cestách zažili, ako aj to, či snívajú o nejakej krajine, kde by sa chceli pozrieť.

Spevák Robo KAZÍK: Radšej doma pri vinohrade

"Tým, že mám strašne veľa práce, počas ktorej strašne veľa cestujem nielen po Slovensku, najradšej oddychujem v mojich rodných Topolčiankach. Takže nie som cestovateľom a ani nemám cestovateľské sny. Preto svojmu priateľovi Jánovi Fifikovi, ktorý cestuje neustále, vôbec nezávidím. Veľmi rád si prečítam cestopisy, ale to mi stačí, mňa totiž vôbec neláka prežiť nejaké krkolomné zážitky na vlastnej koži. Maximálne ma dokážu uhovoriť na dovolenku k Jadranskému moru do chorvátskeho Zadaru, ale verte, že po dvoch týždňoch ma už doslova mrle žerú, ako sa mi cnie za domovom, za vinohradom a celým našim krásnym Slovenskom. Starám sa doma o niekoľko desiatok ovocných stromov, štyri menšie vinohrady, o vínnu pivnicu, ktorú som si vybudoval a dúfam, že mi raz pánboh dopraje, že v tej pivnici budem oddychovať a popíjať vínko nielen s mojom manželkou a dvoma synmi, ale aj s vnukmi a pravnukmi. Takže toto je môj sen, ale s cestovaním nemá nič spoločné. Aj keď musím povedať, že mám rád Zadar a najviac sa mi páči v Dubrovníku. Veď, koniec-koncov, drvivá väčšina mojich pesničiek pochádza z Chorvátska a celé to vymyslel ešte Ivan Krajíček, ktorý mi kedysi povedal: 'starý, ty vyzeráš, akoby si vypadol Juhoslovanovi z koča.' Ja neviem, ako to ten Ivan vedel, že budem mať u ľudí úspech s juhoslovanskými pesničkami prespievanými do slovenčiny, ale dnes som rád, že má pánbožko ľúbi, že ma nenechal zožrať tomu obrovskému bernardínovi, ktorý ma pohrýzol a hlavne, že ma ľudia majú radi, čoho dôkazom je aj moja nominácia v prvej päťke najobľúbenejších spevákov v ankete Zlatý Slávik, za čo všetkým ďakujem. Takže s cestovateľskými snami za mnou nechoďte, ja som skromný človek, stačí mi zdravíčko a môj vinohrad. Topolčianky, to sú moja najobľúbenejšia turistická destinácia."

Herec Jozef ADAMOVIČ: S batohom po Kanade

"Prešiel som síce tri štvrtiny sveta, ale toľko ako Janko Fifik určite nie. V Číne som nebol, a tá ma naozaj láka, pretože je staršia než všetko, čo som doteraz videl. Určite je staršia ako Madagaskar, kde sme točili Mórica Beňovského. Už som prestal snívať, zmieril som sa zo všetkým, celý život mi už prakticky prebehol. Teraz som dostal zlatý prsteň zo Slovenského národného divadla, kde som skončil, skončila mi zmluva na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Proste som už dôchodca, na odpis. (Smiech.) Študenti sú v štrajku, možno ešte budem učiť a všetko sa na dobré obráti. Cestovanie je u mňa spojené s prácou, niečo mám rozrobené v Prahe, niečo vo svete, ale neprezradím nič viac. Pretože u mňa to bolo vždy tak, že keď som to povedal dopredu, potom to nevyšlo. Celý život som si totiž niečo želal a vždy to bolo nejako inak. Takže všetko je tak, ako má byť a nie tak, ako som to chcel. (Smiech.) Keby som mohol, vrátil by som sa asi na každé miesto, ktoré som kedysi navštívil. Pred štyridsiatimi rokmi som bol v USA, aj v Južnej Amerike a teraz by ma určite zaujímalo, ako sa to zmenilo. Po revolúcii v '89 som prešiel Kanadu s batohom, prednášal som tam aj na univerzite, robil som aj v tamojšej televízii. Páčilo sa mi aj v Afrike, ktorú som prešiel celú, krásny je aj Madagaskar. Sú tam strašne zvláštne ženy, ani čierne, ani biele, niečo ako mulatky, ale tým, že tam ľudia žijú v úzkom prepojení s prírodou, lebo tam nie sú cesty, vyzerajú ako gazely. Nie sú ale veľmi vysoké, takže keď nás videli, tak sa pozerali, čo to za chlapi prišli. Chcel som si šplhnúť v angličtine, a tak keď sa ma opýtali, či sme my Slováci takí vysokí, ja som zahlásil: Áno, áno, my Slováci máme dlhých. Potom sme sa ich nevedeli zbaviť... (Smiech)"

