boli na prídel, o čom rokovala aj mestská rada. Súčasne prijala opatrenia proti kšeftárom, ktorí sa za predražovanie museli zodpovedať pred úžerníckym súdom. Ten im vymeral pokuty tisíc korún alebo ako alternatívu desať dní väzenia.

Počas tejto potravinovej krízy, keď sa na každý mesiac v Košiciach určovala tzv. kilogramová kvóta (v marci 1921 každý nezaopatrený občan Košíc mal dostať 8 kg múky, z toho 3 kg na varenie, 3 kg chlebovej múky, 1 kg kukuričnej múky a 1 kg kukuričnej krupice) mali pekári určené maximálne ceny pečiva a jednotlivých výrobkov. Na východnom Slovensku vo všetkých mestách mali pekári predávať žemle za jednotnú cenu 50 halierov. Košickým pekárom sa to videlo málo, čo odôvodňovali tým, že kilo múky stojí dvanásť korún a preto by žemle mali byť najmenej po 80 halieroch. Magistrát chceli prinútiť k zvýšeniu ceny a preto dva dni nepiekli nič, nielen žemle, čím prišli o zisk z ostatných výrobkov. Ako zareagoval magistrát? Začal uvažovať o dovoze žemlí z mimokošických pekární. Kým však k tomu došlo, košickí pekári prestali štrajkovať, začali piecť aj predávať - samozrejme po 50 halieroch.