arbitráž vo Washingtone (ICSID) rozhodla, že SR musí zaplatiť ČSOB 24,7 miliardy Sk, a to do 28. januára. Ministerstvo financií zvažuje odvolanie.
Príbeh, ktorý nasleduje, by sa mal tlačiť čiernym tušom ako metodická ukážka techniky, ako môžu politici obrať svojich voličov o ťažké miliardy tak, že zostanú nielenže beztrestní, ale spokojne pokračujú v kariérach od volieb cez voľby k ďalším voľbám. To, čo prichádza, je čisté absurdum.
Nárok ČSOB voči Slovensku vznikol nesplácaním pohľadávky, ktorú založila dohoda medzi ČR a SR pri delení federácie o "ozdravení" ČSOB. Išlo o to, že do banky, ktorá bola vtedy štátna, boli odpratané nedobytné úvery, ktorými komunistický štát podporoval nepredajný export cez podniky zahraničného obchodu (Technopol, Omnipol a iné eštebácke spolky). Tu si hneď povedzme, že tieto "tovary", ktoré mierili do Iraku, Sýrie, Kuby a iných spriatelených diktatúr, čo nemali peniaze, boli vtedy prvýkrát zasponzorované - československými občanmi, samozrejme. Týmito prostriedkami platili Technopol a spol. napr. našim skvelým zbrojárskym podnikom za produkciu, ktorú "predávali" na sekeru.
Pri delení federácie delili aj ČSOB - teda jej dlhy, keďže nič iné (s malým zjednodušením) v bilancii ani nemala. Bolo dohodnuté, že štvrtinu, to bolo cca za 10 miliárd, prevezme tzv. Slovenská inkasná (SI), zriadená ministerstvom financií SR. Zvyšok Česká inkasná. Keďže, údajne, do portfólia SI prešli tie najhoršie "aktíva", asi po jednom roku SI prestala splácať úver, ktorý si vzala na nákup zlých pohľadávok ČSOB - od ČSOB. (ČI údajne poctivo umorovala pohľadávky a splácala). Keď Kozlík definitívne oznámil, že platiť nebude ani na splátky ani nijak, v roku 1997 podala ČSOB návrh na arbitráž.
České ministerstvo financií, ktoré držalo majoritu akcií, urobilo v roku 1998 neuveriteľný skutok - za pohľadávku, ktorej istina bola v tom čase asi 11 miliárd, sa zaručilo do výšky famóznych 30 miliárd Sk. Na jeseň 1998 nastúpila Dzurindova vláda a v januári 1999 bolo prvé pojednávanie. V decembri 2004, ako už vieme, vyhlásili výsledok - SR má zaplatiť 13,3 miliardy za istinu a úroky do vyhlásenia arbitráže, a 11 a pol miliardy za úročenie 1999-2004. Medzitým, ešte v priebehu roka 1999, SR predala svojich 24% akcií ČSOB za 17 miliárd Sk.
O Kozlíkovi a celej mečiarovskej pereputi škoda debatovať. Podpísali zmluvu, potvrdili oprávnenosť nárokov a potom - jednoducho neplatili. Rozumiete, štát. Na tom sa ani nedá nič komentovať. Od 1.júla 2004 platí zákon o zodpovednosti za škody spôsobené v štátnej a verejnej službe, podľa ktorého úradníci, samosprávni i štátni, sú povinní nahradiť škody, čo vlastnou vinou spôsobia. Nie je jasné, či by pod toto padli aj Július Tóth, Filkus a Kozlík, keby vtedy taký zákon bol. Je ale jednoducho nenormálne, ak títo ľudia si normálne ďalej korzujú po Európskom parlamente (Kozlík) a kdekade. Je proste chorý taký štát, kde politici oberú ľudí o cca 5 miliárd (zhruba - po zarátaní inflácie) a to im prejde bez následkov. Oni proste neplatili - tak.
Ešte vážnejšia pointa je, že totálna hlúposť bola ČSOB vôbec "ozdravovať". Spokojne ju mali pustiť do bankrotu - na rozdiel od Sporiteľne, VÚB, IRB, kde sa muselo naliať 100 miliárd, aby neskrachovali ako Horizont, v ČSOB vtedy neboli žiadne obyvateľské vklady. Nikto by nič netratil - aj Technopol a spol. už išli v tom čase do bankrotu. Rozumiete to absurdum: Export, ktorý ČS občania subvencovali, bol účtovne zanesený ako pohľadávka ČSOB voči Technopolu a spol. A noví vlastníci ČSOB, ktorí do podpory exportu za komunizmu nedali ani korunu, teraz vysúdili od slovenských poplatníkov ich vlastné peniaze ešte raz. To je neskutočné. Slovenský sen. A hovorca ČSOB Tománek komentoval verdikt ako "spravodlivý rozsudok, ktorý proporčne rozdeľuje záťaž medzi akcionárov". Tak, tak.
Samozrejme, právne je verdikt v poriadku - inak spor skončiť ani nemohol. Respektíve mohol: Keby prvá Dzurindova vláda, hneď po svojom nástupe, ešte pred začiatkom arbitráže, zaplatila ČSOB vtedajší nárok - asi 13 miliárd Sk., čo je istina plus nejaké úroky. Hoci Mikloš hovorí, že mimosúdna dohoda nebola kvôli Čechom možná, také vo vesmíre neexistuje, že by niekto pokračoval v arbitráži, ak dlžník vyplatil do tej doby alikvotnú sumu. Tu leží ďalšia záhada príbehu; ČSOB, ktorej reálny nárok bol 13 miliárd, chcela vysúdiť od SR na arbitráži fantazmagorických 32 miliárd. A čo je na veci najlepšie - do výšky 30 miliárd získala záruku od českého ministerstva financií. Ak toto nesmrdí korupciou, tak nesmrdí už nič.
Poučenie? Akých politikov si zvolíme, takí nás okradnú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
