že sa musím osamostatniť. Po všetkých stránkach, teda aj finančnej, aby som nezaťažoval rodinný rozpočet. Preto som sa rozhodol pre Vojenskú akadémiu Antonína Zápotockého v Brne. Ponúkali komplet servis," spomína Ing. Ondáš, ktorý sa ešte v hlbokom socializme rozhodol študovať informatiku. Vtedy však o dnešných počítačoch nik nechyroval, existovali len tzv. "sálovky". Armáda však potrebovala odborníkov.
"Obliekol som si zelenú uniformu a zvykol na vojenský režim. Kto sa chcel v tom čase učiť, mohol, zvyšok bola potreba prispôsobenia. Podpísal som teda záväzok na desať rokov, hoci neskôr nám núkali možnosť stať sa profesionálnym vojakom. Vadilo mi, že by som sa zaviazal na celý život. Tým pádom by som sa do budúcnosti pripravil o možnosť vyskúšať si i niečo iné a možno zaujímavejšie."
Po ukončení štúdia ho povýšili na poručíka. Päť rokov strávil pri 1. stíhacej leteckej divízii v Bechyni, následne sa mu splnila túžba vrátiť sa do Košíc. V novembri 1988 prestúpil na Krajskú vojenskú správu v Košiciach, ako odborník na informatiku.
"Pôsobil som vo funkcii náčelníka výpočtového miesta a po odbornej línii som riadil okresné vojenské správy (OVS) východoslovenského regiónu. Realizoval sa zber dát, vytvárali sa databázy záloh, armáda potrebovala informácie o každom občanovi, ktorý podliehal brannej povinnosti. Takmer nik sa jej nevyhýbal, nie ako teraz, hoci aj vtedy sa špekulanti našli."
Do rozdelenia spoločného štátu bola vykonaná prvá etapa decentralizácie informačného systému OVS. Po vzniku samostatného štátu začal proces budovania slovenskej armády. Súviseli s tým i určité problémy pri riešení automatizácie velenia a informatiky.
"Do riešenia týchto problémov som sa aktívne zapojil. Inicioval som vytvorenie vývojového a realizačného tímu, ktorý následne realizoval druhú etapu decentralizácie informačného systému v podmienkach OVS."
V roku 2001 z armády odišiel, aby sa k nej opäť o krátky čas vrátil. Ale už ako civilný zamestnanec. Netušil však ešte, že ho v živote čakajú ťažké chvíle a darovaním časti seba zachráni bratovi to najcennejšie.
"Brat pracoval v hutníckej prevádzke, kde boli mimoriadne náročné pracovné podmienky. V roku 1999 sa u neho začali prejavovať prvé príznaky zdravotných problémov. Náhle mu prestali fungovať obe obličky, zrejme sa pod to podpísalo aj pracovné prostredie. Boli tam vysoké nároky na pitný režim, ktorý však nebol dostatočný. Organizmus sa teda dehydroval a spustilo sa to. Spočiatku brat nevedel, čo sa deje a príčinu lekári stanovili, až keď mu obe obličky odumreli. V Krompachoch mu urobili vyšetrenie krvi a okamžite ho poslali do Košíc. Tu s definitívnou platnosťou stanovili, že sú obličky nefunkčné," vysvetľuje J. Ondáš a dodáva, že brat bol vtedy v produktívnom veku a musel sa starať o dve deti.
"Nemal to ľahké, chodieval na dialýzu trikrát do týždňa a trávil tam počas čistenia krvi aj päť hodín. Krv sa nedala celkom vyčistiť a brat dostával sekundárne nemoci. Svrbelo ho celé telo, dostával záchvaty. Stav sa neustále zhoršoval."
Jedinou možnosťou bola transplantácia obličiek, ale bolo potrebné rýchlo konať.
"Začal som teda uvažovať, hoci som nevedel, či budem vhodný darca. Chodieval som na vyšetrenia do Fakultnej nemocnice s poliklinikou. Tie sa vykonávajú veľmi prísne a po odbornej stránke sú veľmi náročné. Nakoniec sa zistilo, že som zdravý a tým pádom vhodný na darovanie orgánu..."
Ján Ondáš sa teda rozhodol. Spočiatku mal zmiešané pocity, zaujímal sa, aké riziko podstupuje. Stratiť jednu obličku nie je len tak.
"Človek s jednou obličkou môže fungovať, a to bolo hlavné," spomína darca a dodáva, že vojenčina mala čiastočne vplyv na jeho rozhodovanie.
