"Paradoxne v časoch tvrdého socializmu, prežíval komiks v Československu svoju zlatú éru"
Vlastný komiksový seriál ukazoval spolužiakom za peniaze - tak mal na kupovanie časopisov
PEREX: Svet kreslených seriálov má svoje neopakovateľné čaro. Výtvarne, esteticky veľmi originálne zachytené postavičky, komunikujúce obláčikmi s krátkym textom vybiehajúcimi z úst účastníkov príbehu, nezačínajú a nekončia v detskom veku káčerov Donaldov, Šmolkov, Asterixov, či pre mierne odrastených, hrdinským Supermanom, Spidermanom a Batmanom. Ponuka je pestrá. Vedúcemu košického antikvariátu, v pivničných priestoroch rohovej budovy na Hlavnej, Jaroslavovi Lupečkovi sa komiks stal celoživotnou záľubou. Pôvodne obdivovateľ a zberateľ kreslených seriálov, sa postupom času stal ich autorom.
V mierne zatuchnutom ovzduší, z kvalitne dozretých kníh známych spisovateľov a filozofov, podzemného priestoru antikvariátu sa vŕšia trochu bokom na policiach desiatky zažltnutých seriálových časopisov, spracovaných tiež v knižnej podobe. Sú neustále kýmsi prinášané, inými ohmatávané, prezerané a dosť často kúpené. Konkurujú klasike, lebo sami sú už klasické.
Ako prvý, ich od predávajúceho berie do rúk čiperný, počerný muž s fúzikmi a neustále sa usmievajúcimi očami. Niekedy mu pri ohodnocovaní od radosti ešte viac zažiaria. Z pootvorených úst mu vybehne uznanlivé cmuk, hvízzd alebo pfúú, celkom ako v komikse, len nie v obláčiku s textom nad hlavou. Takýto neobvyklý úkaz je však badateľný vnímavým pozorovateľom iba ak počerný čiperný muž preberá do svojho a antikvariátneho fondu ďalší naozaj hodnotný kreslený seriál. Napriek tomu, že vlastní úctyhodnú komiksovú zbierku stále v nich rád listuje.
"Záujem o kreslený seriál sa u mňa prejavil v rannom detstve," hovorí Jaroslav Lupečka, vedúci antikvariátu a zberateľ komiksov. "Mal som asi 10 rokov, keď v košickom Večeri koncom 60-tych rokov, začal vychádzať komiksový seriál Barbarela. Dnes patrí ku klasike. Seriál sa mi páčil, a tak som si ho začal vystrihovať a odkladať. Zaujala ma atmosféra príbehu, text preložený obrázkami, čo provokovalo moju obrazotvornosť. Postupne som k Barbarele pridával ďalšie komiksy z iných časopisov a novín. Vtedy ich bolo v našej tlači dosť. Šéfredaktori denníkov a časopisov sa aspoň takýmto spôsobom snažili oživiť pomerne nudný a spravodajsky jednotvárny obsah tlačových periodík. Kvalitný komiks, aj keď západný, nebol predsa len natoľko ideologicky závadný. Paradoxne v časoch tvrdého socializmu, prežíval komiks v Československu svoju zlatú éru. Celkom zákonite začali tvoriť naši domáci autori."
V tom čase bol Jaroslav Lupečka školák. Svoje školské povinnosti striedal s vystrihovaním a odkladaním kreslených seriálov. Triedil ich podľa žánru od sci-fi, cez dobrodružné, historické, po vážne zamýšľané, či umelecké. V komiksovom vydaní sa v našich časopisoch objavila Stendhalova Väznica parmská, Dostojevského Zločin a trest, Dumasov Gróf Monte Christo, Traja Mušketieri a iné.
Náročná klasika v ľudovom prevedení šla oveľa lepšie na odbyt v porovnaní s knižnou predlohou. Kreslené dobrodružné seriály pre mládež boli úplnou samozrejmosťou. Príbehy Johna Cartera na Marse, pôvodne od autora Tarzana, ale aj kreslený Tarzan, detektív Sherlock Holmes, rytier Ivanhoe, sa čítali v obrázkoch jedným dychom, podobne ako Foglarove Rýchle šípy, neskôr transformované na socialisticky menej hodnotných Strážcov. Absolútna špička československej komiksovej tvorby Karel "Kája" Saudek, vyrážal na prelome 60-tych a 70-tych rokov svojimi seriálmi Muriel a Andělé, v časoch normalizácie Lips Tulianom a komiksovými verziami opier Carmen, Rigoletto, uverejňovaných na stránkach Mladého Světa, korekčné pero našim cenzorom a dych zahraničným autorom. Jeho komiksy boli dokonale západné.
