sme, že tým spôsobíme menší poplach. Už od dverí k nám smerovali pohľady hostí plné rešpektu a úcty. Pani šatniarke vyhŕkli slzy a so slovami, že sa jej práve splnil celoživotný sen, stískala hercovi ruku. Pri stole sa každú chvíľu pristavoval personál a ďakoval za tú česť, že sedí práve u nich. Napriek tomu, že by už mohol byť na podobné prejavy zvyknutý, Ladislav Chudík zakaždým poďakuje a netají radosť z viac než priateľských prejavov k svoje osobe. "To sa nedá brať rutinne. Zakaždým ma to dojíma," hlesne a objedná si palacinky so šľahačkou. "Pripomínajú mi detstvo," prehodí vyjedajúc ovocie. "Škoda, že nemajú tvarohové, tie mám najradšej," prezrádza tento vynikajúci herec a pozoruhodný spoločník, ktorý tu oproti nám sedí v celej sile svojej osemdesiatky, ktorá jeho slovám, plným človečiny, pridáva na váhe ťažkého kalibru. Tak si ho vychutnajte.

Kedy vám je v živote o tanca?

"Mne už nie je do tanca. Veru nie. I v predstavení Tančiareň tancujem už len veľmi symbolicky. Párkrát sa zakrútim, no pri tanci sa mi už pletú nohy. Neposlúchajú. Tých mojich osemdesiat rokov tam už zavadzia. Pravda, sú aj takí, ktorí to ešte dokážu, ale priznám sa, ja medzi nich nepatrím. Vydržím držať krok ešte tak na prechádzkach, ale už si svoje kĺby viac opatrujem."

Je pre vás dôležité, že ste stále herecky aktívny?

"No, teraz je to už na pováženie. Mnohí ma navádzajú, že môžem ešte robiť toto a hento, ale ja už väčšinou odmietam, so slovami dajte mi pokoj. Myslím, že som sa už ocitol v situácii, kedy je na čase zaoberať sa oným ovenčeným umením "vedieť, kedy odísť". No a to je taký zbytočný rozpor, ktorý ma potom často viac vyčerpáva, ako teší."

Po rokoch hereckej praxe už musíte byť voči náporom emócií obrnený. Napriek tomu, stane sa vám ešte, že si niekedy nejakú rolu odnesiete so sebou i mimo javiska?

"Ale nie. Práve naopak. Je pravda, že som mal v živote situácie, ktoré boli tak zložité, že mi veľakrát pomohol práve kontakt so svojou postavou. Lebo rola vám nedovolí nič iné. Nemôžete si dovoliť myslieť na život mimo javiska. Chvíľka na oddych na pódiu neexistuje. Je to o neprestajnom maximálnom sústredení. Divadlo je preto môj spôsob autopsychoterapie, ktorý mi pomôže k tomu najzákladnejšiemu. K preladeniu sa. Moje herectvo mi pomohlo v kritickej situácii už veľakrát."

Kolegovia vás chvália, že ste vzácny typ človeka, ktorý nepotrebuje prenášať svoje starosti na druhých. V podstate o vašich problémoch ani nevedia. Kde sa teda ventilujete?

"To je krásne, ani som nevedel, že o mne koluje takýto chýr. Ale je pravda, že sa o svoje starosti s kolegami nedelím. Možno i preto, že sa niektoré hanbím zverejňovať. No niekedy je rozhovor s druhým človekom, cez ktorý odvejete to, čo vás kvári, oslobodzujúci a vám sa uľaví. No nerobím to často. A keď to robím, väčšinou si to odnesie moja rodina. Lebo jej členovia sú stále na blízku. Rodina je blízky partner, ktorý s vami musí aj voľačo pretrpieť. Mohlo sa stať, že som so sebou občas priniesol zvonku nejaké napätie, ktoré potom zostalo za našimi múrmi."

Veľa dnešných ľudí sa neustále pachtí za niečím, v mene krajšej budúcnosti, pričom zabúdajú žiť tu a teraz. Boli ste aj vy taký? Alebo ste si hodnotu prítomnosti uvedomili skôr ako v osemdesiatke?

"Ten, kto myslí na to, že bude žiť životom herca, ktorý je v neustálom behu za príležitosťou, čoskoro zistí, že to je cesta, ktorá nevedie k cieľu priamo. Len pomáha k existencii, no nemusí byť pre vaše poslanie najvhodnejšia. Veľmi ma preto mrzí, aké to majú dnešní mladí herci ťažké, ako je tých príležitostí žalostne málo. Ja už budem mať 1. januára 2005 šesťdesiatjeden rokov, čo som v divadle. Keď som začínal, bolo len divadlo a rozhlas. A všetko sa robilo naživo, čo si vyžadovalo dlhšiu prípravu. Neskôr sme sa dostali pred kameru, televíznu alebo filmovú. Naučili sme sa to a zrazu bác! Všetko padlo. Kamery zmizli, televízne inscenácie nie sú, filmy sa nenakrúcajú. To je veľká hanba, v ktorej momentálne všetci žijeme."

Dali by ste sa dnes, za takýchto podmienok, na túto dráhu opäť?

