sa však tanečné prvky vytratili do pozadia a improvizácia sa stala kľúčovým elementom. Medzi jedného z jej predstaviteľov sa zaraďuje aj vynikajúci jazzový klavirista, Peter Adamkovič, ktorý od roku 1993 hrá v skupine A.M.C. Trio. Kapelu okrem neho tvorí Stano Cvanciger (bicie) a Martin Marinčák (kontrabas). V roku 2003 získal Peter Adamkovič cenu Ladislava Martoníka za organizáciu jazzového diania v Prešove, pedagogickú činnosť v oblasti jazzu a za aktívne hranie.
Každý úspešný človek musí prejsť dlhou cestou, kým sa dostane tam, kde je. Aká bola tá tvoja?
- Bola komplikovaná. Spočiatku som počúval rockovú i heavymetalovú hudbu, až kým som sa na vysokej škole nestretol po prvýkrát s jazzom, ktorý mi sprostredkovali kamaráti hudobníci. Hrali spolu v kapele a prehovorili ma, aby som sa k nim pridal. Bol som nútený hrať na klavíri hudbu, ktorá nebola jazzová, ale inštrumentálna. To boli moje prvé improvizačné kroky.
Prečo si sa rozhodol práve pre klavír?
- Otec ma chcel najprv prihlásiť na husle, pretože bol huslista, no pri nejakej príležitosti som potom u bratranca začal brnkať na klavíri a im sa zdalo, že som prejavil talent, tak kúpili klavír. Hrám naňho od šiestich rokov. Neskôr som však koketoval s myšlienkou hrať na bicie. O veľkých bubeníkoch je totiž známe, že sú vychovaní na iných hudobných nástrojoch, preto hrajú tak geniálne. Vynikajúci bubeník Jack de Johnette je napríklad človek, ktorý vyštudoval na vysokej škole klavír. Ako klavirista nahral aj nejaké CD, no známy je predovšetkým ako bubeník. Možno by sa darilo aj mne, no myslím, že bubeníkov je strašne veľa a nechcel som byť jeden z mnohých.
Jazz, ako taký, ťa uchvátil okamžite?
- Nie, spočiatku som ho nemal veľmi rád, asi preto, lebo som nevedel, čo to je. Keď som niekedy útržkovito videl jazz v televízii, väčšinou som prepol na iný program. Dostal sa ku mne cez inú hudbu, najprv cez menší kompromis jazz-rock, veľmi skoro som však objavil aj krásu akustického jazzu a drží ma to dodnes.
Čo bolo teda tým zlomom, kedy ti prirástol k srdcu?
- Sám už neviem, myslím, že to bola hudba samotná. V tej som mal vždy rád niečo komplikované, niečo, čo iní ľudia možno nedokázali pochopiť. Aj keď som počúval rockovú hudbu, vždy som mal radšej inštrumentálne pasáže, kde veľa hralo, kde hudobníci museli ukázať, že niečo vedia.
Momentálne učíš na Základnej umeleckej škole M. Moyzesa v Prešove. Vieš u žiakov, ktorí k tebe prídu po prvýkrát, okamžite rozoznať, či majú talent, alebo nie?
- Výnimočný talent sa odhadne hneď. Nechcem robiť súdy hneď na začiatku, no myslím, že viem odhadnúť výnimočný talent a výnimočný netalent. Ak niekto nemá hudobný sluch, tým pádom stráca aj rytmus, dá sa to odhadnúť tiež veľmi skoro. Sú aj talenty, ktoré sa jazzu môžu venovať bez toho, abz vyštudovali nejakú hudobnú školu. Osobne takýchto ľudí nepoznám, no myslím si, že je to možné.
Neobávaš sa, že pri dnešnom kvante modernej hudby by mohol jazz časom zaniknúť?
- Jazz sa vlastne odčlenil od populárnej hudby veľmi dávno, v 40-tych rokoch. Vtedy vznikol moderný jazz a odvtedy je jazz menšinovým žánrom, odvtedy existoval prúd populárnej hudby, jednoduchší, aj keď bol ešte stále postavený na jazzových a swingových základoch. Rytmické členenie je v jazze iné ako bolo v hudbe predtým. Ja si myslím, že hlavne rytmus bol tým hnacím motorom, všetko čo vzniklo neskôr, celá populárna hudba, ktorú mladí ľudia počúvajú, je dedičstvom jazzu. To si musíme uvedomiť. Rozdiel, ktorý je medzi populárnou hudbou a klasikou je hlavne vďaka jazzu. Ja osobne si myslím, že jazz nezanikne, pretože je to vidieť dnes, bolo to vidieť aj na jazzovom festivale v Prešove. Na takýchto akciách pribúda veľa mladých ľudí. Po revolúcii u nás začali vznikať hudobné kluby, jazz sa hráva v kluboch a naživo je najpríťažlivejší. Nehovorím však, že raz bude letieť, že bude populárny, ale myslím, že túto pozíciu, ktorú má, si zachová a dokonca môže rozšíriť aj rady poslucháčov.
Čo by si odkázal tým, ktorí jazz vôbec nepoznajú?
- Choďte na jazzový koncert, festival, alebo do klubu na dobrú jazzovú kapelu, jazz musíte počuť naživo, pretože je to najviac strhujúce. Takýmto ľuďom stále hovorím jeden príbeh zo života. Môj bratranec študoval medicínu v Prahe, ja som za ním bol na promóciách a volal som ho do jazzového klubu. On mi však povedal, že nepôjde, kým ja nepôjdem s ním do kina na Schwarzenegra. Ja som to teda pretrpel v kine a on išiel so mnou do jazzového klubu, pričom mi tvrdil, že jazz neznáša. Po koncerte však vyšiel von a povedal mi: "Tak ty si mi ukázal až teraz, keď odchádzam z Prahy, čo som tu mal šesť rokov?" Odvtedy počúva jazz.
Autor: Ivana Cimová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
