kritický a nekompromisný vzťah k totalitnej minulosti malo viac funkcionárov, a nielen vysokoškolských, Slovensko by bolo dnes podstatne ďalej. Nielen v sebaspoznávaní, ale možno aj v životnej úrovni. Spojitosť existuje, aj keď sa nezdá.
Ich krok je hodnotný a príkladný, hoci azda aj unáhlený. Pripomína, že sú pozície vo verejnom živote, ktorých vykonávanie v slobodnej spoločnosti sa musí viazať na bezúhonnosť. Argument pánov Lukácsa a Krcha, že je pre nich neprijateľné len tak sa pozerať, ako mladých ľudí naďalej vychováva človek, ktorý morálne zlyhal, zaslúži rešpekt a úctu. Títo ľudia prekonali o štyri konské hlavy premiéra Dzurindu, ktorý sa "zväzkami ŠtB nebude zaoberať" (stanovisko prezídia SDKÚ v kauze Hurný). Rozdiel je závratný: Prodekanov zaujíma, kto šéfuje na ich fakulte. Dzurindu nezaujíma, kto je štátny tajomník ministerstva výstavby.
Život priniesol i ďalší kontrast. Predvčerom a včera urobil "coming out" azda vo všetkých médiách poslanec Jozef Banáš. Siahodlho vysvetľoval, ako on nikomu neuškodil, viackrát vyzval občanov Slovenska, aby "sa prihlásil ten, komu ublížil, a on okamžite odíde z funkcie". No - dalo by sa debatovať. Dosť príkro sa o jeho aktivitách vyjadril napr. známy rakúsky novinár Lendvai. Nie to je však podstatné. Banáš by mal odísť z verejného života, lebo proste spolupracoval. To sám priznáva a - stačí. Aj keď podpis viazaceho aktu popiera. (Mimochodom - nie je problém zistiť pravdu.) Podstatné je, že eštebákom dodával informácie o zahraničných novinároch dobrovoľne, bez nátlaku, nebol vydieraný a už vôbec nie nejako vitálne ohrozený. Len si nechcel zababrať kariéru - chcel sa dostať ako diplomat na Západ. Výborne. Otázka znie, či človek, ktorý pomáhal zločineckej organizácii len preto, aby si vybudoval kariéru, získal peniaze, postavenie a prestíž, je vhodný na pôsobenie v demokratickej politike štátu, hoci by aj nikomu neškodil. Odpoveď je - nie. Tento štát má totiž zákonom zakotvenú "nemorálnosť a protiprávnosť" komunistického režimu. Ublíženie niekomu nie je kritérium, ale priťažujúca okolnosť.
Vráťme sa k Jaremovi. My nevieme, či donášal, na koho, či pod brutálnym tlakom, alebo za peniaze, lebo mal malý plat. Z faktu, že sa vyskytol ako áčko v registri zväzkov, nič ešte automaticky nevyplýva. Vypýtal si osobný spis od ÚPN a akademický senát ho bude študovať. Tu niekde by mala byť norma. A nič hrozného by sa nestalo, keby sa páni Lukács a Krcho rozhodli na výsledok aj počkať. Svedectvá zväzkov sa veľmi rôznia žánre siahajú od najväčších a nepredstaviteľných svinstiev až po obrovské tragédie. V princípe je určite správne požadovať, aby z verejnej a politickej sféry odišli ľudia, ktorí sú registrovaní ako agenti. V situácii, keď veľmi dobrý slovenský zákon (na rozdiel od českého, maďarského či poľského) dáva možnosť individuálneho skúmania každého prípadu, je správne voliť aj individuálny prístup. To potvrdí aj Ján Langoš - až sa ho prvý novinár na túto najzákladnejšiu vec opýta. V Maďarsku bol vylustrovaný človek, ktorý zo strachu podpísal, a na druhý deň všetkým známym povedal, aby pred ním nič nerozprávali... Dosvedčili mu to. Intelektuálne zdatnejší jedinec spokojne podpísal a potom vodil eštebákov desať rokov za nos. Aj také bolo - žiadny problém, len musel na to mať.
Asi pred dvoma rokmi vyniesol pražský súd verdikt nad desiatimi dôstojníkmi ŠtB, ktorí sa na prelome 70-tych a 80-tych rokov podieľali na akcii Asanácia. (Mimochodom - rozsudok bol neuveriteľne mierny, všetko podmienečné tresty!) O čo išlo: donútiť psychickým a fyzickým násilím odporcov komunistického režimu k "dobrovoľnej" emigrácii na Západ. Troch zo svedkov, ktorí boli mučením a vydieraním donútení opustiť bývalú ČSSR, nájdeme ako "áčka" v Cibulkových zoznamoch. Mysleli si, že keď podpíšu spoluprácu, budú mať pokoj, keď prišlo na lámanie chleba, udávať odmietli, ale záznam im zostal…
Jaremovi, Banášovi či Hurnému môžeme zamávať na rozlúčku, resp. požadovať, aby odišli. Ale nič viac. Nárok súdiť ich má iba ten, kto bol pod tlakom, vydržal a nepodľahol. Paradoxne, takíto ľudia stavať morálne tribunály veľmi nechcú. Berme preto odhalenia zo zväzkov ÚPN nie ako impulz na mediálne lynče, ale výzvu k základnej očiste a preskúmanie povrchného vzťahu ku komunistickej totalite. Príbehy Jaremu, Banáša a ďalšie, ktoré sú na obzore, sú príležitosťou, aby sme sa naučili vnímať minulosť a v nej aj vlastnú rolu spravodlivo a kriticky. Nemrhajme falošnými pózami, na ktoré 99 percent tejto spoločnosti nemá nárok. Uctime si ale gestá ľudí ako Lukács a Krcho, pretože priamy čin má vždy čo povedať v tomto nevšímavom tichu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