"Keby mi niekto povedal, že som talent, bol by som asi za tým šiel. No dnes je to v podstate obeť. Veľká možnosť živobytia či zárobku sa za týmto povolaním nečrtá."

Ste už vo veku, kedy by ste si už len mohli užívať života a veci, ktoré nás zaťažujú, si nemuseli pripúšťať. Napriek tomu ste stále veľmi aktívny, reagujete na spoločenské problémy, angažujete sa v rôznych charitatívnych aktivitách. Ste tvárou Hodiny deťom, nedávno ste podporili v čitateľskej akcii detskú onkológiu, zviditeľnili ste predajom časopisu Nota Bene problém bezdomovcov, podržali ste stranu ekológom v ich názore na obnovu Tatier... Prečo máte potrebu stále sa k týmto veciam vyjadrovať?

"Ja som si tú potrebu zmenil na povinnosť. Keď už si ma ľudia postavili do takej zvláštnej pozície, že môj hlas všeobecne niečo znamená a mohol by teda k niečomu dopomôcť, myslím si, že je mojou povinnosťou tento fakt využiť na dobré ciele. Musím však prízvukovať, že som sa vyformoval na herca len vďaka spolupráci s divákmi. Budovalo sa to postupne až som sa vypracoval natoľko, že som si získal ich dôveru. Čerpal som predovšetkým z energie divákov, ktorú mi odovzdávali svojim potleskom a priazňou. Tak to teraz spoločnosti vraciam. Vidím, že je nutné na niektoré veci upozorniť, hovoriť o nich alebo aj priamo pomôcť. Pokiaľ vládzem, budem to robiť, lebo sa nechcem spreneveriť svojmu rozhodnutiu. Je to súčasť môjho osobného Ja."

Keď ste predávali na ulici časopis Nota Bene, aké to bolo ocitnúť sa na chvíľu v koži bezdomovca?

"Viete, mňa samotný pojem "bezdomovec", ktorý sa tu zaužíval, ťaží. Nepáči sa mi, že sme sa naučili ho takto prirodzene vyslovovať a už vôbec sa neviem zmieriť s tým, že dnes vzniká takáto ľudská situácia. Berieme to ako hotovú vec, s ktorou sa nedá nič robiť. Myslím si, že vždy sa dá niečo robiť a bol by som rád, keby to tak vnímali aj ostatní. Aj z mála sa dá podeliť, aby neboli tie rozdiely až také výrazné natoľko, že podaktorí z nás sa ocitnú v prepadlisku života, kde je to už naozaj niekde medzi životom a smrťou."

Podporujete ekológov v riešení otázky zničených Tatier, ako ste túto tragédiu prežívali vy?

"Pochádzam z Rudohoria a Nízke Tatry tvorili ohraničenie, mikroregión, kde som vyrastal. Škody v Nízkych Tatrách sú ešte väčšie ako sa predpokladalo. Opäť sme zasiahnutí všetci. Trvalo to len pár minút a takáto spúšť. Na zaplakanie. Hovorí sa o podmienkach nad zemeguľou, ktoré sa menia a zvyšujú riziko podobných kalamít. No a teraz ide o to, ako sa k tomu postaviť. Ľudia chcú pomôcť, ale už sú obozretní, lebo tieto veľké akcie niekedy veľmi rýchlo spľasnú a peniaze akoby sa roztratili. Mnohí z nich si odtrhnú od úst, v eufórii, posilnení vlastenectvom, pošlú pár korún a to potom bolí, keď zistíte, že dobrý úmysel nesplnil svoj účel."

Je kontakt s prírodou pre vás dôležitý?

"Ja to mám v sebe. Ten odkaz si nesiem aj do nížin, k Dunaju. Príroda, ktorá bola tak blízko, v dolinách, kde som rástol, vo mne ďalej žije. Keď mi bolo zle, po tých mojich trápeniach, chorobách, operáciách, keď som sa už staval na nohy, som zistil, že či už plávaním, alebo dlhými prechádzkami rýchlejšie nadobúdam stratenú rovnováhu. Pohyb v prírode ma vracal do života, napríklad, keď som sa opäť učil lyžovať, lebo to som sa nikdy poriadne nenaučil..."

Takže vás obišli klasické zimné športy?

"Obišli ma, lebo rodičia mi nechceli kúpiť "bagandže" na lyže, vraj som rýchlo rástol a im sa to neoplatilo. Tak som jazdil na strýcových lyžiach, čo bolo ťažko zvládnuteľné, lebo sila v chlapcovi bola ešte slabá. Zvláštne, že mi v tom nik vtedy z rodiny ani nepomohol. Musel som si sám pomôcť, alebo ich otravovať. Potom, bol som už starší, som sa k lyžovaniu opäť vrátil. Na Hrebienku som mal svojho učiteľa a aj mi to išlo, hoci už sa to veľmi nechcelo ohýbať."

Ako herec musíte mať v hlave celý rozprávkový arzenál. Aká je vaša najobľúbenejšia rozprávka?

