publikum. Menej časté sú, ale sa rýchlo zmnožujú eurosummity-politické bitky, s jednou kontroverznou témou, ktorá sa "musí" práve tu a teraz rozhodnúť. To boli napr. Nice (2000 - zmluva), Kodaň (2002 - ukončenie prístupových rozhovorov), Brusel (2003 - ústava).
Minulotýždňový míting bol z tohto pohľadu akýmsi medzistupňom: Dohoda o prístupových rokovaniach Turecka, čo bola bezpochyby kardinálna téma, sa uzavrela vopred. Vo vzduchu ale dlho viseli komplikácie s potenciálom rokovanie predĺžiť, ak nie rozvrátiť. Z kuloárov opätovne vychádzali signály, že graduje napätie, odkladali sa tlačovky i spoločné obedy, dobre i horšie informované zdroje šírili fámy, že hrozí kolaps. Vývoj sa napokon priblížil viac scenáru číslo 1. Ale o to, že sa nepreťahovalo štyri noci, ako napr. v Nice, sa viac ako eurolídri zaslúžila turecká reprezentácia.
Premiér Erdogan a jeho sprievod totiž akceptovali ponižujúce podmienky, ktoré si EÚ pre začatie rozhovorov postavila. Či už uznanie Cyperskej republiky, či špeciálny režim prístupového procesu sú požiadavky extrémne. Iste, Turci chcú vstúpiť do EÚ a nie EÚ do Turecka - to je pravda. I kandidátska krajina má však dôstojnosť a najmä vlastnú vnútropolitickú scénu, na ktorej sa tieto podmienky práve v tejto chvíli stávajú predmetom politického zápasu. Hoci momentálne pozvánku oslavujú, turecká opozícia už stihla vyhlásiť, že Erdogan mal vstať od stola a odísť. Kritériá, ktoré sa im predpísali, budú síce Ankaru tlačiť k dodržiavaniu ľudských práv i iným dobrým skutkom, z druhej strany ale budú jablkom domácich svárov a možno nestabilnejších pomerov, než boli doteraz.
Navyše, podmienka, aby Turci uznali Cyprus, je po prvé nespravodlivá, a po druhé - v spôsobe, akým sa to má stať - alibistická. Nespravodlivosť je v tom, že plán OSN na zjednotenie ostrova odmietli pred rokom v referende nie cyperskí Turci, ale Gréci (ostrov je rozdelený na 2 "národné" štáty). Keby grécka časť hlasovala kladne, problém rozdeleného ostrova a tureckej okupácie by už dnes neexistoval. Únia presadzuje v tejto kauze stanovisko svojho člena Grécka, ktoré je ale - nesprávne.
Alibizmus únie spočíva v tom, že ide o nepriame uznanie Cypru - cestou podpisu protokolu o pristúpení 10 štátov do EÚ. Tým, že pod dokument by pribudol turecký autogram, by akože bol Cyprus Ankarou uznaný. To je ale iba výklad EÚ - Erdogan do domácich tureckých médií ihneď vyhlásil, že diplomatické uznanie to v žiadnom prípade nemôže znamenať. Vidíme typicky európske "riešenie" - nájde sa akási stredná cesta, ktorú si ale môže každý vysvetľovať po svojom. A verejne sa to demonštruje ako kompromis či konsenzus. V skutočnosti je to alibizmus - spory sa neriešia, ale obchádzajú oblúkom.
O tom svedčí napokon aj samotná dohoda o začatí prístupového procesu. Ide o schizofréniu, ktorá vychádza v ústrety aj Turkom a ich európskym protektorom, aj tým, ktorí sú proti ich členstvu. Rozhovory sa začnú, ale - bez záruky, že skončia vstupom. A s nesmierne prísnymi kritériami. Nevieme sa dohodnúť, či Turkov chceme alebo nie, bojíme sa hľadať rezultatívne stanovisko, keďže niekto by zostal nespokojný (porazený). A preto sa volí stratégia, ktorá odsúva riešenie na generáciu politikov, ktorá problém zdedí tak, že ho ani nevymyslela, ani s ním nie je stotožnená. Eurolídri, ktorí rozhodujú dnes, zodpovednosť na seba neberú, hoci politikov si volíme práve preto, aby rozhodovali.
Ignoruje sa pritom skutočnosť, že o tých 10-15 rokov, čo je horizont, na ktorý sa rozhodnutie o tureckom členstve odsunulo, môže byť situácia aj omnoho vyhrotenejšia a horšia. Obchádza sa skutočnosť, že vôbec nikto dnes nemá tušenia, ako bude únia v čase, keď už nebude vyhnutia čosi povedať, vyzerať. Ak sa napr. presadí federálny model zjednotenej Európy, latentne zabudovaný v návrhu euroústavy, povedať ÁNO Turkom bude fakticky nemožné. Resp. možné len v prípade, ak sa rezignuje na spoločné politiky únie, alebo sa dohodne s Turkami špeciálny režim, čo je však už niečo iného, ako plnoprávne členstvo. Už dnes sa preto do podmienok komponujú dlhodobé obmedzenia, napr. voľného pohybu osôb. (Napokon, máme ho aj my a ďalších 9 nováčkov.)
Turecká kauza je novým potvrdením, že Európa stráca schopnosť hovoriť jasnou rečou a stavať sa k problémom čelom, miesto čoho sa uchyľuje k zbabelému manévrovaniu. Na scenár, aby teraz schválený "turecký projekt" vybuchol, úplne stačí, ak sa v Nemecku dostane k moci konzervatívna vláda. Vo Francúzsku, aby upokojili verejnosť, už schvaľujú do ústavy, že po Rumunsku, Bulharsku a Chorvátsku musí každé ďalšie rozšírenie schváliť referendum. Symfóna alibizmu a zbabelosti - to je dnešná európska politika.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