"Mne osobne sa ako školákovi veľmi páčili kreslené seriály nášho autora Gustáva Kruma, Winettou a kapitán Blood. Pozoruhodný bol tiež Jozef Schrek a jeho Cesta slepých vtákov, vydávaná v Elektróne," spomína J. Lupečka. "Schrek bol známejší z humoristického Roháča so svojim Jožinko, čo však nebol typický komiks, ale skrátený v podobe strip. Niečo podobné robila na stránkach Roháča Božena Plocháňová v cykle Mary a Bill. Unikátna bola každodenná séria špionážneho strip komiksu Rip Korby na stránkach mládežníckej Smeny. Dovedna asi 1400 pokračovaní. Patrí medzi zberateľsky vzácne. V súčasnosti vlastním jeho asi 940 častí. Pokúšam sa skompletizovať všetko. Moja školácka záľuba bola ale nákladná. Aby som mal dosť peňazí na nákup časopisov a novín, v ktorých početne kreslené seriály vychádzali, začal som ako žiak základnej deväťročnej školy a na Gymnáziu v Košiciach kresliť vlastný komiksový seriál. Bol v zošite, požičiavaný na prečítanie spolužiakom. Za 50 halierov na jedno pozretie. Bol o neho pomerne slušný záujem. Z takto našetrených peňazí, som si potom kúpil časopis Sedmička, Zápisník, alebo ABC, kde vychádzali seriály Kruma, Ressela a iných renomovaných tvorcov komiksov. Moja nenápadná, žiacka zbierka, začala mať hodnotu."
Záujem o kreslený seriál a bujná fantázia neustále dráždená tajomnou atmosférou rozprávajúcich obrázkov, dostala celkom logicky Jaroslava Lupečku k sci-fi literatúre a vlastným prozaickým pokusom. Po absolvovaní základnej vojenskej služby a návrate domov začiatkom 80-tych rokov, sa v Košiciach stáva členom miestneho sci-fi klubu, kde pokračuje v systematickom zbieraní komiksov a v literárnej tvorbe. Prvé poviedky mu uverejňujú na stránkach víkendovej prílohy denníka Ľud, Smena a v časopise Elektrón. Spolu s priateľmi v košickom sci-fi klube, pravidelne zverejňujú výber zahraničnej a našej pôvodnej sci-fi literatúry neraz takmer v samizdatovej podobe. Komiks v čase vrcholiacej normalizácie upadol v nemilosť. Ostalo len zopár výchovných mládežníckych seriálov. Renomovaní autori sa stratili.
K zmene došlo až po novembri '89. Jaroslav Lupečka dostáva ponuku na novinové zverejnenie vlastného komiksu, s poviedkou "Stopa veľkého Tora" vyhráva v roku 1996 literárnu sci-fi súťaž a knižne publikuje. "Svoj prvý kreslený seriál," hovorí J. Lupečka, "som zhodou okolností publikoval v košickom Večeri, z ktorého som sa v mladosti, vďaka Barbarele vôbec dozvedel o existencii komiksu. Mal názov Záhady starej kroniky a vychádzal v rokoch 1994 - 95. Nebol však celkom autorský. Text písal môj kamarát z košického sci-fi klubu Egon Niczky. Ja som kreslil obrázky. Druhý, zatiaľ nezverejnený komiks vznikol vzápätí. Volal sa Blood Mobil, na námet americkej sci-fi poviedky a bol už aj s textami celý môj. Podľa mojej víťaznej poviedky v literárnej sci-fi súťaži, Stopa veľkého Tora, vyšiel roku 1997 v českom komiksovom časopise Kométa kreslený seriál, ktorý som tiež otextoval. Na Slovensku ale o pôvodný kreslený seriál nie je záujem. Naši autori publikujú v Čechách. Výnimku tvorí Danglár so svojim Rogerom Kroviakom, píšucim pre SME a Domino. Malé pokusy robil v Košiciach Pavol Bratský. V súčasnosti komiks už len zbieram. Zameriavam sa na československú a európsku produkciu a dokončujem knihu sci-fi poviedok."
O úrovni prezentácie vedecko-fantastickej literatúry a komiksu na Slovensku svedčí fakt, že pokiaľ u nás vyjde ročne sotva 10 knižných sci-fi titulov a ani jeden komiksový časopis, ak neberieme do úvahy detských káčerov Donaldov, v Čechách to je za rok takmer 360 (!!!) titulov, mimo desiatok komiksových zborníkov. V EÚ je komiks považovaný za umenie. U nás jediný komiksový časopis Bublinky, vychádzajúci v Liptovskom Mikuláši v roku 1997, po trinástich číslach zanikol. Záujem by pri tom bol. Absolútne nedostatočná je ale výroba a dobrá reklama. Vydavatelia chcú iba zisk. Autor sci-fi literatúry a zberateľ komiksov J. Lupečka sa však o budúcnosť kreslených seriálov na Slovensku nebojí. Ešte je toho dosť, čo mu chýba do zbierky.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