"Mám rád pôvodné Dobšinského rozprávky prebásnené Milanom Rúfusom. Žiaľ, dnes sú už básnici, recitátori i poézia akoby odtlačené nabok. Veď si všimnite - zmizli chvíľky poézie, záležitosti, kde figurovala poézia, sa zredukovali na minimum. Zakaždým si hovorím, veď to nebolo také stratené. Je dojemné, že ma oslovujú ľudia a pýtajú sa, čo s tým bude. No to sa musia spýtať v televízii. Vraj to je balast - čítať poéziu ľuďom. Vraj kto chce, nech si ju prečíta sám. Ale my sme boli tí, ktorí to sprostredkovávali. Svetu teraz vládne úplne zničujúci trend, ktorý úplne odstrkuje všetky okrajové žánre mimo pozornosti. Aj keď je to menšina, musíme na to pamätať. Veď existuje aj poslucháč komornej hudby, musí byť aj vážna hudba, jednotlivé žánre nemôžme jednoducho zrušiť len preto, že ich doslova požiera populárny prúd, ktorý počúva väčšina. Aj menšinový poslucháč či divák má právo na svoje umenie."

Vaši obľúbení básnici?

"Milan Rúfus, Ján Kostra a Jaroslav Seifert. Recitoval som i Sládkoviča, Válka, Bottu, Chalupku, je ich mnoho. Ale úvodná trojica z množstva básnikov v mojom živote práve dominuje."

O chvíľu tu máme Vianoce, existuje nejaký darček, ktorý rok čo rok márne hľadáte pod vianočným stromčekom?

"Ja už netúžim po darčekoch. Akurát by som len chcel dopomôcť k tomu, aby atmosféra Vianoc nebola len o symbolčekoch, lesku a trblietkach, ale aby sa prehĺbila tak ako má. Aby sme sa pristavili pri sebe a porozprávali sa."

Aké boli Vianoce vášho detstva?

"Kúzelné. Vedel som sa na ne neskutočne tešiť. Bol som sám, mama povedala, že to tak vyšlo, jednoducho som nemal súrodencov. Tak som bol taký samotár. A možno aj samorast. No mal som šťastie, že moja mama bola stále so mnou až do jedenásteho roku. Potom som odišiel na gymnázium do Kremnice. Ale ešte stále si živo pamätám, ako som sa vedel tešiť na Štedrý deň. Chodil som sa dívať cez kľúčovú dierku do izby, či je tam už stromček a ozdoby. Obaja rodičia to vždy celé úžasne zinscenovali. Na povale zaznel zvonec a izba sa mohla otvoriť. No a potom! Tie darčeky. Strašne som sa tešil. A vôbec, dodnes sa viem tešiť ako malý chlapec. Z maličkostí. Keď zahrám tak, že nekiksnem, alebo, keď máme aplauz. V tomto som stále malým chlapcom."

Mali ste vysnívaný darček?

"Čokoľvek, čo by nejako pripomínalo železnicu. Pretože ja som všetko premieňal na koľajnice a vagóny. Narodil som sa blízko lesnej železničky, na pár krokov. Keby ste videli môj rodný dom, tak tam bol dvor, potom bol Čierny Hron, lesná železnička a cesta. Tak som bol odmalička prepojený na vodu a železnicu. Na koľajnice som premieňal koberec, kusy dreva, hracie kocky. No najväčší zázrak pre mňa bol, keď som si pod stromčekom našiel koníka. Bol drevený a mal dokonca imitáciu sivej srsti."

Akože z vás dnes nie je železničiar?

"Už si aj hovorím, že toľko rolí som stvárnil, no ani raz mi nedali žiadneho rušňovodiča. Bol by som to schuti robil. Ale ani raz to nevyšlo. Bola by to pre mňa veľmi dramatická postava. Veď ten stroj je taký veľký a po koľajniciach uháňa takou rýchlosťou. Vlak nám jednako urýchľuje cestu a zároveň prepojuje jednotlivé kraje. Cestovať vlakom je pre mňa stále veľký zážitok. Hľadím, hľadím, ľudia si môžu hovoriť, čo čumíš do tých okien, čo tam vidíš? No ja by som im hneď vedel schuti rozprávať, čo všetko tam vidím. Napokon, vďaka vlaku som možno stratil povesť takého toho rozmaznaného mamičkinho syna. Cestou do gymnázia som musel vo Zvolene prestupovať na iný vlak. To som sa už musel začať starať sám o seba."

Blíži sa koniec roka, máte rád toto obdobie, keď opäť raz čosi končí a ľudia podvedome bilancujú?

"Priznám sa, že koniec roka vnímam už akosi symbolicky. Bolí ma, keď padajú listy na jeseň. No potom si poviem, veď tie stromy sú krásne aj bez listov. A keď sa zima vydarí a skrášli celú scenériu svojou belosťou, nostalgiu vystrieda radosť. Veď stromy pre nás znamenajú život, aj keď sú holé. Napokon aj tak príde opäť jar a ony opäť zakvitnú. Je to nový druh krásy. Keď čakáte, kedy vyjdú puky a potom sa znovu môžete tešiť. Pravda je taká, že pozdná jeseň, to je bolesť, no jar vám prinesie novú nádej."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.