Spisovateľ Ján FIFIK: Prejsť si škandináviu

"Po svete sa túlam už viac ako sedemnásť rokov. Samozrejme, najmä po krajinách Ázie, kde som zažil veru všeličo. Momentálne neuvažujem nad tým, žeby som niekam vycestoval, lebo mám práce nad hlavu. Spracúvam totiž podklady a poznatky, ktoré by mohli napomôcť slovenským cestovným agentúram pri záujme našincov o vycestovanie do Číny, na olympijské hry v roku 2008. Skutočne, prešiel som toho veľa, ale predsa len mám jeden veľký sen. A neuveríte, nemá s Áziou nič spoločné. Chcem poriadne spoznať severské krajiny. Aj keď dlhé roky žijem v Košiciach, pochádzam spod Tatier. Teraz máme tú veľkú kalamitu, ktorú považujem za obrovskú katastrofu. Takže, prebrázdiť krížom krážom a riadne si omrknúť škandinávske štáty považujem naozaj za jeden veľký a zatiaľ teda nesplnený cestovateľský sen. Čiže upresním, išlo by predovšetkým o Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko. A čo ma najviac interesuje a rád by som videl na vlastné oči? Vždy, keď navštívim nejakú krajinu, najviac ma zujímajú tamojší ľudia, ich spôsob života. Ale tiež architektúra, príroda, vlastne celkový pohľad. Tento scenár pri spoznávaní cudziny ma drží už celé roky. No a celkom v kútiku srdca, keď už hovoríme o snoch, považujem zaň aj Francúzsko. Krajinu mne veľmi blízku, ktorej sa vari nikdy nedokážem nabažiť. Od Loiry počnúc smerom na juh sa vždy nájde kopec krásnych miest, ktoré človeka dokážu nadchnúť. Myslím si o sebe, že som v duši stále romantik, a tak ma doslova fascinujú francúzske hrady a zámky. Ešte ako študent som niekoľkokrát bol na zámku Chambord a mám na tieto chvíle veľmi, veľmi dobré spomienky. A preto si ho rád, keď na to príde a bude dostatok času, pôjdem pozrieť ešte aspoň raz."

Moderátorka STV Danka ROHÁČOVÁ: V Rumunsku na horskej dráhe

"Po svete cestujem vlastne od mala. Predtým sme chodili s rodičmi na dovolenky najmä do Bulharska a Rumunska. Najviac sa mi pozdávalo Čierne more, no iné som vtedy ani nepoznala... (úsmev) Mám aj menej príjemné zážitky, viem, že v Rumunsku ma stále šialene štípali komáre. Chodili sme aj autobusom, či vlakom, najmä na Mamaiu. V Rumunsku som napríklad vôbec prvýkrát išla na horskej dráhe, čo je taký kamikadze kolotoč. Bola som taká malá, že ma ani nenapadlo, žeby som odtiaľ mohla vyletieť. Na Slovensku som bola úplne najvyššie na Rysoch, tá cesta tam ozaj bola veľmi pekná. Už horšie sa mi išlo na Kriváň, lebo stále len idete hore a koniec sa ani len nepribližuje. Vtedy som mala 15 rokov a mali sme perfektnú kondičku po týždni v Tatrách. Asi najďalej od Košíc som bola v Los Angeles. Priznám sa, trochu ma to mesto sklamalo, očakával som ho viac pompézne. V telke neustále ospevujú, aké je tam všetko veľké, je úplne obyčajné a malé. Myslím tým chodník Slávy, na ktorom sú otlačky dlaní tých najväčších celebrít, alebo o tom divadle, kde sa každoročne udeľuje filmový Oscar. Bola som aj v Hollywoode, kde sme navštívili tie Universal studios a teda poviem vám, že na mňa to zapôsobilo ako veľký gýč. Mojim najväčším cestovateľským snom je dostať sa do Južnej Afriky a pozrieť sa napríklad aj na to, ako spolunažívajú černosi a belosi. Viem, že tam v mori sú aj tie biele žraloky, ale to ma až tak nazuajíma. Prednejší by mi boli ľudia. S neobmedzeným rozpočtom by som sa išla pozrieť asi do Las Vegas. Zahrala by som si v kasínach s podmienkou, žeby som nemohla nič prehrať..." (úsmev)

Autor: ren, sam, jsv

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.