Whiskym, mihla sa ako moderátorka na Jojke a minulý mesiac zúročila svoje hudobné ambície v debutovom, prekvapivo vyzretom albume, nazvanom jednoducho - Dorota Nvotová. Dcéra herečky Anky Šiškovej a hudobníka Jara Filipa si napriek relatívne výhodnému zázemiu a rečiam, ktoré sa okolo nej víria, snaží raziť vlastnú cestu. A na rozdiel od rovesníkov, ktorých často poháňa len vzdor, má táto šikovná skladateľka v hlave o čosi viac. Veď posúďte sami.

Čo všetko je zašifrované v tvojom debute?

"Dobro aj zlo, chvíle pekné i zlé, veselé aj smutné. Tak, ako som svoj život prežívala, tak som ho postupne zachytávala. Toto je výsledok, moje mnohoročné zrkadlo. Na túto chvíľu som čakala strašne dlho. Som hrdá na to, že som sa aj napriek svojej lenivosti k nakrúteniu albumu napokon predsa len dokopala. Veľmi som sa totiž bála, že výsledok bude iný, ako moja pôvodná, veľmi konkrétna predstava. Napokon sa to podarilo, dokonca v niektorých prípadoch nad moje očakávania. Plne si za týmto CD stojím."

Hovoríš, že skladby na ňom vznikali celý tvoj život. Koľko rokov má najstaršia?

"Najstaršia má osem rokov. Vznikla, keď som mala asi štrnásť."

Ako sa dala dokopy konečná zostava, vďaka ktorej napokon album vznikol?

"Nechcela som hrať s nikým iným ako s kamarátmi. Lebo ono to potom v hudbe cítiť, či bola v štúdiu pohoda alebo nie. Vybrala som si ľudí, o ktorých som vedela, že by za mnou vždy stáli, v každej životnej situácii. Napríklad sestra Terezka, ktorá mi naspievala vokály, alebo náš starý rodinný priateľ Marián Varga. Dlhé roky sme boli susedia, dobre sme sa vzájomne poznali. Spomenula som si naňho pri jednej skladbe, kde by sa hodil, keďže dokáže na klavíri čarovať tak, ako to ja so svojím vekom a doterajšími skúsenosťami nedokážem."

Angažovala si aj svoju mamu Anku Šiškovú do úvodu prerobenej ľudovky...

"...to bolo náhodné. Priniesla mi obed do štúdia vo chvíli, keď sme nahrávali vokály do tejto skladby. Hovorím jej, veď ty si z Terchovej, hybaj za mikrofón a skús tam niečo zaujúkať."

Bolo ti odjakživa jasné, že tvoj život bude spätý s hudbou? Máš predsa aj iné aktivity ako herectvo či moderovanie...

"V hudbe som mala jasno vždy. Vedela som, že aj keď budem trpieť celoživotným neúspechom, bude to vždy len o hudbe. Aj keby som si mala len tak brnkať sama doma. Ale našťastie sa to teraz podarilo vydať. Sama som prekvapená, že vydavateľstvo prejavilo ochotu investovať do muziky, z ktorej je hneď jasné, že nebude valcovať popredné priečky hitparád. Na druhej strane ma poteší, keď to niekomu niečo povie, hoci o desať rokov. Radšej nech to ide pomaly, ale trvá dlhšie."

Tvoja hudba miestami pocitovo veľmi pripomína tvorbu Jara Filipa. Nelezie ti na nervy neustále porovnávanie s tvojim otcom?

"Lezie. Ale čo s tým narobím? Mne osobne sa nezdá, že by tam nejaká podobnosť bola. To musia objektívne posúdiť ľudia, ktorí poznajú mňa a majú napočúvanú aj jeho tvorbu."

Ty ju máš napočúvanú?

"Teraz už áno. Neviem povedať, či ma nejako ovplyvnila. Ja som takúto hudbu robila odjakživa. K Jarovej tvorbe som sa dostala až v nejakých šestnástich rokoch, keď už som sama našla svoj smer, ktorý som nemala potrebu meniť."

Súhlasíš s tým, že si v života mala aj kúsok šťastia? Dostali sa k tebe zaujímavé filmové role, moderátorský post, debutové CD ti vyšlo bez väčších problémov. Napriek mladému veku si sa slušne rozbehla...

