Pomocnú ruku jej podala Jiřina Jirásková, riaditeľka Divadla na Vinohradoch. Teraz je kmeňovou členkou tohto súboru. Jej herectvo ocenila kritika viacerými titulmi. Za rolu Emilie Marty v hre Vec Makropulos získala v roku 1996 Národnú cenu. Nedávno sa predstavila v Košiciach v hre Richarda Baera Smíšené (Po) city v rámci Českých dní 2004. S kolegom Petrom Kostkom dokonale uchopili zamilovanú romancu ľudí v strednom veku. Hoci ide o agentúrne predstavenie, vypredáva hľadiská po celých Čechách. A v Thálii sa tlieskalo postojačky. Síce trochu unavená po náročnom dvojhodinovom koncerte, Jana Hlaváčová nezabudla na sľúbený rozhovor.
Hru Smíšené (po) city, s ktorou ste hosťovali v Košiciach, režíroval váš muž Luděk Munzar. Aká bola táto spolupráca?
- Pracovalo sa nám výborne. Ja mu totiž verím, lebo je profesionál a zdieľam jeho názory na divadlo, jeho vkus. Všetci sme boli radi, že s nami robí. Pretože je jeden z mála ľudí, ktorí s hercami nemanipulujú. Samozrejme, všetko to vie vymyslieť, ale robí to prostredníctvom herca, čo už dnes máloktorý režisér dokáže.
Máte teraz angažmán vo Vinohradskom divadle, na začiatku deväťdesiatych rokov ste spolu s veľkou časťou vašej generácie hercov, boli medzi nimi váš muž, ale aj Petr Kostka, opustili scénu Národného divadla. Hrali ste istý čas iba na voľnej nohe. Čo ste vtedy prežívali?
- Keď som odišla z Národného divadla, nečakala som, že sa o mňa niekto postará. Alebo, že ma bude obsadzovať. Vedela som, že ak sa chcem uživiť, musím sa postarať o seba sama. Takže sme spočiatku brázdili s takýmito agentúrnymi predstaveniami Čechy, vyberali sme si kvalitné hry, kvalitné obsadenie. Ako keď sme hrali v Národnom divadle. Je to úžasné v tom, že si sami vyberieme hru, režiséra, obsadenie a ľudí, s ktorými chceme robiť. Pretože, keď sa takto presúvate, je dôležité zloženie celej partie. Musia to byť spoľahliví ľudia. Nie alkoholici, ani narkomani. Chcem, aby to boli vždy predovšetkým kvalitní herci. Aby to malo úroveň. Takže sme istým spôsobom úžasne slobodní.
Pomohol vám tento kočovný spôsob preklenúť sklamanie po odchode z Národného divadla?
- Pre kočovanie ma ešte po zamatovej revolúcii prehovorila Lucia Zedníčková. Takže vlastne nešlo o reakciu na môj odchod z divadla. Rada skúšam niečo nové. A ponuka zahrať si s mladými a mladšími kolegami sa mi páčila. Človeka v rokoch, najmä ženu, poteší záujem a dôvera mladých. Vo štvorici s René Přibilom, Luciou Zedníčkovou, Alexejom Pyškom a neskôr s Janom Šťastným naštudovali sme komornú hru Leonarda Gersheho Aj motýle sú voľné. Až dodatočne som toto ocenila ešte viac, keď som po odchode z Národného divadla ostala visieť vo vzduchu. Mala som okolo seba práve Motýľov. A po 130 reprízach sme skúsili ďalšiu hru, bolo to Pobrežie Edwarda Albeeho a pridal sa k nám aj Petr Kostka. Bol to dobrý pocit mať túto prácu, keď som nevedela, kadiaľ ďalej. Hrať vonku je obrovský tréning. Raz si vo veľkej sále, potom zas v takom malilinkom priestore, že sa ani nedá nazvať komorný. Zakaždým niečo iné a stále je treba sa tomu prispôsobiť. Robí mi však dobre, keď ma má divák ako na dlani, že si vo mne číta ako v knihe. Vyslovene si to vychutnávam. Môžem používať normálne civilnejšie herectvo a nemusím ho pretavovať do obrovského priestoru.
Aké je zájazdové publikum?
- Ľudia sú veľmi vďační a sú fantastickí. Človeka to naplní niečím pekným. Iba tie kilometre sú namáhavé. Kočovanie je náročné, ale i poučné, zaujímavé a dosť často nám prináša veľkú radosť z publika. Chodíme väčšinou autami. Ale pretože sme napríklad včera večer mali ešte s Petrom Kostkom dve predstavenia vo Vinohradskom divadle, pricestovali sme vlakom. Chalani by kvôli nám museli ísť celú noc, tak oni šli ráno bez nás.
Svedčí vám to s Petrom Kostkom na javisku. Nežiarli váš muž?
- Nežiarli. Viete, že mi práve hovorili v našej agentúre: Usporiadatelia vás už niekde s Kostkou dokopy nechcú. Pýtala som sa: Čo to sú za usporiadatelia, veď predsa dôležitý je výsledok predstavenia. Sme už vraj ako dvojica príliš stála. Ale my sa navzájom počujeme a myslím si, že aj typovo sa k sebe hodíme. A hlavne sme už takí ostrieľaní, že sa môžeme stopercentne spoľahnúť jeden na druhého. A keď som si napríklad Smíšené (Po) city prečítala, hneď som vedela, že to nemôže hrať nikto iný než Petr Kostka. Pretože je komediant a skvelý, ale nie lacný komik.
