cieľ, ktorý nemá žiadne racionálne predpoklady. Že až do akej miery je to utópia, ukazuje vývoj vo vzťahoch EÚ ku komunistickej Kube za posledného jeden a pol roka.
Po tom, čo Castrov režim uväznil 75 svojich odporcov, sa v júli 2003 vtedajšia "EÚ-15" rozhodla vyjadriť svoj nesúhlas tým, že na recepcie na ambasádach svojich členov v Havane začala pozývať ich rodinných príslušníkov a disidentov, ktorí ešte zostali na slobode. Pravdu povediac, nebol to žiadny hrdinský čin, žiadal sa tvrdší postup. Ale - dobre. Aspoň dačo. Tvrdšiu reakciu však vyprodukoval urazený "commandante" Castro tým, že on prerušil dialóg s EÚ. Chvíľu potom boli stojaté vody. Až sa v marci minulého roka dostal v Španielsku k moci najľavicovejší socialista, akého posledné dve desaťročia v Európe splodili - José Manuel Zapatero. Ten okamžite začal lobovať za "normalizáciu" vzťahov s Kubou, k čomu získal - napodiv - podporu aj mnohých (kvázi)liberálnych kruhov. Niekedy v máji bola na Kube delegácia piatich socialistov z EP, ktorej cieľom bolo "prekonať prekážky vo vzťahoch".
Prekonávali ich tak bravúrne, že to bolo na zvracanie: Stretli sa "s hlavnými stranami, ktoré sa snažia dosiahnuť pokrok v uviaznutých vzťahoch", ale so žiadnym disidentom. Jedna z nich pre agentúru AFP povedala, že sa usilovala o stretnutie, ale "nechceli ma ani vidieť a zabuchli mi dvere pred nosom".
Výsledkom "normalizačného procesu" boli rôzne porady expertov a vyhlásenie holandského predsedníctva EÚ v novembri, "aby všetky členské štáty obnovili kontakty s Kubou". Tomu predchádzalo akože ústretové gesto z Havany, ktorá prepustila z väzenia piatich disidentov, trpiacich rôznymi chorobami. Nasledovala ďalšia porada zahraničnopolitických expertov EÚ, na ktorej sa väčšina, ku ktorej sa priklonilo aj Slovensko, rozhodla pre bližšie nedefinované "zmiernenie sankcií". Čo to znamená, vysvitlo začiatkom januára, keď prebehla agentúrami správa, že nemecká, francúzska, britská, talianska, rakúska, grécka, švédska a portugalská ambasáda v Havane už nebudú pozývať disidentov na svoje recepcie. A prišla sladká odmena: Diktátor Castro ohlásil, že s týmito štátmi (so Španielskom už to urobil skôr) obnovuje z kubánskej strany zmrazené styky. S ostatnými nie. To je nádhera: Fidel Castro, komunista, diktátor a posledný živý blázon na západnej pologuli, kádruje EÚ.
Takže tak: Momentálne je EÚ rozdelená na priateľov a "nepriateľov" Kuby. Srandovne sa medzi tých druhých dostalo Slovensko. SR síce podporila španielske stanovisko, ale do toho vošla škandálna konfrontácia medzi kubánskou veľvyslankyňou v Blave a Pavlom Hrušovským. Predseda NR SR ju slušným listom požiadal o prepustenie ďalšieho chorého disidenta, na čo pani Miliánová odpovedala, že "morálka a dôstojnosť národa Kuby stojí vysoko nad úbohosťou ľudí, ako ste vy". Miesto toho, aby Slovensko dobrú ženu obratom vyhostilo, bola len pozvaná na pohovor na MZV, kde sa voči jej neslýchanému správaniu ohradil akýsi subalterný úradník. Tak sme sa dostali na Castrovu čiernu listinu - spolu s Holandskom, Českom a Poľskom.
Pre nás, ktorí máme za sebou 40 rokov komunizmu, by mala byť otázka vzťahov s Kubou principiálna. Je totiž prejavom dvojitej morálky, ak sa na jednej strane pohoršujeme nad kariérou Jána Hurného (a jemu podobných) a rozčuľujeme sa nad tým, že Biľak spokojne dožíva v luxusnej vile, a na druhej strane prijímame dohody a "zmierňovanie sankcií" voči režimu, ktorý sa správa k svojim kritikom omnoho brutálnejšie, než bývalá ČSSR v osemdesiatych rokoch. Je možné, s prižmúrením jeden a pol oka, pochopiť, ak tomuto nerozumejú politici zo štátov, ktoré nikdy neslobodné neboli (resp. boli tak dávno, že si už nepamätajú). Politici z krajín, ktoré ešte nedávno boli diktatúrami, však do kompromisov s vrahmi ísť nesmú. Niektorí európski politici si myslia, že obnovenie dialógu s Castrom, aj za cenu nemorálnych ústupkov, rozšíri priestor pre presadzovanie demokracie (a vlastných hospodárskych záujmov, samozrejme). História dosvedčuje, že hrubo sa mýlia. "Kedykoľvek zahraničné vlády uvoľnia tlak na Havanu, represie sa nezmiernia, ale zintenzívnia", napísali v nedávnom liste svetovým médiám dvaja kubánski disidenti. Neklamú - máme vlastnú skúsenosť.
Paradoxné je, že spoločné rozhodnutie ministrov ZV o zmene politiky voči Kube ešte ani nepadlo. Zo strany štátov, ktoré naznačili zmierlivý prístup ku komunistom na Kube, ide teda o akúsi nátlakovú akciu. Slovensko, ktoré sa ocitlo v Castrovej nemilosti napoly omylom, sa pri rozhodovaní musí správať tak, aby si miesto na "čiernej listine" zaslúžilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
