obilnín. Pravidelným pozorovaním oblohy a sledovaním podoby mesiaca vznikla myšlienka zostrojiť prvý primitívny nástroj na zber obilnín a iných bylín. Kosák dostal podobu určitej fázy mesiaca a odvtedy sa v symbolike spája s mesiacom, ale je aj symbolom žatvy, času, smrti a nádeje na obnovu a znovuzrodenie.
V kamennej dobe uzrel svetlo sveta prvý primitívny kosák, ktorý sa odvtedy zdokonaľoval až do dnešnej podoby. Vtedajší bol zostrojený z drevenej násady s rukoväťou a do jeho zárezov boli vložené ostré črepy kameňa, ktoré zatmelili smolou. Vývoj sa nezastavil a pokračoval ďalej. Dreveno-kamenný nástroj vystriedal zhotovený z bronzu a neskôr po vynájdení železa aj železný kosák. Od jeho zostrojenia uplynulo niekoľko tisíc, možno aj päť tisíc rokov. Prvé železo na našom území bolo z importu z Anatólie. Bol to práve železný kosák, ktorý sa našiel v kultovej studni otomanskej kultúry v G8novciach v travertíne na Spiši, pochádzajúci z roku 1465 pred naším letopočtom.
Zber obilnín sa stal nevyhnutnosťou ľudí pre zabezpečenie výživy. Pravdepodobné miesto ich prvého použitia bola Ázia v okolí dnešného Iraku a Iránu. Oprávnene sa kosáku pripisovali rituálne funkcie a v každej vtedajšej spoločnosti si ho vysoko cenili a vážili. Kosák Kelti upravili do dnešnej podoby a osobitné miesto mal v ich spoločenstve. Dokonca ním kňazi - druidovia zlatým kosákom v určitom období okrem obilnín zberali z posvätných dubov imelo a niektoré bylinky.
Kosáky postupne začali pri zbere obilnín nahradzovať kosy. Prvé takéto kosy sú na našom území známe z nálezov avarsko-slovanských hrobov z 8. storočia. Nástroje zistené v tom čase v hroboch hovoria o spôsobe zberu obilnín. Kosy sa spočiatku využívali na kosenie trávy pre dobytok, ale na zber obilnín boli ešte stále obyčajné kosáky. Nevie sa presne kedy sa potom kosy stali dominantné pre zber obilnín pred kosákmi. Známa je ale slovesná ľudová história a niektoré kresťanské zvyky. Ľudová slovesnosť sa začala spájať s mariánskym kultom: Na 2. júla kresťanstvo umiestnilo sviatok Navštívenia P. Márie u sv. Alžbety a práve tento deň sa spája s nástupom žatvy. Z prvého obilia sa viazali vence, ktorými sa ľudia ozdobovali a zdobili aj svoje príbytky. Pred začatím kosby ženci, odetí do plátených odevov, si pokľakli pred vlniace sa obilie a modlili sa. Kosiť sa začalo od posvätného rohu východnej časti parcely, odkiaľ vychádzalo slnko. Prvé snopy sa ukladali do krížov na znak vďaky Bohu.
Ženy v nástupe kresťanstva na našom území kosili obilie kosákom a muži za nimi viazali obilie do snopkov a ukladali do krížov, alebo aj iných tvarov. Odtiaľ pochádza známy kresťanský výrok: "Panna Mária žne a svojho syna ponecháva zhromažďovať obilie a oddeľovať kúkoľ". P. Mária je vyobrazená, ako slnkom odetá žena, keď mesiac má podobu kosáka. Táto slovesnosť pochádza zo začiatku kresťanstva na našom území z obdobia Veľkej Moravy, keď ešte dominoval kosák.
Kosák sa ešte dlhé stáročia používal na zber obilnín. Postupne, keď ho začala nahrádzať kosa, ostával už len nástrojom pre ženy a kosa prevážne pre mužov. Muži obilniny kosili a ženy za nimi podberali, robili povriesla a ukladali na ne podobraté obilie. S týmto spôsobom zberu sme sa stretávali ešte v 20.storočí a dokonca aj pri zakladaní družstiev a naďalej sa ojedinelo používa aj v súčasnosti u súkromníkov v horských a podhorských oblastiach. Mnohé zvyky ľudovej slovesnosti sa uplatňovali pri žatve do polovice 20. storočia.
Kosák sa stal aj heraldickým znakom niektorých mestských, obecných a šľachtických erbov, ktorý vyjadruje symboliku práce roľníka. Osobitnú skupinu tvoria zlaté kosáky v súčasnej dobe. Stali sa nástrojom na oceňovanie významných exponátov na známej poľnohospodárskej výstave Agrokomplex v Nitre. Pri takýchto oceneniach som mal možnosť byť osobne a preberať ich, ale za hospodárske zvieratá z okresu Prešov v roku 1979, 1984, 1985 a 1986. Kosák by mal byť pýchou roľníkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