Na javisku z vás oboch vyžaruje obrovská chuť, sršíte energiou. Mohli by vám závidieť aj mladí herci.
- Viete, my máme šťastie, že hráme túto komédiu. Pretože ju máme ozaj radi. Už len predstava, že by človek takto jestvoval v niečom, čo nemá rád, alebo robil s ľuďmi, ktorí mu nesadnú, by bola utrpením. Tie kilometre sú už aj cítiť na krížoch, ale keď máte náboj, motiváciu a je vám s tými ľuďmi dobre, tak je to paráda.
Zaskočí vás ešte niekedy Petr Kostka v tomto predstavení?
- Nie. Ono je vystavané tak, že je v podstate rovnaké. Mám ho už dokonale zažité. Iné môže byť iba malérmi alebo náladou, či únavou pôsobí inak. Obaja máme radi presne vystavené predstavenia. Pretože, ako k tomu divák príde, aby sa to raz podarilo a po druhý raz nie. My tomu musíme dať iba náplň, aby to bolo stále živé a aby sme vždy stáli za tým, čo robíme. Takže už aj to je namáhavé.
Vy máte angažmán na Vinohradoch, ale váš muž Luděk Munzar herectvu úspešne odoláva. Prečo?
- Už iba režíruje, aj to iba výnimočne. Režíroval aj vo Vinohradskom divadle, ale už nechce hrať.
Prečo?
- Bohužiaľ, je to moja bolesť, ale prestal hrať. Hovorí, že s divadlom je to ako s panákom, ktorý si dá vyliečený alkoholik ide v tom zasa. A on si toho panáka zatiaľ dať nechce.
A čo pretekárske autá, ešte sa im venuje?
- Nie. On sa teraz venuje našej dvojročnej vnučke Aničke. Do tej je po uši zamilovaný. Ba je z nej úplne šialený. Takže on všetok čas a sily venuje Aničke a ja musím zarábať peniaze.
Vychovali ste dve dcéry, Terezu a Barboru, tá ide vo vašich stopách, je herečka. Obaja ste pritom boli vyťažení v divadle, televízii, dabingu. Ako ste to dokázali zladiť s rodinou?
- Nikdy sme nechceli deti vystavovať stresu zo samoty. Aby si odniesli z detstva deprimujúce pocity, že nebol nikdy nikto doma vo chvíli, keď sa chceli hrať, alebo sa o niečom s nami porozprávať. Takže sme sa striedali. Keď mal zaberák Luděk, vedela som, že všetko je na mne a prišlo mi to úplne samozrejmé. Keď som zas zaberala ja, bolo samozrejmé, že bez problémov obstaral to najdôležitejšie, čo bolo treba. Boli sme totiž vždy na všetko dvaja.
Mali ste šťastie nielen na divadelných, ale aj filmových partnerov. Debutovali ste vo filme Kam čert nemůže s Horníčkom.
- To bol štart. Ale rada na to spomínam.
S chuťou som si ho nedávno opäť pozrela.
- Ešte stále to dávajú. To už je dlho.
V novom seriáli Českej televízie Námestíčko ste si zahrali epizódnu rolu Ireny, starej lásky Josefa Vinklářa.
- Budem zasa pokračovať. Scenárista Jan Mika a režisér Jaroslav Hanuš
sa rozhodli nakrútiť nové pokračovania. Takže sa zasa objavím opäť v jednom z dielov a zasa s Vinklářom.
Ale veď jeho hrdina zomrel.
- Chcú ho vrátiť do hry. Bude teraz hrať svoje dvojča.
Irena nebola z tých najsympatickejších postáv. Bolo to pre vás ťažké?
- Naopak, potvory sa hrajú najľahšie, ak sú dobre napísané. Pýtala som sa autora, či je to beštia, alebo čo to vlastne má byť za ženu? A on hovorí: Ja ti neviem. Takže som si ju vymyslela sama. Pokúsila som sa, aby to nebolo iba čierne, že trebárs príde so zlým úmyslom, ale potom sa to všetko prehodnotí....ale to by som už veľa prezradila.
Veríte na horoskopy?
- Narodila som sa v znamení barana, podľa Číňanov som tiger z bližším učením zem. Keď si o svojom znamení prečítam niečo negatívneho, núti ma to potom premýšľať, či to je, alebo nie je pravda. Koľkokrát som sa pristihla, ako samú seba varujem: Dávaj si pozor. Nie som však zvedavá na budúcnosť. Bojím sa jej. V Národnom sme mali okolo seba naše vlastné veštice, pani Ljubu Skořepovú a Janu Březinovú. Tie o horoskopoch a znameniach vedeli veľmi veľa. Vždy som ich však prosila, keď som si dávala robiť horoskop, trebárs aj mojim deťom, aby ma nevystrašili. Svoju budúcnosť radšej nechcem poznať.
Ľudstvo je posadnuté hľadaním všelijakých elixírov večnej mladosti. Máte aj vy nejaký recept?
- Mladosť je záležitosťou ľudského ducha, sviežosti a vzťahu k ľuďom. K tomu je však dôležité starať sa o seba. Udržiavať sa a byť čistá, voňavá a zbytočne nenaberať kilá. Máme na to more možností, hoci niektoré nie sú práve najlacnejšie. Ale aby toto všetko nemalo len podenkový úspech, potrebujete k tomu zdravie, dobrú náladu a duševnú pohodu. A pre mňa je tiež dôležitý bezpečný a láskavý domov a rodinné zázemie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
