nik nepochybuje, že k slovenskej hereckej obci neodmysliteľne patrí. Janko Kroner je členom Činohry Slovenského národného divadla a hosťuje aj na scéne A.ha, s ktorou sa nedávno predstavil i v Košiciach. Ešte prv než sa postavil na tunajšie dosky znamenajúce svet, sme sa stretli na rozhovor. Ten vznikal síce v nie práve najpriaznivejších podmienkach - herci absolvovali úmornú niekoľkohodinovú cestu z Bratislavy po zľadovatelej ceste a do začiatku predstavenia ostávalo už naozaj len pár chvíľ, no Janko Króner bol, ako vždy, milý a šarmantný.

Prostredníctvom postáv, ktoré stárňujete, odhaľujete verejnosti svoje vnútro. Neprekáža vám to niekedy?

- Táto práca spočíva práve v tom, že postavy ktoré hrám, nemôžem stvárňovať inak, než ich cítim. Takže všetky emócie, ktoré ten človek prežíva, musím nájsť niekde v sebe a urobiť to tak, ako by som to urobil ja. Čiže keď na javisku ľúbim, tak ľúbim ako Jano Kroner, ak niekoho nenávidím, tak sa snažím nájsť tieto pocity v sebe. To je naša práca. Pracujeme s dušou a emóciami a musíme ich dávať navonok. Preto sme herci.

Takže vám exibícia problém nerobí.

- Nenazval by som to exibíciou. Poznám veľa hercov, ktorí nie sú exobicionisti v zmysle, že by sa radi predvádzali vo svojom súkromí alebo mimo javiska, skôr je to naopak. Iste viete, že mnohí komici nie sú v súkromí veľkí srandisti. Iste, určitá dávka exibicionizmu tam byť musí, lebo inak by sme to nemohli robiť, nemohli by sme vystúpiť pred divákov, ale nepáči sa mi, keď herci predvádzajú svoj exibicionizmus aj mimo javiska. Ja si myslím, že to patrí iba na javisko.

Tak aký ste doma?

- Doma som veľmi pokojný. Snažím sa byť veľmi dobrý otecko a manžel a usilujem sa neprenášať si svoju prácu domov. Lebo to by mohlo byť aj nebezpečné (úsmev). Napr. v prípade, že by som dostal postavu Jaga, tak by bol ohrozený aj život mojej manželky. Takže sa to snažím neprenášať (smiech).

A divadielko doma občas nehrávate?

- Hrám aj divadielko, samozrejme, ako každý človek. No nerobím to programovo. Okrem toho mám manželku herečku, ktorá by ma hneď prekukla a povedala mi, aby som to na ňu nehral, pretože ma dobre pozná. Takže nie je to také jednoduché, že keď ste herec, môžete hrať aj doma. Tam vám to nikto nezoberie.

Na javisku ste stvárnili veľké množstvo najrôznejších postáv. Je určitý typ, ktorý sa vám hral ťažko?

- Ani nie. Ja mám našťastie vo svojom repertoári diametrálne odlišné postavy, či už je to zlý Fabrícius alebo plachý a citlivý Maur v Barčových Dvoch. Hral som aj v bláznivej komédii Čertice, takže mám naozaj široký záber a nie som zaškatuľkovaný. Stvárňoval som síce aj ťažšie psychologické postavy, kde musí človek naozaj hlboko načrieť. No v takom prípade veľmi pomáha režisér alebo dramaturg tým, že sa o tom veľa rozpráva. Ja mám vôbec rád typ režisérov, ktorí sa s hercami rozprávajú, vysvetlia im, čo ten človek cíti a potom sa to celé ´vychodí´. Nemám rád režisérov, ktorí prikazujú, že toto a toto tam bude, mám rád, keď mi je jasné, koho hrám. Lebo keď toho človeka pochopím, jednoduchšie sa už hľadajú výrazové prostriedky ako ho stvárniť.

Nemáte problém sa po takýchto psychologických hrách očistiť od emócií svojej postavy?

- Nie. Možno mi to kedysi trvalo dlhšie, lebo divadlo by sa malo hrať naplno. Človek tam musí nechať kus seba a to je vyčerpávajúce. Ale za tie roky si už nájdete spôsob, ako si tým neublížiť, ako si chrániť svoju psychiku, vedieť to oddeliť a nepustiť si to tak hlboko, aby vám to mohlo, nedajbože, zdravotne ublížiť. Aj plač sa dá urobiť tak, aby vám neublížil. Raz si to musíte zažiť naplno a potom sa to naučíte kontrolovať.

Je pre vás divadlo drogou?

- Neviem. Mám túto prácu rád, ale nenazval by som to drogou, nie som na tom až tak veľmi závislý.

Boli už teda rána, keď ste si povedali, že nemáte chuť ísť do divadla, že si bez neho viete deň alebo mesiac predstaviť?

- Áno, určite si to viem predstaviť. Ale nevedel by som si bez neho predstaviť celý rok alebo život. No beriem to normálne a hovorím, že ho mám rád. To je krajšie ako droga.

Čo vás unavuje alebo vie zunovať?

- Vyčerpáva ma množstvo práce, keď sa to nahrnie. Nechcem sa sťažovať, ale pravda je taká, že divadelné platy nie sú také veľké, že by sa tým človek mohol živiť a teda je nútený robiť aj niečo iné. A keď sa toho nahrnie toľko, že pracujete od rána od ôsmej do večera do pol desiatej, tak to ma vie vyčerpať. V tomto kolotoči sa totiž niekedy stáva, že sa už ani nedele nesvätia. Ľudia ma však nevedia unaviť, pretože nemám veľmi veľa osobného voľna. A keď ho mám, tak sa obklopujem ľuďmi, ktorí sú mi príjemní a vyhýbam sa hlupákom, pokrytcom a zlým ľuďom.

