rodiny podľahli. Prečo nie? Veď pôjdu k svojim. Optovali. V roku 1947 sa vysťahovalo z Československa 12 136 Rusínov. Vytriezvenie a často zmarené pokusy o návrat však boli najťažšími kapitolami v ich živote. Stratili veľa, získali málo. Na Ukrajine boli cudzincami. Volali ich Huculi, alebo Gorali, no oni boli a cítili sa byť Rusínmi. Ani doma ich zo začiatku neprijali s otvorenou náručou. Prečo aj. Na ich pôde a v ich domovoch sa už usadili iné rodiny. Pokrikovali za nimi Rus, Rusajda.
Zasľúbená zem
Z bardejovskej železničnej stanice odchádza vlak s vysťahovalcami a medzi nimi aj rodina Škurlovcov z Ladomirovej (okres Svidník). Mikuláš Škurla mal len osem rokov, keď odchádzali s rodičmi, dvoma bratmi a sestrou. Aj on sa tešil na neznáme dobrodružstvo v ďalekej zemi. "Brat Vasiľ v listoch varoval rodičov, aby nešli do Ruska. V tom čase bol v Amerike, kde odišiel s Ladomirským pravoslávnym bratstvom tunajšieho monastiera. Bolo to v roku 1944. Neskôr sa v USA stal metropolitom (arcibiskup) a prijal meno Lavr. Rodičia mu neverili a doplatili na svoju naivitu a negramotnosť. Rovnako ako mnohí iní."
Cieľová stanica bola Senkevičovka a keď sa poobzerali okolo seba, vytriezveli. Videli vojnou zničenú krajinu, mrzákov, hladných žobrákov a namiesto domov zemľanky. Prestali snívať, spievať piesne a prepadla ich panika. No cesta späť sa pevne zavrela na veľa rokov. Novým domovom optantov sa stala Volynská a Rovenská oblasť. Škurlovci sa usadili v dedine Čornij Lis vo Volynskej oblasti. "Dodnes si pamätám na mozoľnaté ruky mojich rodičov. Museli tvrdo pracovať v kolchoze za abstraktnú menu. Pracovné jednotky. Plat dostávali až v jeseni, alebo v zime. Môj otec zarobil v kolchoze dve vrecia zrna, čo bolo asi 200 rubľov v starej mene. V novej to bolo asi 200 korún. V lete sme ako deti museli pracovať v kolchoze aj my. Zbierali sme kok-sahyz. Ten sa potom sial do pôdy a z neho sa vyrábala naturálna guma. Hoci tomu hovorili budovanie socializmu, bol to otrokársky systém, v ktorom ľudský život nič neznamenal. Nehanbím sa povedať, že životnou filozofiou bolo vtedy heslo: Neukradneš - neprežiješ."
Aj dnes, keď sa Mikuláš vráti v myšlienkach do minulosti, má v očiach bolesť a akýsi neveriaci výraz. Akoby to ani nemohla byť pravda. Vracia sa k nociam, keď v kolchoze zbierali klasy, ktoré ostali za kombajnom, snopy slamy na kúrenie a iné zabudnuté plodiny. Hladovali. Len krava a malý záhumienok boli akousi istotou v núdzi. Ak, pravda, neprišli v noci Banderovci a iní "banditi", ktorí si vybavovali účty medzi sebou a popri tom rabovali aj v dedinách presídlencov. Nerozpakovali sa im vziať aj to málo, čo mali.
Učiteľ bol aj zdravotnou spojkou
S bratmi a sestrou chodili do školy, ktorú, mimochodom, v Čornom Lise postavili volynskí Česi. Chodili do nej deti zo širokého okolia. Samozrejme, peši a v tuhej zime, keď teploty klesli aj na -30 stupňov Celzia, to nebola žiadna zábava. Vystriedalo sa tam veľa učiteľov, ale Mikulášovi ostal v pamäti najmä jeden z nich. Bol to Ukrajinec Jakov Hryhorovič Čečerviak. Miloval deti, učil ich a zaslúžil sa aj o to, aby im do dediny zaviedli drôtový rozhlas. Keďže vlastnil motorku, často bol aj rýchlou zdravotníckou spojkou, keď niektoré z detí ochorelo. Detstvo však nikdy netrvá večne a po základnej škole sa rozutekali študovať každý svojou cestou. Väčšina ukončila stredné, ba aj vysoké školy. No nie všetci mali to šťastie. Mikuláš vyštudoval a pracoval v oblasti kultúry. Potom ho čakali ťažké vojenské roky. Dlhých 40 mesiacov vojenskej drezúry pri námorníctve. Bez jediného dňa dovolenky. Ako vojak slúžil v Rusku, Bielorusku, Lotyšsku, Estónsku, v Litve a na Kazachstane.