"Určite, človek sa naučil disciplíne a priamemu konaniu. Aj napriek tomu to nebolo ľahké. Manželka to ťažko niesla, bála sa, aby sa mi niečo nestalo. Počas Vianoc som zvádzal vnútorný boj. Som veriaci človek a povedal som si, že ak sa Kristus obetoval za ľudí, aj ja urobím niečo pre brata."
Až prišiel osudný deň, operácia sa robila v Banskej Bystrici, pretože takéto veci v Košiciach v polovici roka 2002 ešte nerobili.
"Tesne pred operáciou to už bolo jednoduché. Ráno mi dali sedatívum a išlo sa na to. Vnímal som, že ma priviedli na sál, položili na operačný stôl a nad sebou som videl sedem svetiel. Povedal som si, že je to šťastné číslo. Samotný priebeh zákroku som nevnímal a prebudil som sa až popoludní okolo štvrtej hodiny. Následné zotavovanie a rekonvalescencia prebehli bez problémov. Osem dní po operácii mi vybrali stehy, sadol som do auta a odišiel k svokrovcom na východ. Šoféroval som sám. Brat to však mal oveľa ťažšie, v nemocnici sa zdržal, ale oblička začala fungovať. Odvtedy nechodí na dialýzu."
Liečebný proces prebehol v poriadku, J. Ondáš chodieva na kontroly k lekárovi dvakrát v roku, jeho brat každý mesiac.
"Mám síce zakázanú nadmernú fyzickú námahu a prestal som hrať futbal, ako aj iné rizikové športy. Ináč žiadne problémy nepociťujem, nevnímam, že by som bol nejakým spôsobom obmedzovaný. Môj cieľ, teda rozhodnutie ísť na operáciu, sa naplnil. Išlo o to, aby deti nezostali bez otca, a to sa podarilo. Kvalita bratovho života sa výrazne zvýšila, on sám bol rád, že som sa obetoval a náš vzťah je odvtedy oveľa hlbší."
Prekvapenie však prišlo až na záver. Hoci mal brat J. Ondáša dve deti, akonáhle mu zlyhali obličky, ostal neplodným. To trvalo niekoľko rokov. Po úspešnej operácii sa však plodnosť v dôsledku vyčistenia organizmu a výrazného zlepšenia zdravotného stavu vrátila.
"On si to neuvedomil, a tak sa stalo, že švagriná otehotnela. Narodilo sa im tretie dieťa, malá Miriam, ktorá má teraz 16 mesiacov. Je zdravá, deti majú otca i súrodenca, tak si myslím, že všetko dopadlo OK. V podstate som rád aj kvôli tomu, že ak sa mu podarilo splodiť dieťa s mojou obličkou, je Miriam istým spôsobom aj moja."
Šťastný je aj Jánov brat Miroslav, ktorému bratova oblička zachránila život.
"Mám super brata, urobil gesto, ktoré by každý zrejme nezvládol. Keď som tak nad tým rozmýšľal, určite by som pre neho urobil to isté," hovorí muž, ktorý je momentálne na materskej dovolenke.
"Obličkou mi daroval aj plodnosť a manželka nečakane otehotnela. Máme krásnu dcérku Miriam, o ktorú sa teraz starám. Manželka pracuje, ináč by sme nevyžili. Ale poviem vám, je to fuška a s dieťaťom by mala byť mama do troch rokov doma. Mám vyrobené ruky a zaväzovať tie malé šnúrky, to vám je lapália," vraví Miroslav.
Pred operáciou, ale aj po nej, sa o zdravotný stav bratov stará MUDr. Ľuboslav Beňa z transplantačného oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Košiciach.
"Transplantácie obličiek od žijúceho, príbuzného darcu sú u nás v porovnaní s transplantáciami obličiek od mŕtvych darcov oveľa menej časté, hoci ich počt stále narastá. V tomto smere sa Slovensko dostáva na úroveň medicínsky vyspelých krajín. V našom transplantačnom centre dlhodobo sledujeme viacero párov po úspešnom darovaní, či transplantácii obličky. Všetko sú to blízki príbuzní, buď súrodenci, alebo rodič s dieťaťom. Z etického hľadiska je darovanie obličky vysoko humánnym činom, z hľadiska medicínskeho znamená život s jednou obličkou minimálne riziko pre darcu a návrat do normálneho života pre príjemcu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
