jeho breakdanceová skupina. V začiatkoch mu pomohol aj Oliver Andrási. Preslávila ho však až úloha Vápna vo filme Dušana Rapoša Fontána pre Zuzanu. V máji roku 2002 s herečkou a kolegyňou z muzikálu Klietka bláznov Mirkou Partlovou havarovali na skútri. Ona vyviazla takmer bez zranení, ale on v nemocnici bojoval o život. A práve tu vznikla prvá kapitola knihy. Vtedy ešte nevedel, že ju raz vôbec napíše. Ibrahim Majga v knihe Slovensko, osud môj ty kokso! opisuje svoj príbeh nielen z príjemnejšej stránky, nevyhýba sa ani vážnym témam ako je rasizmus, xenofóbia, ani poťahovačkám s cudzineckou políciou. Časť jeho bytosti však stále žije v Afrike aj o tom je jeho literárna prvotina, ktorú nedávno predstavil v košickom kníhkupectve Marsab. Stretnutie sa nieslo v neobyčajne príjemnej atmosfére, rovnako ako náš rozhovor.

K napísaniu knihy ťa vraj podnietil úraz.

- Trochu áno. Keď som ležal v tej nemocničnej posteli a nevedel som si to uvedomiť, či žijem alebo nie. A tam som si hovoril, kde vlastne beriem tú odvahu povedať, že napíšem knihu? Napíšem ju keď budem starý. Ale vtedy som si uvedomil, že sa nemusím zajtra prebrať. A nemusí byť žiadna staroba, nič. Mal som veľa zážitkov, veľa som toho zažil na rodnom kontinente, teraz aj tu na Slovensku tak som si myslel, že ľudia majú právo vedieť čím všetkým som prešiel a ako sa to všetko stalo. Mal som vtedy obrovské bolesti, a tak som hneď to čo som momentálne prežíval musel opísať.

Zavolal som si sestričku a ona si ku mne sadla a zaznamenala čo som jej diktoval. Napísala mi to potom na stroji. Takže toto bola vlastne prvá stránka mojej knihy. Chcel som aby ľudia pochopili, že tu nie sme večne. A všetci, ktorí chcú čakať na starobu, nech si uvedomia, že starnúť nemusíme. Nikde to nie je napísané, že sa toho dožijeme.

Okolo tvojej nehody sa veľa klebetilo.

- Strašne veľa. Niektorí dokonca zašli tak ďaleko, že tvrdili vraj umieram na AIDS. Chcel som to všetko vyjasniť. A trochu aj napraviť mienku o mojej osobe.

Muselo byť hrozné čítať také veci o sebe na nemocničnej posteli.

- Bolo to kruté. O to krutejšie, že som bol bezmocný. Nemohol som sa brániť. Nemohol som voči tým klebetám urobiť vôbec nič. Nevedel som si predstaviť kto môže byť taký bezočivý a zákerný aby niečo také vymyslel. Človek padne na skútri a hneď dostane vírus HIV. A pritom všetci zahraniční študenti sú povinní prejsť testmi. Inak by tu ani nemohli žiť.

Pišeš o kamarátstve s Darinou Rolincovou v časoch kde žila spolu Sagvanom Tofim. Poznamenal si však, že na teba zabudla. Vraj sa jej to nepáčilo.

- Keď si to niekto prečíta v knihe, pochopí, že to tak nie je. Že som to nemyslel v zlom.

Ľudia, ktorí ju nečítali môžu mať pocit, že tvoja kniha je len o klebetách.

- Jasné. Keď ju však niekto chytí do rúk a naozaj si ju prečíta. zistí, že nie je len o tom. Okrem toho som chcel niečo zanechať. ľuďom, ktorí prídu po mne. Aby ďalšia generácia vedela, že sem na Slovensko zablúdil jeden černoch a čo všetko tu spáchal, odkiaľ prišiel a prečo ostal žiť práve tu.

Aké máš vlastne občianstvo?

- Som Slovák. Ale aj občan Mali.

Ako to bolo s tvojimi narodeninami? Rozprával si pred chvíľou, že sa na dátume uzniesla rodinná rada.

- U nás sa deťom nepíše dátum narodenia. Stačí sám o sebe fakt, že si prišiel na svet. Veci berieme prirodzene. Ako ich život prináša. Vážia si to a je to tak v poriadku. Preto keď som potreboval pas, musel som mať aj dátum narodenia. Rozhodli sa pre 1. január.

Ale narodeniny oslavuješ.

- Hej, ale tým, že je to na Nový rok prichádzam o veľa. Všetci sú preč alebo oslavovali na Silvestra a vyspávajú opicu.

