovala aj s mamou, ktorá doma tŕpla strachom o dcéru.
"Možno by som sa bála aj viac, ale nebol čas na zlé myšlienky. Museli sme ratovať, čo sa dalo. Doma lietali dvere, zatĺkali sme okná. Keď mi kolegyňa zavolala, že moja dcéra je s ňou, veľmi mi odľahlo," pokúsila sa opísať svoje pocity počas dlhých hodín bez dcéry Andrea Marková. Veronika vzápätí len s úsmevom skonštatovala, že všetko mohlo byť aj horšie. "Stáli pri mne všetci anjeli strážni. Bol to horor, ale mala som šťastie."
Podobných príbehov sa v onen víkend odohralo na desiatky. Niektorých ľudí zmenili, iní si len s hrôzou uvedomili, že Tatry sú už iné. Aj tak však žijú ďalej svojím vlastným životom. Lenže so škvrnou po katastrofe a tieňom po chladnom bozku smrti. Muža v aute privalil jeden z tisícok padnutých stromov. Keď živel utíchol, aj nebo sklopilo zrak a zoslalo ľahké biele vločky na vetrom pokorený les. Zajtra opäť vyjde slnko, aby prebudilo život v zničenej krajine. Život, ktorý váži viac, než akýkoľvek odhad škôd.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
