na stránke www.upn.gov.sk v kategórii A. Keďže vo veľkých stranách sa usadzuje taká móda, že vrchnosť si v regionálnych záležitostiach umýva ruky a ešte sa vystatuje tým, že v rámci demokracie rozhodujú regionálne filiálky, politický odkaz toho, ako sa košické "elity" k veci postavili, nie je nosný. Viacmenej platí, že verejný tlak je v provincii (s odpustením za výraz, ale sedí) nepomerne menší než v politike centrálnej, takže víťazí taktika, že ak nejaký průser čas nezahladí, tak to už musí byť aspoň vražda. Veru tak - všetkých 5 či koľko košických samosprávnych lustrátov nevyvolalo desatinu toho veselia, ktoré sa strhlo okolo štátneho tajomníka Hurného.
Paradoxne, prvý na vine ani nie je sám delikvent z ministerstva výstavby. To, čo si dovolil na tému Hurný predseda vlády Dzurinda, je najväčšia arogancia z jeho strany, azda odkedy je v politike. Porovnanie možno znesie pár prípadov, keď verejne zapieral nos medzi očami, napr. v kauzách podplácanie novinárov, zbrane v Iraku, skupinka. Jeho stanoviská v kauze Hurného však obracia až do neznesiteľnosti morálna rovina. Nejde už ani o to, či SDKÚ strpí alebo nestrpí vo svojich službách na vysokých postoch tzv. eštebákov ("tzv". je v poriadku, ukážeme si na konci). Hlbší a celkom zásadný problém je v politickom vyhlásení, že "SDKÚ sa zväzkami ŠtB nebude zaoberať".
To totiž už nie je o jednej konkrétnej osobe, ktorá zlyhala-nezlyhala, ale o princípe; premiér slovenskej vlády tým zovšeobecnil tzv. princíp hrubej čiary ako svoju novú doktrínu. Dzurinda povedal vlastne toto: Minulosť mojich ľudí, ich morálna integrita a vhodnosť ma nezaujíma. Paušálne a plošne, nech bol, kto bol, čím bol. On nebude skúmať zväzky, ani kto čo robil v minulosti - jeho vec. Toto je dramatický posun v ideológii SDKÚ, čím sa strana posúva kdesi na platformu Smeru a jeho myšlienkových satelitov; všeobecne totiž platí, že strany hlásiace sa k pravici deklaratórne nespochybňujú morálnu neprijateľnosť angažmán v represívnych zložkách totalitného režimu. Problém mali vždy až s činmi - viď prístup k lustračnému zákonu na Slovensku. Teraz prišiel Dzurinda s "inováciou" - spolupráca s ŠtB je nezaujímavá aj verbálne.
Kým mala SDKÚ na najvyšších poschodiach politiky iba Kukana (a prijala Banáša), mohli vždy povedať, že zásady sú zásady a popri nich sú výnimky. Veď skoro každý pozná nejakého "dobrého komunistu" resp. "dobrého eštebáka". Cez Hurného ale teraz Dzurinda s prezídiom oznámili všeobecné premlčanie, generálny pardon. Hlavná je "odborná zdatnosť", ostatné je vzduch a "etický problém tých, ktorých sa zverejnenie dotýka". Strany, ktoré týchto ľudí nominujú, sú mimo obliga. To odkázal svojím postojom k Hurnému premiér Dzurinda.
Komunikačná arogancia, ktorú premiér ventiluje pri otázkach smerujúcich na Hurného, je už iba farbistou ilustráciou. Odovedať novinárovi, ktorý začína otázku "myslím si, (...)", že "ja oceňujem, že vy myslíte (...)", je arogancia kolosálneho stupňa. Dzurindu neospravedlňuje už ani jeho paranoja, ktorú prejavuje (spolu s Miklošom a naposledy i Kaníkom) opakovanými narážkami na akési mediálne sprisahanie, ktorého cieľom je priviesť SDKÚ do opozície...
Kauza lustrátov pritom nie je lineárna. Morálne tribunály nad ľuďmi, ktorí sa našli v registroch na webe, nepatria do verejnej diskusie. Legitímne a správne je požadovať, aby odišli z funkcií. To sú dve veci, ktoré sa musia prisne rozlišovať. Prípadne, ak sa cítia čistí, verejne ukázali osobné zväzky. (Hurného sme už videli - mal by odstúpiť.) Smiešne a trápne je ale v spoločnosti, ktorá komunistov "volila" 99,99 percenta hlasov, a v ktorej nebolo temer rodiny, kde by nebol člen tejto strany, páliť na morálnych hraniciach ľudí, ktorých podiel na udržiavaní totality bol rádovo nižší ako dôstojníkov ŠtB a samotných komunistov, ktorým prichádzali ich hlásenia každé ráno na stôl. Výskyt mena v registri zväzkov ešte nie je dôkazom udávania ani morálneho poklesku. Hovorí "len" toľko, že dotyčný čosi podpísal. Existujú napríklad príbehy, keď prvá vec, ktorú zverbovaný urobil, bolo, že svoj "záväzok" oznámil kamarátom a známym, s ktorými potom spoločne zostavovali hlásenia, s ktorými na ŠtB chodil. To boli možno dve percentá, možno tri... Ale boli. O tom, ako hlboko sa niekto s ŠtB zaplietol, registre zväzkov na webe nevypovedajú zhola nič; koho zaujíma pravda, nech sa páči do osobných zväzkov. Pravicová strana by akurát mala svojho lustráta tlačiť ku "coming outu" povinne.
Premiér Dzurinda rysuje miesto toho hrubé čiary, ktoré stierajú všetky rozdiely a rozmazávajú hranice dobra a zla. Kto sme si, čo sme si, hlavne že sme Slováci... Zostáva otázka, prečo hlasovali poslanci SDKÚ (vtedy ešte v tričkách SDK) za zákon o Ústave pamäti národa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
