storočia. Stal sa ním podľa predpokladov Jozef Lohyňa - bronzový medailista z OH v Soule a majster sveta z MS v roku 1990 v Japonsku. Štyridsaťjedenročný voľnoštýliar (nar. 13. apríla 1963) sa na medzinárodných žinenkách pohyboval od roku 1983 až do OH v Atlante v roku 1996 (4. miesto). Pri svojom krátkom návrate v roku 1998 získal v domácom prostredí v Bratislave svoju štvrtú bronzovú medailu na ME. Okrem toho má vo svojej zbierke striebro z MS 1991 a bronz z MS 1986. V súčasnosti ešte stále aktívne súťaží v nemeckej bundeslige sa družstvo Hösbach.
Očakávali ste toto ocenenie, alebo vás nebodaj prekvapilo?
"Samozrejme, počas mojej kariéry som dosiahol určité úspechy, ktoré má predurčovali na to, aby som toto ocenenie dostal, takže až také prekvapenie to nebolo."
Uvedomujete si už veľkosť tohto ocenenia, alebo až postupne budete vnímať jeho hodnotu. Predsa len už budete navždy zapísaný. Aj keď sa o sto rokov bude vyhlasovať ďalší zápasník, opäť sa spomenie vaše meno...
"Pre zápasenie som urobil veľmi veľa. nielen svojimi úspechmi a výsledkami, ale aj ako persóna. V zahraničí ma ľudia veľmi kladne vnímajú. Pochopiteľne, ľudia rešpektujú prvý voľnoštýliarsky titul majstra sveta pre Slovensko, úspechy na olympiádach a ďalšie výsledky na svetových podujatiach, ktoré som dosiahol. Netreba však zabúdať na našich predchodcov-priekopníkov, ako Athanasov či Herda, ktorí nám šľapali cestičku. Som veľmi rád, že sa mi podarilo nadviazať na ich úspechy a že sa mi na Slovensko podarilo priniesť titul majstra sveta, ktorý tiež vyšperkoval oslavy storočnice zápasenia na Slovensku."
Hoci ste viac-menej očakávali toto ocenenie, zdalo sa nám, ako by ste svoju reč na pódiu hovorili pohnutým hlasom...
"Určite. Spomienky človeka vedia rozhýbať vo všetkých smeroch. Niečo sme pri tom zápasení prežili, takže človek to aj tak berie."
Aké pocity ste prežívali, keď ste sa počas videoprojekcie pozerali na svoje najlepšie predstavenia na žinenke? A ako ste vnímali záverečný potlesk celej sály postajačky, či ak chcete standing ovation?
"Spomienky sú vždy pekné, najmä ak človek niečo dosiahol vo svojej kariére. Stále sa na tieto zábery dobre pozerá. Samozrejme, mohli byť aj lepšie, ale v danej chvíli, sme v rámci našich možností urobili maximum. Za to patrí poďakovanie všetkým ľuďom, ktorí sa okolo mňa pohybovali - od sparingpartnerov až po trénerov. Mal som veľkú výhodu, že som mohol cestovať po svete a učiť sa od tých najlepších, ktorí žili zápasením celé dni. Mne tieto stretnutia dodávali silu a motiváciu do budúcnosti, aby som poznatky neskôr zúročil do úspešných výsledkov. Potlesk ma veľmi hrial."
Ako ste vnímali zmeny, ktoré sa udiali na Slovenskom zápasníckom zväze?
"Skôr tak ´s povzdáli´, ako sa hovorí. Vo zväze od olympiády v Sydney štyri roky nič nerobím, som mimo zápasenia na Slovensku. Súťažim len v Nemecku. Okrajovo som si to registroval. Tiež ma oslovili, aby som kandidoval za predsedu. Mám však rozbehnuté podnikateľské aktivity, ktoré v danej situácii nemôžem opustiť."
Nie je to trochu choré, že zápasník Slovenska je vo svojej krajine na periférii záujmu?
"Žiaľ. Nie je to však otázka pre mňa..."
