prednosť dala láske, rodine a dcérke Natálke. Šťastie jej prekazila najväčšia bolesť, s ktorou sa mamy nikdy nemôžu vyrovnať - smrť dieťaťa. Po rokoch sa opäť smeje, radosť jej robia dve krásne detičky a nová zaujímavá práca v TV JOJ. Košičanka Adriana Kmotríková (34).

Aké spomienky ti zostali na Vianoce, keď si bola malým dievčatkom?

- Vianoce z môjho detstva mali čarovnú atmosféru, ktorú by som samozrejme chcela priniesť aj svojim deťom. Aby si raz, keď budú dospelé, pri vyslovení slova „Vianoce", tak ako ja, pripomenuli vôňu maminých, či starej maminých koláčov, vôňu kapustnice a vianočného ihličia. Tradície sa všetci v rodine snažíme dodržať. A prostredníctvom tých najmenších sa tak uchovajú pre ďalšie generácie, ktoré prídu po nás. Často im rozprávam aj o tých, ktorí tu už nie sú, o mojich babkách, dedkoch, aby sa aspoň trochu vžili do toho, čo tu bolo pred nimi, ako sa žilo, o čo sa tí, ktorí vychovávali mňa, snažili. Je mojím veľkým želaním, aby ony raz vyznávali tie vnútorné hodnoty, ako moji starí rodičia.

Ako vyzerajú Vianoce u vás doma dnes?

- Hlavným bodom vianočného programu je čakanie na Ježiška - myslím, že bez jeho darčekov by sa žiadnemu dieťaťu nerátali Vianoce! Ja osobne som jeho prítomnosť na Vianoce cítila úplne blízko, dlho som dokonca verila,že on osobne mi priniesol darčeky. Ale myslím, že to patrí k detstvu. A dodnes milujem vôňu vianočných sviečok v kostole! Na tú atmosféru s Betlehémom sa tešia už aj moje deti.

S Vianocami sú spojené aj sny, splnené aj nesplnené. O čom si snívala ako mladé dievča tesne po gymnáziu?

- Je to trochu smiešne, keď si spomeniem na moje sny. V čase, keď som končila gymnázium, som snívala o kariére herečky. Dnes sa mi zdá, že som sa dosť mýlila. Prácu hercov si síce veľmi vážim, ale keď si sama seba predstavím, ako každý večer vystupujem v divadle, zdá sa mi to príliš ťažké, vyčerpávajúce, rozháraný rodinný život a navyše nedocenené. Našťastie ma na prvýkrát na VŠMU nevzali a potom som už dostala rozum a prihlásila sa na Obchodnú fakultu EU. Tam ma hneď vzali.

Málokto vie, že si rok po maturite strávila dokonca v Slovenskej sporiteľni za okienkom úverového oddelenia...

- Bola to síce zaujímavá skúsenosť, ale táto práca bola príliš jednotvárna - každý deň vypisovať tie isté tlačivá za 1700 korún mesačne nebolo práve snom 18-ročného dievčaťa!

Ako si sa dostala k práci televíznej hlásateľky?

- Popri štúdiu na Ekonomickej univerzite som si hľadala aj čosi iné. A tam na mňa asi čakal môj osud. Náhodou som sa išla opýtať na nejaké pomocné miesto v STV do košického štúdia, kde mi však ponúkli možnosť externej spolupráce ako hlásateľky. Onedlho po tom, ako som sa objavila na televíznej obrazovke, ma oslovili z vysielacieho pracoviska v Mlynskej doline, či by som nechcela hlásiť z Bratislavy. No a o niekoľko mesiacov mi bolo pridelené interné miesto hlásateľky. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo a zrazu sa mojimi kolegyňami, ktoré ma od začiatku brali úplne rovnocenne, stali v mojich očiach televízne hviezdy, ktoré som obdivovala ešte ako dieťa. Otec mi v tom čase kúpil malú Pegeuotku s metalízou, ktorú som každý deň leštila a vysávala, bývala som v Mlynskej doline v televíznej ubytovni a bola som šťastná!

A vtedy do tvojho života vstúpila láska...

- Áno, práve v tom období, keď som bola úplne spokojná a nechcela som nič vo svojom živote meniť, mi do cesty vstúpil muž, ktorý si ma okamžite získal. Od nášho prvého objatia nám bolo obom jasné, že je to na celý život... A tak v období, keď som svoju prácu začala povyšovať nad všetko ostatné, som ju kvôli mužovi, ktorého som ľúbila, ale najmä kvôli dcérke Natálke, ktorá na svet prišla po vyše roku, hodila za hlavu. Na štyri roky som opustila televíznu obrazovku, ale keby ma z práce neboli volali späť, zrejme by som sa na miesto hlásateľky nebola vrátila vôbec. Pritom to bola nesmierne príjemná práca, každý večer sa stať členkou rodín pri televíznej obrazovke, milo sa prihovárať, rozdávať informácie, úsmevy a spríjemňovať tak náladu divákom možno unaveným, možno otráveným, možno...

Ako mama si sa musela vysporiadať s tou najväčšou bolesťou - smrťou dcérky Natálky...

