Taliansku - to všetko sú titulky zo zahraničnej i našej tlače z roku 1921.
Herci s modrou krvou
Francúzsky zákon o mravnosti mal medzi ustanoveniami, platnými ešte z napoleonovských čias aj takéto: "... ženy, ktoré vystupujú pred verejnosťou, musia byť náležite oblečené. Za neoblečenú, čiže nahú nemožno považovať takú ženu, ktorá má na sebe šperky." Proti tomuto zákonu vystúpil v parlamente franczúsky minister zákonodarstva a vyhlásil, že vláda mieni navrhnúť prísny zákon proti tým, ktorí sú zodpovední za uvádzanie nemravných hier na scénach francúzskych divadiel. Rozmáha sa u nich zvyk, že herečky sú len chatrne oblečené. Dopadlo to tak, ako u nás s čiernymi stavbami. Stavebníci dostanú pokutu a všetko je zlegalizované. Za pokutu stálo divadelným spoločnostiam i majiteľom zábavných podnikov uvádzať ďalej programy s úsporne odetými predstaviteľmi. Navyše bolo po tomto ministrovom vyhlásení všade nabité.
V tom istom čase na berlínskom kabaretnom nebi, zachmúrenom štrajkom hviezd za vyššie honoráre, sa objavila nová. Bol ňou Lepoold Ferdinand Rakúsky (Lepold Wöhling). Vyhlásil pred novinármi: "Keď nechcú hrať herci, budem ja. Ako penzionovaný admirál dostávam mesačne tri tisíc korún (prepočítané na menu I. ČSR). Z toho sa nedá vyžiť. Žiaden majetok nemám. Prebíjal som sa ako spisovateľ, ale hoci mám knihu hotovú, vydavateľ ju stále odsúva, lebo nemá peniaze a žiť treba. Aspoň raz v živote sa snažím vyťažiť zo svojej modrej krvi. Nie je to nič nečestné a moja rodina má tiež svoje starosti, preto si nerobím problémy s tým, čo by na to povedala." Leopold Rakúsky vystúpil v berlínskom kabarete Raketa a bol úspešný. V ďalšom kabarete Schwartze vystúpila Luisa z Toskánska. Úspechy Leopolda podnietili k herectvu aj exkráľa Karola, lenže ten na rozdiel od neho prepadol pred náročným berlínskym publikom i napriek svojmu humoru.
Profesor telocviku Pensylvánskej univerzity uverejnil v Scientific American štatistiku o objeme amerických dievčat za posledných 60 rokov t. j. od roku 1861 do roku 1921. Z nej vyplynulo, že Američanky tučnejú, lebo ich telesný objem sa zväčšil o 2,5 cm a hmotnosť sa zvýšila v priemere o tri kilá, čo považuje profesor za dôsledok nedostatku disciplíny v jedení a pohodlnosti.
Slovenská tlač priniesla správu o návšteve manželky ministerského predsedu Belgicka pani Vanderveldovej v Košiciach, kam pricestovala v sprievode veľvyslanca ČSR v Belgicku Mečířa. Ako obdivovateľka ľudového umenia navštívila viacero slovenských múzeí. V Košiciach si prezrela Východoslovenské, kde vyhlásila, že na východe je "pôvodnejšie ľudové výšivkárstvo ako na západnom Slovensku, kde ho prerobili na zárobkovú formu." Potom sa odobrala do Prešova.
Ženský plebiscit
Rímske noviny Piccolo dali čitateľkám otázku: "Ktorou ženou histórie by ste si želali byť?" Ako napísali, vyše tisíc odpovedí vyvolalo plebiscit s týmto výsledkom: "najviac žien by chcelo byť pramatkou ľudstva Evou. Istá pani Rivoire preto, lebo by mohla Adamovi povedať "nie" a uviesť Pána Boha do rozpakov, ako zaľudniť Zem a stvoriť ľudstvo. Pani Voltan by chcela byť Adamkou, zrodenou z rebra, aby bola verná Adamovi po celý život. Pani Scarlatti chcela byť tiež pramatkou ľudstva, lebo Eva bola najmúdrejšia. Presvedčila totiž svojho muža, aby jej dôveroval. Bola zároveň najštastnejšia, lebo nemala sokyňu. Pani Ricci chcela byť Evou preto, lebo bola prvá, ktorá oklamala manžela. Jedna čitateľka chcela byť krásnou Helenou, pretože o ňu desať rokov bojovali, kým dobyli Tróju pomocou ľsti. Veľa žien závidelo hriešniciam, i Márii Magdaléne. Prvú cenu - toaletu za tritisíc lír získala od denníka Piccolo pani Capucci. Chcela byť tým, kým je - dobrou, nič neznamenajúcou ženou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