Myslíte si, že teraz dôjde k zmene. Podľa zákulisných šuškánd, by vás nové predsedníctvo SZZ na čele s predsedom Miroslavom Luberdom, rado oslovilo na spoluprácu. Boli by ste naklonení tejto myšlienke, alebo ste naozaj tak podnikateľsky zaneprázdnený, že nateraz do neprichádza do úvahy?
"Momentálne som naozaj dosť vyťažený. V prvom rade si musím dať do poriadku svoje veci. Uvidíme, čas ukáže, ako by som mohol zasiahnuť do diania v slovenskom zápasení."
Napriek vášmu veku stále súťažíte v bundeslige...
"Súťažim v družstve, s ktorým sme tri roky zápasili v II. bundeslige. Postúpili sme do najvyššej súťaže. Potvrdil som predstaviteľom, že túto sezónu aešte potiahnem. Je pravda, že na I. bundesligu sa musí viac trénovať. Žiaľ, štyri roky som mimo žinienky, bez tréningov a prakticky sa v kondícii udržiavam len hokejom. Cítim tréningový deficit. Na II. ligu to ešte stačilo, na najvyššiu už nie. Navyše ma ešte zradilo aj koleno. Aj tak však súperi majú čo robiť."
Ako vás berú v bundeslige? Ako vnímajú vaše medzinárodné úspechy?
"Každý by to asi musel zažiť na svojej koži. V Nemecku mám vybudované výborné postavenie. Veľmi si vážia, čo som dosiahol."
Na soulskú skrivodlivosť nezabudol, stále ho škrie
Napriek tomu, že J. Lohyňa bol extratrieda vo svojej dobe, len raz sa mu podarilo na najvýznamnejších seniorských akciách vystúpiť na najvyšší stupeň. Bolo to v roku 1990 v Japonsku na majstrovstvách sveta. Paradoxne, na európskom šampionáte mu vždy chýbal iba krok k zlatu. To isté sa dá povedať i o olympijských hrách. Veď v roku 1988 bol v Soule naozaj iba krôčik od zlata. Diplomacia však zohrala svoje a preferovanie domácich borcov bolo až veľmi očividné. Nečudo, že sa po tomto olympijskom sviatku zdvihla veľká vlna nevôle na dpraktikami rozhodcov, ktoré v zápasení či boce nemali nič spoločné s fair-play. Doplatil na to i Jozef Lohyňa, ktorý prehral s domácim borcom Myung-Woo Hanom 1:2. Celý svet vtedy videl, ako rozhodcovia neustále prerušovali zápas a prakticky nepúšťali nášho borca do chvatov. "Ešte aj po rokoch ma škrie táto olympiáda, lebo človek si povie, ako blízko bol k zlatu. Život však ide ďalej, sú tu ďalšie životné cesty. Tak sa aj ja na to pozerám. Na druhej strane splnil som si aspoň ďalší cieľ - stal som sa majstrom sveta a mohol som tak konečne počuť štátnu hymnu. Tlačili sa mi slzy do očí, že som svoj olym dosiahol," vrátil sa k svojmu úspešnému vystúpeniu na olympiáde J. Lohyňa. Mimochodom, pol roka pred OH 1988 zdolal toho istého Hana z Kórei na jednom z turnajov 12:0 do minúty! Han si naozaj svoju dávku šťastia vyčerpal na OH za celý život, pretože vo finále vyhral prakticky bez boja pre zranenie súpera...
Vizitka úspechov Jozefa LOHYŇU:
OH: 1988 - 3. miesto, 1992 - 5. miesto, 1996 - 4. miesto
MS: 1986 - 3. miesto, 1989 - 5. miesto, 1990 - 1. miesto, 1991 - 2. miesto, 1994 - 4. miesto, 1996 - 6. miesto
ME: 1986 - 3. miesto, 1987 - 3. miesto, 1988 - 5. miesto, 1989 - 2. miesto, 1994 - 3. miesto, 1995 - 4. miesto, 1998 - 3. miesto.