- S Natálkou som prežila šesť najkrajších rokov v mojom živote, nehovorím to preto, že tu už nie je, ale preto, že verím, že človek v živote stretne človeka - takú spriaznenú dušu, ktorej môže veriť do konca života, dokonca aj po ňom. Pre mňa to bola Natálka. Nemuseli sme si povedať vôbec nič a vedeli sme presne, čo cíti tá druhá, a to takmer od jej narodenia. Stačilo jej, že ma cíti a bola šťastná. Na všetkom sme sa dohodli bez toho, že by sme sa dohadovali. Ja som jej vo všetkom vyhovela a ona mne tiež. A pritom to pre dieťa neboli ľahké veci. Súviseli s jej chorobou - vyšetrenia, terapia, cvičenia, všetko bez slova nesúhlasu, a to odmalička. Keď som sa cítila zle ja, ona sa vtedy nehrala - nechcelo sa jej. Myslíš, že sa dá niekedy v živote vysporiadať s takou stratou? Každý deň na ňu myslím, a dúfam, že jej je dobre. Fakt je, že môj život ide ďalej a tie dve deti, ktoré mám, ma potrebujú a ja potrebujem ich. Ľúbim ich rovnako, ako prvú dcéru, som životu nesmierne vďačná za to, že ich mám, ale „šťastná" - to slovo pre mňa stratilo význam. Radosť zo života mi okrem mojich detí prináša aj práca a ľudia, ktorých mám rada.

Dnes už ste s manželom rozvedení, aký je váš vzťah?

- Dnes nás k sebe viaže láska k trom deťom, ktoré sa nám spolu narodili, aj k tým, ktoré sa nenarodili, pretože by neboli zdravé. Množstvo problémov, ktoré sme prekonali, nás síce rozdelilo, ale radi sa budeme mať do konca života.

Prezraď nám niečo o svojich dvoch malých pokladoch - o Tomim a Linde-Márii?

- Malá má dve mená preto, lebo manžel si už pri prvej dcére veľmi želal Máriu - po svojej najmilšej babičke - a ja zasa po mojej mame a starej mame. No a Tomi je zas po manželovom veľkom vzore - poľovníkovi a urodzenom pánovi, dedovi Tomášovi. Inak sa moji malí narodili v ten istý deň po roku, ešte k tomu trinásteho! Pre mňa bola trinástka vždy šťastná, rovnako ako aj tieto pôrody -rýchle, bezbolestné a bezproblémové - spomínam na nich ako na nádherné chvíle v mojom živote. Tomi je celý po tatovi, typický chlap, som naňho veľmi pyšná, aj netrpezlivý je po tatovi! A Linduška je krehká a veľmi jemná ako bábika, ale od staršieho brata sa naučila aj sa poriadne pobiť. Na konci však väčšinou spustí srdcervúci plač, aby sme ju ľutovali. Majú ešte 14-ročného brata Ivka (syn Ivana Kmotríka z prvého manželstva), ale ten je už popri nich „dospelák". Občas im však postaví bunker z paplónov a spolu s nimi sa vráti do svojich detských čias.

Ako relaxuješ?

- Chvíľ, ktoré si ukradnem len pre seba, nie je veľa. Ak je však o deti postarané, možno to znie tak trochu konzumne, ale milujem len tak "kávičkovať" s kamarátkami, dokážeme sa spolu celé hodiny smiať a zabávať. Čo sa týka aktívneho relaxu, tak úplne najradšej relaxujem vo vode: či už je to bazén, alebo voňavé more v kombinácii so slnkom. To mám vždy za odmenu! V lete vysadnem na bicykel a cestičky okolo starých ramien Dunaja sú moje! Pozorujem pritom lúky, lesy a domov sa vrátim ako vymenená.

V zime si rada sama nanosím drevo do krbu, zakúrim si a pri pohľade do ohňa naberám energiu, oddychujem a chytá ma pritom trochu nostalgie, spomienok až smútku. Napriek tomu v zime, keď je sneh, alebo zúri fujavica, kúrim najmä takto. Spôsobím potom v dome také teplo, až ostatní členovia rodiny nemôžu vydržať.

Rada čítam, trebárs i deťom rozprávky a keď si pustím nádhernú hudbu do slúchadiel cez discman, snívam aj o tom, čo sa nikdy nemôže stať.

A nesmiem zabudnúť na klavír, mám doma nádherné biele krídlo, v poslednom čase si k nemu často sadám a hrám si pre radosť: Richarda Claydermanna, Jiřího Maláska alebo Sonátu mesačného svitu od Bethowena.

Mnohí diváci by si mohli myslieť, že taká štíhla moderátorka hádam ani neje a už vôbec nevie variť. Takže pravdu, ako to je?

- Varenie, to ma fakt baví, ja totiž rada a často jem. A nielen varím... Možno tomu neuveríte, ale s radosťou si poumývam v dome dlážku, riad, zrkadlá, alebo kúpeľne.

Na obrazovku si sa vrátila nedávno a rovno do výkladnej skrine každej televízie - večerných správ. Nebála si sa takejto zmeny v živote?

- Pravdupovediac som poriadne nevedela, do čoho idem a ešte niekoľko mesiacov som hľadala spôsob prejavu v spravodajstve. Nechcela som nikoho napodobňovať, len som chcela sama vedieť podať informáciu pre diváka zaujímavo a jednoducho.

Čo ťa najviac baví na tejto práci?

- Baví ma pracovať v takom úžasnom kolektíve, kde sa každý snaží. Je to tímová práca, aj keď diváci napokon najviac vnímajú len nás -moderátorov. Ale my len chceme čo najlepšie odprezentovať prácu reportérov, kameramanov, zvukárov, osvetlovačov, maskériek, kostymériek a všetkých ostatných. A zaujímavé sú bez pochybností aj tie každodenné životné príbehy, ktoré prinášame o 19.30! A keďže, ako si sama povedala-je to výkladná skriňa televízie, baví ma zlepšovať sa a dúfam,že sa mi to aj darí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.