frontovou líniou sústreďoval partizánsky odboj. Od rána fúkal mrazivý vietor, no inak nič nasvedčovalo tomu, že o štyri dni príde Štedrý deń a nastanú posledné vojnové Vianoce. Nebolo dôvodu znepokojovať sa, nezájsť povedzme do kina.

Ibaže hukot neustával ani večer, naopak silnel tak, ako pribúdalo lietadiel. A diváci v kine Olympia netušili, že sa už nedozvedia, ako sa skončila nemecká limonáda o skladateľovi, zaľúbenom do revuálnej tanečnice. Ba že podaktorí už nikdy nijaký film neuvidia. Pretože okolo siedmej sa nad Prešovom rozpútalo peklo.

O zničujúcom nálete na metropolu Šariša sa celé nasledujúce polstoročie cudne mlčalo nedal sa totiž obísť fakt, že lietadlá prileteli od východu. Pritom bol práve Prešov, ako sa mnohí nazdávajú, v porovnaní s Bratislavou, Nitrou či Novými Zámkami, štyrmi bombardovanými mestami na Slovensku, poškodený najviac, dokonca viac ráz. V septembri pri nálete zahynulo jedenásť ľudí, v novembri bombardovali lietadlá Červenej armády evanjelické kolégium, kde sídlil Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy. Pôvodne dvadsaťpäťtisícové mesto malo vtedy iba dvanásťtisíc obyvateľov, podľa iného zdroja sa ich počet z tridsaťtisíc zredukoval na osemtisíc. Zrejme sa k nim nepočítali evakuanti z iných miest severovýchodného Slovenska, ktorých tu nálet zastihol. Ani oni nechýbali medzi obeťami.

"Tri svetlice sa pomaly spúšťajú ako ohnivé gule, za nimi ďalšie a ďalšie," zaznamenala si do denníka štrnásťročná Elvíra. "Bolo sedem hodín večer, ale vidno ako vo dne. Vtom naraz tresk a celý dom sa len tak otriasol. Utekali sme do bunkra na záhrade, v strachu a úzkosti sme čakali, kedy sa na nás všetko privalí. Počuli sme strašný hukot a hvížďanie dopadajúcich bômb."

Zároveň so svetlicami, horiacimi padákovými fakľami nazývanými Stalinove sviečky zakvílili sirény. Hneď prvá bomba padla na gestapo, ktoré sa nasťahovalo do budovy policajného riaditeľstva na Konštantínovej ulici. Iba nemnohými väzňom sa podarilo ujsť, väčšina zahynula paradoxne pod sovietskymi bombami. "Ľudia sa vyjavenými očami dívali jeden na druhého, každý tam, kde ho to príšerné divadlo zastihlo," čítame o rok neskôr vo vianočnej prílohe Ozveny. "Mali dojem, že všetky bomby sú namierené práve na to miesto, kde sa schovali. V každom okamihu očakávali, že sa nad nimi zvalí strop, bomba prerazí klenbu a rozhodí dom od základov."

Hodinu a štvrť trvalo príšerné divadlo, o štvrť na deväť sa Prešovčania konečne odvážili vyjsť z úkrytov. "Je ticho a tma, iba zďaleka počuť unavený štekot psa," pokračuje týždenník prešovských demokratov. "Dom stojí, chvalabohu nebol zasiahnutý. Veľká čiastka škridlí zo strechy je sfúknutá, ale to nič po takej hroznej búrke. Zabudli sme síce v úkryte kľúč od dverí, ale nepotrebujeme ho: dvere sú dokorán otvorené, obloky tiež, všetky bez skla. Zo záclon visia franforce a vietor voľne nimi povieva." Zničených či ťažko poškodených bolo štyristo objektov, podľa mestskej kroniky bomby úplne zničili 207 a poškodili 3503 bytov, podľa iného zdroja (zrejme sa neuplatnili rovnaké kritériá) ich bolo 1234.

Bombardovanie by nebolo malo také zničujúce dôsledky, nebyť podkladov, ktoré lietadlá navigovali pomerne presne na príslušné ciele. Mapku mesta s vyznačenými objektmi osobitnej dôležitosti dodali partizánskej brigáde A. S. Sadilenka na Kojšovskej holi, odkiaľ sa dostala do Kyjeva, Vladimír Zorvan, jeho brat Emil a ich švagor Július Zachariáš, poslední dvaja gréckokatolícki farári.

Matriky troch najväčších cirkví v meste uvádzajú 101 obetí náletu, práve toľko ako mestská kronika. Ibaže záznam z nej pochádza až z polovice 60. rokov, nájdeme v nej hojne fráz, zato málo faktov, tobôž spoľahlivých. Okrem domácich uvádza kronika aj tri desiatky obetí z blízkeho okolia, ktorých bombardovanie zastihlo v meste. Počet usmrtených väzňov gestapa odhaduje na 120-130, nemecké obete na vyše tristo. Niekoľko ľudí zahynulo aj neskôr v troskách pri hľadaní príbuzných. Veľa bômb dopadlo na okolí mesta, do lesov na Dúbrave a v Borkúte, inak by škody boli ešte väčšie a následky ešte tragickejšie.

Na druhý deň sa Nemci ešte pokúšali pochytať utečencov, mali však už vážnejšie starosti, ani gotické plastiky z Chrámu sv. Mikuláša už nestihli odviezť. Gestapo sa s niekoľkými väzňami presťahovalo do Kežmarku, úrady evakuovali smerom na Poprad. Aj odvody prestali, mladší muži v obave pred odvlečením sa poschovávali. Na Štedrý večer 1944 sa polnočná omša konala už o šiestej večer v poloprázdnych kostoloch, očakávali sa ďalšie nálety.

Poslední Nemci opúšťali Prešov smerom na Levoču až 18. januára 1945. Stihli vyhodiť do vzduchu poštu, zdemolovať telekomunikácie a elektrické vedenie, zničiť železničnú trať, viadukty a mosty, posledný, železobetónový na Šarišských Lúkach cez Sekčov, ešte 19. januára.

Toho dňa vstúpili okolo tretej popoludní prví Rusi do prízračne stíchnutého mesta. Sotvakto vtedy tušil, že sa práve začína nová tragédia, nové deportácie, tentoraz do gulagov na Východe. Odvliekli 264 Prešovčanov, nevrátil sa každý tretí.

Príčinou bombardovania bolo najskôr nemecké poľné komando usídlené v Solivare, ktorému sa na jeseň 1944 podarilo utvoriť novú frontovú líniu. Prebiehala pozdĺž Ondavy a ďalej do Maďarska. Spomalila síce postup frontu na západ, ibaže aj tak by už nebolo dlho odolávala. V čase, keď sa rozhodlo o bombardovaní Prešova, bol už výsledok vojny jasný. V meste sa nenachádzali väčšie jednotky, ostatne, bomby ani nezasiahli významnejšie vojenské objekty.

Bolo či nebolo potrebné, malo či nemalo zmysel? Splnilo cieľ?

Od samého začiatku, hneď po vojne sa nepripúšťali akékoľvek pochybnosti. Oficiálne sa žialilo za väzňami na gestape, o ostatných obetiach sa mlčalo. Pritom sa dodnes právom nazdávajú, že nálet, ktorý možno označiť ako barbarský, bol namierný najmä proti civilnému obyvateľstvu. V. Zorvan, jeden z trojice, ktorá pomohla pripraviť nálet, sa až do konca života necítil zrejme vinný: "Vojna nešetrí nikoho, ani civilné obyvateľstvo," konštatoval z časového odstupu na otázku novinára.