stála život. Smrti unikol iba o vlások. Hovorí, že ho zachránila obetavosť lekárov, zásah vyššej moci a jeho neuveriteľná chuť žiť.
"Kto videl moje zdemolované auto, neveril, že mám nejakú šancu prežiť. Aj lekári mi dávali minimálnu nádej, aj keď sa o mňa intenzívne starali. Iba moji najbližší, Mária a synovia Filip a Roland, verili, že sa z toho dostanem. Poznali ma a vedeli, že sa tak ľahko nevzdám," hovorí muž, ktorý strávil v kóme šesť týždňov. Priznáva, že si za to môže sám. "Sedemnásteho januára 1999 som uháňal na svojej Honde Legend z Popradu do Košíc. Mal som silné auto, predbiehal som, čo sa dalo. Šiel som veľmi rýchlo a bol som navyše nesústredený - uvažoval som nad tým, kde mama, ktorú som predtým odviezol na liečenie do Tatier, nechala kľúče... Odrazu sa zjavil v protismere kamión a už nebola šanca čosi urobiť. Došlo k zrážke..."
Čo sa dialo po náraze, pán Gedeon nevie. Do nemocnice ho doviezli polomŕtveho a v bezvedomí bol šesť týždňov. Potom sa začal pomaly preberať. Spočiatku nič nechápal a prvé slová vyslovil v nemčine. Nanovo sa musel učiť hovoriť, spoznávať ľudí, robiť prvé kroky. Predpovedali mu život na vozíku, ale on sa niekoľko mesiacov po prepustení z nemocnice postavil na lyže! Na lyžovačke stretol známeho lekára a tomu takmer vypadli oči z jamôk... Ale to Heribertovi nestačilo. Chytil v živote druhý dych a začal si ho užívať plnými dúškami. Zakrátko sa preto nechal nahovoriť na pilotovanie ľahkého športového lietadla a zopár mesiacov po nehode sa už vznášal nad Košicami... "Vždy som mal dosť životnej energie, ale po tej nehode som dostal ešte väčšiu chuť žiť. Uvedomil som si svoju pominuteľnosť a začal som život vychutnávať naplno. Som ešte aktívnejší ako predtým. A stále ma veľmi fascinuje rýchlosť, ale už jazdím opatrnejšie - nemôžem viac pokúšať osud. Tiež som začal mať iné priority, prehodnotil som svoj život, potreby a ciele... Najdôležitejšia je teraz pre mňa duševná pohoda."
Muž sa začal venovať viac rodine a dobrým priateľom. Na tých má od osudnej nehody lepší nos, dokáže vycítiť, kto ho má úprimne rád. Keďže bol úspešným podnikateľom, točilo sa okolo neho veľa ľudí... "Uvedomil som si, že sa v živote nie je kam náhliť. Preto jazdím pomalšie, aj keď paradoxne, v ten osudný deň som sa nikam neponáhľal... Posilnilo to moju vieru v Boha, chodím do kostola. Začal som aj viac športovať, napríklad pravidelne bicyklujem a lyžujem. Rád si tiež zalietam. Ale neprestal som sa venovať práci," prezrádza.
Pán Gedeon sa zázračne zotavil, aj keď dôsledky zranení na ňom trochu badať aj dnes. Pri nehode utrpel množstvo zlomenín, najhorší bol ťažký úraz hlavy. Počas kómy nevidel žiadne svetlo, nepocítil žiaden zvláštny zážitok. A predsa ho zmenila. Dnes hovorí, že sa už smrti nebojí. Vie, že raz príde, ale ten čas nikto nepozná. Neoplatí sa jej podľa neho báť dopredu, pretože vtedy človek o veľa prichádza... "Tiež som pochopil, že sa netreba nikdy vzdávať. Mňa už takmer pochovávali a pozrite sa, som tu, pracujem, lyžujem, lietam... Najdôležitejšie je vždy si veriť a z celých síl bojovať. Ľudia sa veľakrát vzdávajú bez boja," poznamenáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