Slovo ty kokso vďaka tebe zľudovelo.

- Tým, že ho neviem poriadne vysloviť, tak sa to ľuďom zapáčilo a prischlo mi to. Dal som ho do obehu.

Ako nasledujú príbehy?

- Má to postupnosť, príbehy nadväzujú. Pôvodne som napísal 900 strán a bohužiaľ nie všetko sa tam zmestilo. Museli sme vyberať. Rozhodovali sme sa podľa priorít. Chcel som tam mať veci, ktoré som chcel, aby sa ľudia o mne dozvedeli.

Čo tvoj pripravovaný album?

- Najprv som chcel dokončiť knižku a teraz sa vrhnem do práce na albume. Budú tam afro, aj iné pesničky. Mám skvelých muzikantov v Prahe. V kapele je Američan, chlapec z Pobrežia Slonoviny, Španielka, baba zo Zimbabwe a je tam Ruska, volajú sa Ermacuti. Je však ťažko povedať kedy vyjde, ale budem sa veľmi snažiť aby bol na budúci rok.

Ešte stále ma mama pre teba v Mali pripravenú manželku?

- Už sa vydala. Našťastie. Lebo vždy keď prídem domov tak mám obavy, že ma ožení. Ona na tom stále trvá. Ja jej vždy poviem, že ešte nie je čas. Je z toho potom nešťastná.

Vždy sa okolo teba krútili krásne ženy. Nevynechal si v knihe ani kapitoly o svojich láskach.

- Ešte v Mali som nemal šťastie na ženy. Keď som odišiel do Francúzska hovoril som si, že raz keď budem mať peniaze a budem zabezpečený, azda stretnem tú pravú. Hovorím si to dodnes. Nechcem robiť kompromisy. Ústupky. Ale nie som sukničkár a nikdy nezvádzam ženy svojich priateľov. V Mali je to priamo neprípustné začať si so ženou priateľa, či známeho. Tam si nezačíname ani s bývalou láskou svojho priateľa.

Chcel by si mať deti?

- Ak budem mať šťastie tá pravá príde. Ak by tak nestalo tak sa zamyslím nad tým či mať deti aj mimo manželstva. Lenže toto by bola veľmi zlá možnosť. Som pripravený dieťa si aj adoptovať. Je toľko krásnych detí, ktoré prišli o rodičov. Samozrejme, túžbou každého muža je mať vlastné dieťa. Vidieť ako rastie a dospieva. Môj mladší brat, ktorý žije v Mali by tiež veľmi chcel, aby som sa oženil, tvrdí že kým nevojdem do vody, neviem čo v tej vode je. Možno má pravdu, ale koľkokrát sa ešte takto namočím? Nemám rád ponáranie. Budem sa ponárať iba vtedy ak zistím, že to stojí za to.

Máte s tenistom Dominikom Hrbatým nadáciu Detský sen. Robíte aj toho roku benefičný koncert?

- Bol v Prešove. Mám silné sociálne cítenie. Preto som zriaďovateľom nadácie. Snažím sa svoje meno využiť aj na takéto účely, pomôcť nazbierať nejaké prostriedky.

Boris Filan vo svojich Tam - tamoch veľa čerpá z vašej spoločnej cesty do Afriky. Občas ťa v nich trochu podpichne. Vrátil si mu to v tvojej knihe?

- Nevrátil, len som ujasnil niektoré veci. Ja som sa na neho napríklad vôbec v Afrike nevykašľal. Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že to nie je môj štýl. Boris rád zveličuje a preháňa. Aby bola knižka zaujímavá.

Zvykol si si už na Vianoce?

- Vianoce prežívam ako každý rok tým, že tu nemám rodinu, ostávam zväčša sám. Mám aj smutné zážitky, napríklad keď som ostal bez peňazí, okradnutý, celé Vianoce sám na internáte. Ale našťastie mám veľa priateľov, ktorí ma pozývajú k sebe domov. Medzi nimi ma tento rok pozývali Dominik Hrbatý aj Misha.

Páči sa mi historka, ktorú rád rozpráva Maroš Kramár o ako ste spolu strávili Vianoce.

- On chcel tak veľmi urobiť dobrý skutok. Pôvodne si chcel k sebe zobrať niekoho z detského domova. Ale potom to trpko oľutoval. Bol celý zúfalý, lebo som všetko ofrfľal. Nemôžem za to, ale kapustnicu ani rybu dodnes nemám rád. Zjedol som iba zákusky od jeho mamy. Takmer všetky. Maroš dodnes keď spomína tento príbeh na konci vždy žartuje: Varujem vás, Ibrahima si nikdy neberte k sebe domov. On si to nezaslúži.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.