Baterky si teda dobíjate doma?

- Áno. Doma s dcérkou, manželkou, so synom a s priateľmi, s ktorými mi je príjemne.

Máte malú dcérku Pavlínku. Zmenilo sa jej narodením niečo vo vašom živote?

- Iba to, že zas dostal úžasný nový rozmer. Robí nám veľkú radosť. Tým, že má teraz viac ako dva roky, objavuje svet, slová, vety, smiech a nabíja aj nás a napĺňa náš život.

Nový rozmer budú mať zrejme aj Vianoce.

- Na to sa už tešíme, lebo už sme jej niečo naznačovali o tom, že ktosi bude chodiť a nosiť darčeky. Akurát pre deti teraz nie je dobré, že už mesiac sú v obchodných domoch porozsvecované svetielka, stromčeky a sú tam dedovia Mrázovia tak dlho, že to stráca to čaro, ktoré sme prežívali my, keď bol iba jeden stromček na námestí v meste a potom doma. Keď sme my minulý rok doma ozdobili stromček, tak mu Pavlínka venovala pozornosť asi tak 20 sekúnd, lebo v obchodných domoch videla omnoho väčšie a krajšie. Ale verím, že tento rok to zas bude tým, že je väčšia, trošku iné. Pokúsime sa to pre ňu určite urobiť čo najkrajšie.

Ako vravíte, Vianoce sú teraz už veľmi skomercionalizované. Čo zo starých tradícií sa teda snažíte zachovávať vy doma?

- U nás sú Vianoce klasické, ako si ich my pamätáme - aj s tou atmosférou, mierne strašidelnou, napätou, aby to bolo vzrušujúce.

Budete už tento rok s dcérkou kresliť Ježiškovi listy?

- Čo nevidieť už sa jej to pokúsime vysvetliť a budeme niečo vymýšľať. Ale musíme si priznať, že deti majú teraz tak veľa darčekov, že sme sa rozhodli, že bude len jeden centrálny. Lebo v minulom roku sa nám nahrnulo tak veľa darčekov od tetiek, strýkov, babiek, že z toho vznikla darčeková smršť a máme pocit, že z toho nemala nič. Takže teraz dostane jeden centrálny darček, aby neskákala pohľadom z jedného na druhý a nevedela, čo sa deje.

Vy počas Vianoc chodievate na hory. Trávite tam aj Štedrý večer?

- Tento rok chceme ísť aj na Štedrý večer do Tatier. Bude to už po druhýkrát. Našli sme si totiž rodinný penzión, kde si vieme utvoriť atmosféru ako doma, akurát, že to nie je v našej obývačke. Je to preto, že chceme ísť za horami, za snehom. V Bratislave totiž sneh veľmi nebýva a aj tie hory nám veľmi chýbajú. Ja pochádzam zo stredného Slovenska a moja manželka Lenka (Košická-Kronerová, pozn.red.) z Košíc, kde sú krásne hory. Takže to nás láka. Navyše les a sánkovačka pre nás k Vianociam proste patrí.

Zvlášť v predvianočnom období sa často skloňuje pojem hodnoty. Tak aké sú vaše priority?

- Je to smutné, že sa skloňujú len počas Vianoc, mali by sa stále... Pre mňa je najväčšou prioritou rodina. Aby v tom maličkom kruhu bola pohoda, aby sme si navzájom dávali lásku... To je pre mňa najdôležitejšie. Až potom je práca.

Jaroslav Nohavica spieva v jednej piesni, čo bude, keď raz bude starý muž. Už ste premýšľali o tom, čo by ste chceli potom robiť?

- Keby som si mal vybrať, tak by som ako starý muž chcel mať chatu pri krásnom jazere, kde by som chytal ryby, kde by som sedel pri vode, čítal by som knižky, púšťal si muziku a všetci tí, čo ma majú radi, by za mnou chodili a občas by si pri rybách so mnou posedeli. To by sa mi páčilo. To je sen, ktorý sa mi ale asi nesplní.

Prečo nie?

- No, možno sa splní. To by bolo príjemné. A hlavne, aby som mal čo najmenej chorôb.

Čo z toho, čo ste si kedysi vysnívali, sa vám v živote splnilo?

- Klamal by som, keby som nepovedal, že som odmlada koketoval s myšlienkou, že by som chcel pracovať v oblasti divadla. A to sa mi splnilo. Tento sen, samozrejme, súvisel s tým, že som pochádzal z rodiny, kde sa divadlom zaoberal môj otec a aj rodina. To boli komedianti. No nepredstavoval som si, že raz príde realita, v ktorej za 12 rokov nenatočím ani jeden film, že mi ujde 10 rokov, keď som mal dosť síl aj schopností niečo vytvoriť, a že to vďaka tejto hroznej situácii sa v tomto smere nebude nič diať. Takže z toho som rozčarovaný. Je to veľká škoda, že sa kultúre všeobecne venuje veľmi málo priestoru a financií, a že si politici neuvedomujú nutnosť alebo veľkú potrebu venovať sa jej viac. A čo sa týka rodiny, to bol tiež môj sen. Raz to tak trochu nevyšlo, no teraz mám pocit, že to vyšlo. A aj so svojím synom z prvého manželstva mám veľmi dobré a naozajstné vzťahy. Zostali sme priatelia, máme normálny vzťah. Nie som rozvedený štýlom, že sa nenávidíme, to v žiadnom prípade. A som rád, že s rodinou, ktorú teraz mám, som veľmi šťastný.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.