Sny o domove
Mladí snívali o domove a pokúšali sa ujsť. Nemnohým sa to podarilo. Tých, ktorých na hranici chytili, však čakalo väzenie, z ktorého sa za tvrdého stalinizmu nedalo uniknúť. Mnohí prežili vo väzení 10, 20 aj 25 rokov. KGB ich označila za špiónov, alebo rozvracačov ZSSR. Odmäk nastal až po smrti Stalina, za Chruščova. Rusíni cítili, že teraz prichádza ich šanca a vynaložili veľa úsilia, aby dostali povolenie vrátiť sa domov. Aj Mikuláš vtedy neúnavne pomáhal svojim rodákom písať žiadosti, vyplňovať množstvo tlačív. No vo vtedajšej byrokratickej mašinérii nič nebolo ľahké. Otec Michal Škurla napísal tri žiadosti a všetky boli odmietnuté bez udania dôvodu. Napokon im pomohol Rus, istý prokurátor, ktorý sa za nich prihovoril. Až potom dostali do rúk pasy a mohli sa vrátiť do Československa. Písal sa rok 1962. Celý ich majetok tvoril jeden batoh.
"Mladý Alexander Dubček prežil v ZSSR 17 rokov, ja o rok menej," dodáva. Spomenul si aj na svojho priateľa Vasiľa Husáka z Kapišovej (stále žije v Rusku vo Volgogradskej oblasti). "U jeho rodičov slúžil Vasiľ Biľak z Krajnej Bystrej. Pásol u nich kravy a chodil do školy v Kružľovej. Keď som bol v polovici 70-tych rokov navštíviť Vaskovu mamu, povedala mi, že ich Vasiľ Biľak, už ako vysoký stranícky funkcionár, navštívil a povozil ich aj s mužom na svojej limuzíne."
Na rodnej hrude
Tešili sa z návratu, hoci vedeli, že musia začať znova. Vrátili sa do Ladomirovej. Mikuláš pracoval naďalej v kultúre, presnejšie v svidníckom osvetovom stredisku, bol dopisovateľom pre denníky, týždenníky a občas pracoval aj pre rozhlas. Jedného dňa stretol svoju osudovú lásku. Ako? "Bolo to v Košiciach. Prišiel nahrávať rozhovor do rozhlasu a zapozerali sme sa do seba. Navždy," vraví so srdečným smiechom manželka Margaréta. Pracovala vtedy v redakcii časopisu Pionerska gazeta, keďže výborne ovládala spisovnú ukrajinčinu. Aj Margaréta žila vo vtedajšom ZSSR s rodičmi a sestrou dlhých 19 rokov. Dodnes nevie pochopiť, prečo jej otec Juraj Čura chcel odísť. Bol živnostník, mal svoje mäsiarstvo, dom v centre Svidníka. Nepochopila to dodnes, ale keďže pri odchode mala len 6 rokov, nemohla to ovplyvniť.
Skutočný domov
Život si s nimi zahral krutú hru. Možno aj preto si manželia Škurlovci dokázali byť pri budovaní spoločnej budúcnosti oporou. Odišli ako deti a vrátili sa dospelí. Mali na sebe tieň minulosti, ale aj priebojnosť, ktorá domácim Rusínom chýbala. Naučili sa spoliehať len na seba. Nebolo ľahké nájsť si bývanie, adekvátnu prácu a rýchlo sa naučiť úradný jazyk. Dokázali to však a spolu vychovali dve deti. Dcéru Ellu a syna Alexandra. V súčasnosti žijú opäť v Ladomirovej, v domčeku na rodičovskom pozemku a tešia sa z vnúčat. "Teraz sme skutočne doma. Spomienky na život v cudzine sú už minulosťou. Naučili sme sa byť skromnými a nebáť sa budúcnosti. K tomu sme viedli aj naše deti," vraví Margaréta. Nedá sa neveriť jej žiarivému pohľadu a energii, ktorú šíri okolo seba.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
