hodnoty a priemery sú zradné. Navyše, hoci mnohí nebudú súhlasiť, vývoj životnej úrovne nemôže byť nikdy jediný hodnotiaci parameter.
Fakt je, že podľa výskumu ÚVVM vzrástol počet Slovákov spokojných so svojím životom - medziročne o 5 percent, z 24 na 29. O 5 percent sa zároveň znížil podiel tých, ktorí hodnotia uplynulý rok ako zlý, pričom v ústrety 2005 hľadí optimisticky 23% občanov, čo je o 10 percent viac ako pred rokom. Najvýpovednejší je azda pokles podielu pesimistov, očakávajúcich zhoršenie v osobnom živote - z 38 na 24 percent za jediný rok. A ešte jeden obrovský skok: o 24 percent viac ľudí ako v decembri 2003 (37-61) hodnotí uplynulý rok pre Slovensko ako úspešný. Odkedy existuje SR, ešte sa také nestalo, aby väčšina občanov pokladala nejaký rok za úspešný. Ten, s ktorým sa lúčime, je v tomto ohľade prelomový.
Makročísla, ktoré nie sú "len" o pocitoch, naznačujú, odkiaľ sa vzal psychologický zvrat. Ekonomika rástla tempom rýchlejším ako okolie či celá EÚ, pričom významné je, že rast ťahala najmä spotreba domácností. Nakupovalo sa a míňalo v roku 2004 na Slovensku viac, než v ktoromkoľvek predchádzajúcom. A to sa predvianočná hystéria odrazí až v januárových číslach. Inak - nie je to veľmi pozitívne. Ekonómovia už začínajú vystríhať, že štruktúra rastu nie je dobrá, keďže sa zvyšuje aj spotreba centrálnej vlády a zároveň znižuje podiel exportu na HDP (to sa však s nástupom automobiliek otočí). Intuícia, z ktorej sa odvíjajú pozitívne očakávania, je však správna - aj napriek výdavkom vlády a rozhadzovaniu v celom verejnom sektore je rast udržateľný minimálne 2-3 roky. Slovensko má na to, aby v krátkom čase opustilo spodné priečky ak už nie v absolútnom bohatstve domácností, čo je práca na dlhšie obdobie, tak aspoň v pesimizme pohľadu na vlastnú budúcnosť. Isteže, svoj diel "viny" na väčšej spokojnosti má i taká nemerateľná veličina, akou bol vstup do EÚ. Prvý máj sa nedá nespomenúť - dramaticky zvýšil kolektívne národné sebavedomie.
Kontraverzná až znechujúca bola aj v roku 2004 politika. Dokonca sa dá povedať, hoci výskumy na toto jednoznačnou rečou neukazujú (vždy záleží od formulácie otázky), že miera znechutenia (zhnusenia?) sa tiež dotýkala rekordných hodnôt. Za Mečiara bola kvalita verejného života isteže vo všetkých zreteľoch horšia, náladu však dvíhala prognóza rýchleho politického obratu. Žila viera, ba priam presvedčenie o lepšej mocenskej alternatíve - stačí dobre odvoliť. Teraz zmizol lampáš na konci tunela. Opcie, ktoré sa vynukujú po voľbách 2006, sú rovnako resp. ešte omnoho väčšmi nevábne ako druhá Dzurindova koalícia. Resp. sú úplne neprijateľné.
Na strane druhej, rozčarovanie by sa nemalo absolutizovať. Ani u bližších či vzdialenejších susedov nevyzerá politika výrazne lepšie. Mnohí intelektuáli, paradoxne pravicoví, neradi takúto relativizáciu prijímajú a argumentujú, že to teda nie je žiadna útecha ani dôvod na zmierenie. Bohužiaľ, neporozumeli veci. Význam kontextu nespočíva v tom, aby sa nad Dzurindom a spol. ľahšie zatvárali oči a viac prešľapov sme im prepáčili. Nadštátne a nadnárodné rozšírenie rovnakých negatívnych javov znamená čosi iného - zákonitosť. A tu sme u jadra veci; prejavy napr. klientelizmu, arogancie moci, zneužívania funkcií, pofidérneho financovania strán a pod., ktoré vnímame u slovenskej vládnej koalície, sú symptómom choroby, ktorá na začiatku 21. storočia kosí plošne európsku politiku. Pričom, samozrejme, v postkomunistickom štáte, s nedospelou politickou scénou, môžu vyzerať niektoré príznaky a javy nápadnejšie i odpudzujúcejšie.
Isteže, vyskytli sa excesy aj naprosto výnimočné. Ak pred rokom patril primát skupinke, tentoraz je škandálom roka brachiálny útok štátnej moci proti vlastníkom pôdy pri Žiline. Detaily sú známe, minimálne v 5 komentároch boli popísané aj na tejto strane. Práve v kauze KIA predviedli slovenská "pravica" a "liberál" Rusko svoju najhoršiu tvár; neexistuje žiadny záujem, ani 20 tisíc pracovných miest (a pod.), ktorý by v ústavne liberálnom zriadení legitimizoval znárodnenie súkromného majetku. Keďže je ale už jasné, že štát sa bude musieť s vlastníkmi dohodnúť, celkom paradoxne je prípad KIA aj jednou z najlepších správ roka: Solidarita s napadnutými a verejný tlak na vládu slávili úspech. A čo je ešte významnejšie, do širšieho povedomia, poškodeného 40 rokmi boľševizmu, vošla vysoká hodnota - občan (súkromný vlastník) nie je pes. Má svoje práva a silu aj v spore so štátom. Niežeby bolo toto doteraz na Slovensku úplne neznáme, len chýbal konflikt, ktorý by vec popísal dostatočne zreteľne. Zažili sme ho. Aj taká samozrejmosť môže byť dôvodom na optimizmus do roka 2005.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
