hokejistom. O nič by sme neprišli, a možno aj zarobili.
Verdiktom, ktorý prichádza ako pozdrav minulosti, je tentoraz výrok odvolacieho senátu v Bratislave: Denník SME musí zaplatiť tri milióny Sk sudcovi Najvyššieho súdu Haraldovi Stiffelovi za článok z roku 2002, v ktorom autor vyslovil názor, že odsúdenie istého kňaza v roku 1984 bolo POLITICKÝM PROCESOM. "Poškodený" Stiffel sa na tomto rozsudku podieľal ako člen vtedajšieho senátu NS osobne tým, že vystavil záväzný právny názor, ktorý potom súd nižšej inštancie musel rešpektovať.
Tak sme dopadli: Na Slovensku máme až takú demokraciu, že oddnes sa nedá ani slobodne vyhlásiť, že procesy proti kňazom a iným "nepriateľom" štátu boli POLITICKÉ. Ak budete konkrétni a poviete aj to, že ktorý proces, riskujete, že nejakému otalárovanému prisluhovačovi socialistického ľavosúdia sa výrok nebude páčiť, zažaluje vás a kolegovia sudcovia, ktorí sú tí istí v demokracii ako v totalite, vám vymerajú pokutu - napríklad 3 milióny. Štát, ktorý servíruje takúto spravodlivosť, si zaslúži len opľuť a pohŕdanie občanov.
Logika, podľa ktorej fungujú absolventi komunistických právnych fakúlt, je strašná a neuveriteľná. Kňaz bol odsúdený, lebo slúžil podomovú omšu, ktorá bola podľa vtedajších "zákonov" trestným činom. Senát, ktorý pred dvadsiatimi rokmi rozhodol, že je vinný, (resp. zmenil právny názor nižšieho senátu), súdil teda v zmysle vtedajších zákonov. Čiže odsúdenie aj s trestom bolo kóšer a legálne. Sudca len robil svoju prácu. Bodka.
Netreba veľa intelektu, aby sme si všimli, že rozsudok legitimizuje komunistický systém. Autori verdiktu (a iní sudcovia) totiž ešte nič nepočuli o zákone o PROTIPRÁVNOSTI komunistického režimu (pravdepodobne preto, lebo nie je súčasťou trestného práva). Je to však zákon, prijatý slovenským parlamentom, ktorý principiálne vymedzuje koridor, ktorým by sa mali všetci slovenskí sudcovia POVINNE uberať pri posudzovaní káuz, kde sa dostávajú do sporu základné ľudské práva - v našom prípade sloboda prejavu - s trestnými či inými kódexmi boľševickej diktatúry. To je pointa. Na odvolacom súde ju nepochopili, pretože tradícia socialistického ľavosúdia uprednostňuje otrocké čítanie paragrafov pred širším zohľadnením spoločenskej reality, morálky a politicko-historických kontextov. To je boľševizmus v justícii - neschopnosť zvažovať, aké hodnoty v spoločnosti ten-ktorý súdny výrok podporuje, aké vzťahy a väzby spoluvytvára a posilňuje, ako prispieva k lojalite a dôvere občanov k vlastnému štátu. Autorovi tohto textu sa po tomto rozsudku chce napríklad emigrovať.
Neexistuje lepšia dokumentácia kontinuity komunizmu v slovenskej justícii ako Harald Stiffel. Bol v senáte Najvyššieho súdu 1984, je v senáte Najvyššieho súdu 2004. Akú spravodlivosť, aké právo, aké hodnoty môžeme čakať od ľudí, ktorí zavierali blížnych za to, že realizovali svoje náboženské slobody? Môže byť demokratickým sudcom človek, ktorý zákony zločineckého režimu povýši nad svedomie?
Ale dobre - už desaťkrát tu bolo napísané, že plošné čistky v justícii mali byť v januárii 1990. Meškáme 15 rokov. Mount Everest je ale skutočne toto: V roku 2004 vám demokratický súd berie slobodu povedať, že súdenie a zatváranie ľudí, ktorí celebrovali omše (či sa ich zúčastňovali), bolo politickým procesom. O politickom procese nemôžete v roku 2004 hovoriť preto, lebo komunistický zákon z roku 1984 povedal, že tajná omša je trestná. Až sem sme dospeli.
Fungovanie sudcov, ktorí pískali pre komunistov, je tragédiou všetkých občanov Slovenska, ktorým štát nevie garantovať spravodlivé riešenie sporov. Bez nezávislej a spravodlivej justície je spoločenský poriadok v ohrození. Vydavateľ novín, ktorý si zarába tým, že dáva priestor slobode slova, čím pomáha občianskej kontrole demokratických inštitúcií, je zastrašovaný súdnou mocou. Odkaz znie - na nás si nesiahneš, ak sa odvážiš, zaplatíš 3 milióny. My sme sudcovia, privilegovaná kasta, dosmrtne menovaní bohorovní poslovia boľševizmu. Neboli politické procesy, boli len spravodlivé rozsudky, disidenti sa nemali modliť, ale vstúpiť do strany a mali by pokoj.
Platíme daň z porevolučnej naivity. Slovenské súdnictvo, na rozdiel od všetkých ostatných ústavných pilierov, neprešlo žiadnou transformáciou, pričom si udržalo výsadu kráľov - neodvolateľnosť po akomkoľvek prešľape či chybe. Môžu všetko - disciplinárne sa stíhajú iba sami navzájom. Zaštítili sa stavovskou omertou. Politikov môžeme aspoň raz za štyri roky vymeniť. Sudcom nadelil Pánboh doživotie, nezávislosť a - tu je výsledok. Rehabilitácia boľševizmu a koniec slobody slova.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
