rýchlo nadobudol rozsiahle majetky v Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej a Šarišskej stolici. Zápoľskí boli známi až od príchodu bratríkov do Uhorska v prvej polovici 15. storočia a svoju slávu si uchovávali až do vymretia rodu v roku 1571. Významne sa zapísali aj do histórie východného Slovenska, predovšetkým v Spišskej a Šarišskej stolici.
Zo štyroch významných mužov Zápoľských dvaja z nich sa najviac zapísali do histórie východného Slovenska. V Spišskej kapitule v rodinnej hrobke našli posledný odpočinok Imrich a jeho mladší brat Štefan Zápoľský. V rodovej štafete potom pokračovali už len potomkovia Štefana Zápoľského.
Imrich Zápoľský bol najstarší a ako menej známy chorvátsky zeman sa postupne vynamenal v službách Jána Huňadyho. V roku 1458 sa stal grófom a o rok neskoršie správcom všetkých soľných komôr v Uhorsku. Kráľovi Matejovi Korvínovi (1458 - 1490) poskytol rozsiahle pôžičky a ten mu za odmenu pridelil hradné panstvo Spiša - mesto Kežmarok, titul chorvátskeho bána a v rokoch 1464 až do roku 1487 sa stal dedičným županom Spišskej a potom aj Oravskej stolice. Je všeobecne známe, že kráľ uskutočňoval expanznú zahraničnú politiku a preto sa Imrich Zápoľský dostal do rozporu s Matejom Korvínom, neskoršie sa však zmierili a Zápoľský sa stal palatínom. Pomáhal kráľovi viesť vojnu proti českému kráľovi Jurajovi Poděbradskému.
V tomto čase nastali nájazdy českých bratríkov a neskoršie aj poľských vojsk do Uhorska. Imrich Zápoľský a najmä jeho brat Štefan stáli na čele kráľovských vojsk proti nim. Obidvaja pomáhali kráľovi dobyť a oslobodiť mnohé hrady aj na východnom Slovensku a zaslúžili sa o to, že po smrti kráľa Mateja sa novým uhorským kráľom stal Vladislav Jagelonský. Imrich sa po smrti kráľa zmocnil mnohých majetkov Mateja Korvína a tak sa stal veľmi bohatým magnátom v Uhorsku. Nemal dediča a všetky nadobudnuté majetky prešli po jeho smrti na Štefana.
Štefan Zápoľský veľmi často bojoval po boku kráľa Mateja Korvína. Ten ho najskôr povýšil do funkcie krajinského hodnostára a v roku 1474 - 1481 bol gubernátorom Sliezska a Lužice. V rokoch 1487 - 1499 bol županom Spišskej stolice. Po smrti brata Imricha sa stal najbohatším magnátom v Uhorsku. Patrilo mu 72 hradov a panstiev a v roku 1473 dal postaviť kaplnku pri kostole v Spišskom Štvrtku, prestavať Trenčiansky a Spišský hrad, vybudoval rodinnú pohrebnú kaplnku na Spišskej kapitule.
Po smrti Štefana Zpoľského (1499) pokračovateľom rodu bol Ján Zápoľský (1487 - 1540). Po otcovi zdedil veľký majetok a už v roku 1505 ho navrhla uhorská národná strana na kandidáta za uhorského kráľa. V roku 1511 sa stal vojvodcom Sedmohradska a o tri roky neskoršie spolu s palatínom Štefanom Bátorym viedli uhorské vojská proti roľníckemu povstaniu Juraja Dóžu (1514), ktoré bolo práve najväčšou zásluhou Jána Zápoľského porazené v roku 1514 pri Temešvári. Neskoršie v roku 1526 sa pripravovala veľká ofenzíva proti Osmanskej ríši, kde Ján Zápoľský čiastočne vyčkával. Nakoniec Uhorsko bolo v tejto bitke porazené a padol v nej aj uhorský kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526).
Uhorsko ostalo bez následníka trónu. Časť šľachty navrhovala Jána Zápoľského a dokonca nitriansky biskup Štefan Podmanický ho aj za kráľa korunoval. V Bratislave v tom istom čase na sneme druhej časti šľachty bol zvolený Ferdinand I. - Habsburský. Nastalo dvojvládie a Uhorsko sa začalo na nejaký čas zmietať v občianskej vojne, čo vo veľkej miere vyhovovalo Turkom. Postupne Ferdinandove vojsko začalo vojská Jána Zápoľského vytláčať a Zápoľský sa uchýlil do severovýchodného Uhorska. V roku 1538 jeho vojská boli porazené pri Košiciach a Ján Zápoľský si našiel azyl v Poľsku. Spor o trón medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským sa ukončil Veľkovaradínskym mierom v roku 1538. Ján Zápoľský ostal bez nárokov na uhorský trón. Potom sa spolu s manželkou Izabelou (dcérou poľského kráľa) snažili zachovať toto právo aspoň pre svojho syna Jána Žigmunda Zápoľského (1540 - 1571). Ján Zápoľský zomrel v roku 1540 a je pochovaný v Rumunsku.
Posledný z rodu Zápoľských bol vnuk Štefana Zápoľského a syn Jána. Ten sa stal sedmohradským vojvodcom a stále si robil nároky na uhorský trón a viedol boj proti Habsburgovcom. Pre dosiahnutie svojho cieľa sa spojil s Osmanskou ríšou a nepostačovala mu pri dosiahnutí ani pomoc jeho matky. Vtedy sa Uhorsko rozdelilo na tri časti a Sedmohradsko so Zátisim bolo pridelené Jánovi Žigmundovi Zápoľskému, vazalovi Turkov. Cisár Ferdinand I. donútil Zápoľského aj s jeho matkou utiecť do Poľska. Neskoršie ho sedmohradské stavy znova povolali a po smrti svojej matky sa opäť ujal svojej funkcie v Sedmohradsku a Zátisí. Nároky na uhorský trón sa mu nepodarilo uskutočniť. Zomrel slobodný v roku 1571 a ním vymrel aj celý rod. Je pochovaný v Budapešti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