"Táto predstava, ktorú má o mne bežný človek s bežným prístupom k informáciám, má i svoju odvrátenú tvár. Množstvo všetkých možných problémov s tým spätých a neúspechov, ktoré častokrát bolia viac ako radosť z úspechov. Aj keď som strašne vďačná Bohu za toto všetko, za tie príležitosti, za štyri filmy, ktoré mám vo svojom veku na konte, ja proste viem, že šťastie človeka nespočíva v tom, čo dokázal. Možno to pôsobí namyslene, no skúste vysvetliť nejakému neandertálcovi, aký to má zmysel? Keď sa vás opýta, čo ste v živote dokázali a vy mu poviete, no, vydal som CD. Ja sa na to pozerám práve takýmto pohľadom ufóna či černocha z buše, pre ktorého sú podstatné iné veci. Keby sa mi nejako podarilo v druhom človeku zachrániť trvalé hodnoty, to je pre mňa čin, to je šťastie! Ale toto, čo robím, je v podstate taký pseudoživot, nie život samotný. Preto sa aj snažím umenie robiť tak, aby sa v ňom život aspoň odrážal."

Ako si sa teda cítila, po tom všetkom, čo si teraz povedala, v pozícii moderátorky komerčnej hudobnej hitparády Top 10 JOJ, z ktorej si napokon i odišla?

"Brala som to ako prácu. Do žiadnej sa nesilím. Stojím si za všetkým, čo som urobila, aj preto si dávam pozor na to, čo robím. Ale odišla som z dôvodu, že sa moje predstavy o relácii začali rozchádzať s predstavami ľudí, ktorí ju vyrábali. Jednoducho sme sa nezhodli. Na jednej strane to chápem. Ľuďom treba dať to, čo chcú. Žiaľ, také je zrkadlo nášho národa. On chce uniformnú reláciu, ktorá bude taká istá, ako desať ďalších na ostatných televíznych staniciach, ktoré si prepneš. Možno som chcela priveľa, no aj tak som sa napokon rozhodla, že radšej budem žiť v ústraní (smiech)."

A si takto spokojná?

"S ústraním by som bola maximálne spokojná celý čas, keby mi nechýbal príjem (smiech). Ale niekedy nie je cena až taká vysoká, ako za ňu potom dodatočne zaplatíš."

Máš vôbec nejaké plány?

"Nemám. Na tomto svete je smiešne mať nejaké plány do budúcna. Človek nikdy nevie, čo sa ako vyvinie a kedy sa čo poserie. Načo plánovať? Aby všetka energia vyšla aj tak navnivoč?"

Do čoho pôjde tvoja energia najbližšie?

"Rada by som, keby sa moje CD dostalo k ľuďom, ktorí ho majú počuť. Nechcem to siliť, viem, že je zvykom robiť pri vydaní promošnúru a sériu koncertov. V mojom prípade mi to pripadá blbé, keď nikto nevie, čo vlastne robím za hudbu. Radšej si počkám, kým si ju ľudia napočúvajú a keď postupne zistím, že sú na ňu odozvy a chcú ju počuť naživo, veľmi rada nejaké koncerty urobím. Ale nestojím o päť nadšencov pod pódiom, ktorí sú zvedaví na 'spievajúcu moderátorku'."

Uspokojuje ťa poslucháčsky tunajšia hudobná scéna?

"Ani veľmi nie. Nájdu sa síce svetlé body, naposledy jedna bratislavská undergroundová skupina, ktorá si stále nevie nájsť vydavateľa a volá sa Živé kvety. Potešil ma Kontrafakt, Payácov mám rada, Zónu A... Sem tam sa niečo nájde, ale je to bieda. Aj som nad tým rozmýšľala, či situácia v rádiách a televíziách, ktoré hrajú strašné hovadiny, je naozaj spôsobená tým, že to ľudia chcú. Lebo to je ako so sliepkou a vajcom. Ľudia by možno chceli aj niečo iné, keby sme im niečo iné ponúkli. Toto však majú v moci ľudia, ktorí spravidla idú len po tom, čo je osvedčené. Neskúšajú možno lepšie možnosti, z ktorých by sa tešilo širšie zázemie ľudí, lebo to by už bol pre nich risk."

Ktorý z nakrútených filmov si najviac ceníš?

"Určite Děvčátko, ktoré bolo pre mňa asi najosobnejšou snímkou. Režisér a zároveň scenárista tohto filmu mi vtisol do ruky scenár, že prečítaj si ho a povedz, čo by si zmenila. To pre mňa veľa znamenalo, lebo viem, ako scenáristi dokážu tvrdohlavo bazírovať čo len na jednej svojej vete. Skôr, ako vôbec došlo k hereckým skúškam, sedela som nad scenárom a vymýšľala, čo by som tam dala zo svojho života. Bola to veľmi príjemná robota. Nie prípad, že prídi, zahraj, vezmi honorár a vypadni. Bolo to o skutočnej spolupráci, čo sa v podstate nakoniec i odzrkadlilo na dobrých ohlasoch."

Na čom momentálne pracuješ?

"Komponujem scénickú hudbu do divadla pánovi Lasicovi k predstaveniu, ktoré režíruje môj nevlastný brat Kubo Nvota. Volá sa Iluzionisti. S tým sa teraz mordujem."

Hráš na klavíri a saxofóne, popri tom spievaš, plánuješ sa v speve zdokonaľovať?

"Ja viem, že by sa zišlo, no veľmi sa mi do toho nechce (smiech). Ja mám hlavne problém s uzlíkmi na hlasivkách, ktoré mi zostali ako následok neustáleho žúrovania a psychickej a fyzickej námahy počas nakrúcania filmu Orbis Pictus. Sú neškodné a dajú sa odstrániť operačným zákrokom, ktorý však odmietam. Najhoršie, čo sa mi môže stať, je, že odrazu stratím hlas. To sa zatiaľ nedeje, tak som v pohode, akurát som stále zachrípnutá, mám hrubý hlas a rozsah asi jednu oktávu. Preto je zdokonaľovanie sa v speve v mojom prípade značne technický obmedzené."

Máš ešte nejakú inú vášeň okrem hudby a papiernictiev, kde vraj míňaš peniaze najradšej?

"Mám, lásku. Nech to znie akokoľvek pateticky. V tejto oblasti sa dokážem realizovať a uspokojuje všetky moje požiadavky, keď potrebujem vypnúť alebo zapnúť. Toto u mňa funguje, a to mi stačí."

S Whiskym ste spolu takmer tri roky. Odporúčaš manželstvo v čase, keď sa o tejto inštitúcii stále viac hovorí len ako o formalite?

"Však to aj je len formálny papier! Nedávam tomu väčší význam. A nemôžem niečo niekomu odporúčať, keď jeho život je iný ako môj. V mojom prípade to bolo na mieste. Nepochopený humor je pre mňa ten najlepší. To, ako všetci vraveli, že nám to nevyjde, mi už vtedy bolo na smiech. Dnes si môžem dovoliť smiať sa verejne."

Ako ťa nepoznáme?

"Som dosť zbrklá, mám rada zmenu a veľmi rýchlo ma vie čokoľvek uchvátiť. Dokážem veci ťahať takmer do konca, no keď ten záver v diaľke zbadám, tak sa otočím a idem opačne. Niekam, kde ma zaujme niečo iné. Keď som mala desať rokov, bola som indiánka. Dokázala som indiánsku históriu študovať donekonečna. Mala som všetky mapy, ovládala som indiánske osídlenia, kmene, čo ktoré jedli a prečo a tak. Potom ma uchvátilo reagge, tak som si spravila dredy a dodnes počúvam Boba Marleyho. Postupne sa puberta zo mňa vytráca, no ešte nie úplne. Stále ju pociťujem, stále sa uchvacujem vecami, ktoré potom niekedy na druhý deň oľutujem."

Napriek relatívne mladému veku pôsobíš veľmi stabilizovane, v zásadných veciach máš jasno, dokážeš premieňať svoje ideály. Čím to je?

"Už ma stretli také facky, že sa mi ťažko predstavuje, že by mohlo prísť niečo ešte horšie. Jasné, môžem ťažko ochorieť, môže mi spadnúť tehla na hlavu, čokoľvek, ale mám na to stále myslieť?"

Zažila si vôbec niekedy civilný život bežného, zamestnaného človeka?

"Jasné. Pracovala som deväť mesiacov ako referentka na sekcii medzinárodnej spolupráce na ministerstve kultúry. Prvý mesiac som nosila kostýmy, potom som sa na to vykašľala a behala som tam v gatiach. Bavilo ma to. Vláčila som rôzne papiere, ktoré sa podpisovali, kopírovali, zatriedili do šanónov a dvíhala som telefóny. Potom ma zobrali do Děvčátka, čo bola práca na dva mesiace, tak som radšej dala výpoveď. No a potom sa to celé začalo odvíjať úplne iným smerom."

Pôsobíš ako veľmi nenáročný človek. Žijeme však v konzumnej dobe, čo z nej by ti v živote chýbalo?

"Teplo v zime. Nedať si teplú vaňu, keď je vonku kosa. Bez elektriky som už skúsila žiť, dá sa to aj bez tečúcej vody, dokonca to niekedy i zámerne vyhľadávam. Skúsila som žiť aj bez mobilu a bez auta a nič sa nestalo. Ale tá strecha nad hlavou je fasa vec."

Čo robíš, keď máš čierny deň?

"Ja mám depresie celý život. Ráno vstanem, pozriem z okna a bojujem s myšlienkou, že ma nikto nemá rád. Preto žijem zo dňa na deň. Počkám si na to, čo príde."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.